Rumpli - V znamení Hovna
V znamení Hovna nie je román výrazný len názvom. Na slovenskej literárnej scéne spôsobí minimálne rozruch. Román tvoria paralelné príbehy troch protagonistov „z oboch strán smrti“. Jeden príbeh od narodenia rozpráva v prvej osobe samotný rozprávač, druhým „hrdinom“, ktorého osudy sledujeme, dostal od autora meno Nula.
Nomen Omen platí doslova. Tretím protagonistom, ktorý sa vlastne nikdy nenarodil, je Hombre. Symbolické meno naznačuje aj jeho funkciu v románe. Hombreho matka išla na potrat, a tak sa jeho život skončil skôr ako sa začal. Svet spočiatku osamelo žijúceho „Človeka“ sa postupne zapĺňa tým, ako zo sveta živých (Nulu a rozprávača) navždy odchádzajú rôzne postavy.
Dátum vydania: apríl 2008
Cena: 249,- Sk
ISBN: 978-80-8085-474-4
Zaradenie: Beletria
Edícia: Slovenská literatúra
Nová/Dotlač: novinka
Väzba: tvrdá s prebalom
Formát: 13 x 21 cm
Rozsah: 360 strán
Editorka: Mária Štefánková
Jazyk: slovenský
Vyhraj knihu V znamení hovna >>
Úryvok z knihy:
Človek, stále ešte živý, sa zahniezdil a ruky si vtisol hlbšie medzi stehná. Striaslo ho od zimy. Otvoril a znova privrel viečka. Už neplakal. Jeho snaha na niečo prísť bola skôr do smiechu. Na oblohe, kam sa raz začas ešte pozrie, sa nikdy nijaká odpoveď nájsť nedala. Hviezdy bezcitne blikajú, slabá polovica Mesiaca sa tvári, že svieti. Ako niekto môže veriť tomu, čo vidí alebo počuje? Ani kométy nemajú chvost a nepadajú naozaj, to iba putujú priestorom, zmáhané neviditeľnými a nepredstaviteľnými gravitačnými silami telies, ktoré sú podľa všetkého tiež len výplodmi fantázie nášho nepochopiteľne naprogramovaného mozgu. Sú to iba pingpongové loptičky, rovnako ako ľudia. Majú minimum možností vzdať zápas, keďže ho samé vlastne nehrajú.
„Nesmieš sa tomu poddať,“ odráža sa od okolitých skál otcov slabý hlas. „Ak môžeš, buď silný. Život ide ďalej, musí ísť. Neboj sa, ešte ťa čaká veľa dobrého.“
Niekedy je ozaj ťažké odlíšiť sen od halucinácie.
Otec leží na posteli, ruky vedľa neho akoby ani neboli jeho. Sotva hýbe prstami, zato očnými viečkami mu myká nadpriemerne. Sú to nervy, nie šibalské žmurkanie. Posledné týždne sa na ňom podpísali krvou. Vpadnutá tvár so strniskom, podliate oči, pod dekou vychudnuté telo. Únava strieda bolesti. Otcov život zakončila náhodná návšteva u lekára. S jednou diagnózou sa predtým ako-tak udržiaval v chode, z tej druhej sa nespamätal. Dal sa do vodorovna a odvtedy len leží a leží, takmer sa nehýbe. Žije už len na dva valce, v dolnej úvrati. Ale hovorí pekne.
„Musíš sa postarať o malého, má už len teba. Nesmieš ho opustiť. Musíš sa cez to dostať, iné sa s tým robiť nedá. Nevzdávaj sa. Nič nie je také, ako sa zdá.“
Áno. Všetko sa končí, avšak ani to nemusí byť pravda. Jasné je len to, že je kosa a čas sa naťahuje ako žuvačka. Fuh! Nepredpokladal, že ho hory nechajú tak dlho čakať. Večnosť môže byť už len kratšia. Čas v nej nehrá nijakú rolu, ani počasie. Hodina tam síce môže trvať celé mesiace, ale mesiace netrvajú ani minútu, pretože sekundy jednoducho neplynú. Nie je tam pekne, ani mrzko – nie je tam nijako. Slnko nevychádza, nezmráka sa, nepadá lístie. Nič sa nemôže zlepšiť, ani zhoršiť. Niet sa nad čím rozčuľovať a niet ani nad čím plakať. Večnosť je ideálne miesto na usmievanie sa.
Ale človek je zatiaľ tu, pravda, a z tohto sveta sa nedá len tak zmiznúť.
Za posledných pár hodín sa prekvapivo oteplilo, pateticky sneží. Z okolitých svahov k nemu podchvíľou dolieha tlmené dunenie lavín. Smrť. Má sa pred ňou akože triasť. V duchu sa zasmeje. Smrť je sračka, pľuje jej do ksichtu. Nič nie je bezvýznamnejšie, dokonca ani to, čo jej predchádza. Je to nuda. A vôbec sa netreba báť. Skôr treba mať strach, keď sa rodí život, tam končí všetka sranda. Smrť je najlepšie poriadne si vychutnať.
Lenže skúste si niečo vychutnávať, keď sa obrovské masy snehu nad vami dávajú do pohybu...
Zatiaľ stačilo pravidelne dýchať.
„Máte chlapca,“ povedal doktor stroho.
Povedal to jeho mame.
„Ako sa bude volať?“
„Neviem,“ odvetila žena ticho. „Čakali sme dievčatko.“
Ďalej to poznáte: výška, váha, počet prstov a uší, prípadne rozpätie krídel, ak sa jedná o anjelika. Matka sa unavene usmieva. Sestričky majú plné ruky práce, hlavne s papiermi.
Činia sa ako včeličky, zatiaľ čo doktor si za stolom vychutnáva postavenie trúda – nepracuje. Na to, aby vypisoval záznamy, si atestáciu nerobil. Svoje už má za sebou, s agendou nech sa pasujú nevzdelanci. On si dá radšej kávu. Vypije ju s gustom, pretože nočná služba prebehla hladko. Pôrod bol po sérii interrupcií príjemným osviežením. Ticho smrti nahradila krásna živá hudba. Ten čerstvo vyliahnutý cicavček ziapal s neobyčajnou vervou, mávajúc pri tom všetkými štyrmi končatinkami. Ozaj bol čarovný. Nebol dôvod nepriať mu všetko najlepšie.
Jeho otec doma už vedel, že má syna. Zatelefonovali mu aj to, ako vyzerá a koľko váži a meria v kohútiku. Mal jedinečnú príležitosť byť šťastný, mohol sa dokonca opiť.
„Ďakujem, nepijem,“ bráni sa.
Uvidíme, či je jeho postoj k alkoholu ozaj taký pevný.
Matka by si, naopak, za jeden dala. Pôrod ju celkom vyčerpal. Darovala život a pár dní bude trvať, kým sa z toho spamätá. Jej tvár je bledá a strhaná pomaly odchádzajúcou bolesťou, napriek tomu je krásna. Maličkého umyli, osušili, zavinuli do perinky a vložili jej ho do náručia. Madona s dieťaťom. Nebolo pochýb, že sa naplnil zmysel života. Teda aspoň na chvíľu. Vesmír mal ďalší pevný bod, okolo ktorého sa mohol točiť. Ten bod bol zatiaľ malý ako máčik a ani na sekundu sa neprestal hmýriť. Nevedel chodiť, myslieť, rozprávať, vedel len plakať. Bolo jasné, že s tým dlho nevystačí. Bude sa musieť naučiť batoliť, behať, jesť príborom, obúvať, plávať, jazdiť na bicykli, čítať, písať, počítať, takticky klamať, podvádzať a zatĺkať. Tieto, plus ďalšie nevyhnutnosti bude musieť v druhej fáze zdokonaliť do takej podoby, aby sa mohol dožiť aspoň dôchodku. Všetko ostatné bude nadstavba.
Tri sudičky: „Nemajte strach, chlapec prežije krásny život, zomrie v požehnanom veku, celkom bezbolestne, a všetci naňho budú v dobrom spomínať.“
(Knižný škriatok: „Neverte im. Tie kurvy klamú, až sa z nich práši.“)
Vonku sa zatiaľ začalo brieždiť. Zelený svit ovíjal svoje vlákna okolo betónových domov a škridlových striech, padala hmla. Vetra a ľudí nebolo, o tom čase neštekali ani psy. O čo menšia bola vtedy ozónová diera, o to pokojnejšie mohlo všetko spať. Že sa narodil človek? No a čo, určité veci musí každý urobiť prvý raz, aby ich urobil naposledy. Poriadok sveta to neovplyvní, pretože dejiny už nevytvárajú ľudia, ale technológie. O tom však napríklad otec nikdy neuvažoval. Má rodinu, musí ju so stiahnutým chvostom živiť. Ak by začal vyskakovať, zamietli by s ním. A časom by zamietli aj s jeho deťmi. V socializme je myslenie trestné, požehnaní sú debili.
Človek mal slušné vyhliadky na jedného z nich vyrásť.
Nebudeme to zbytočne naťahovať.
Keď som sa narodil, vážil som 3240 gramov a meral 47 centimetrov. Podľa záznamov v zdravotnej karte mi od začiatku chutilo a dobre som dýchal. Koža čistá, bez vyrážok. V máji nasledujúceho roku som dokázal sedieť bez pomoci a koncom júla som sa začal stavať na zadné, čo bol dôkaz toho, že nie som opica. September – štyri zúbky, dobrá chuť do jedla. Normálna stolica. Tesne pred Vianocami ma ako obvykle odvážili a vyšlo najavo, že som sa prehupol cez magickú hranicu. Mal som 10 600 gramov čistej váhy, sedem zubov, bystré očká. Ružové líčka a kosti plné jemnučkého špiku. Bola by zo mňa minimálne dobrá polievka.
Na to, ako som dorástol do svojich dvadsiatich kíl, by som si nespomenul ani v hypnóze. Všetko, čo mi v súvislosti s dvadsiatimi kilami prichádza na rozum je, že to je ideálna váha malého prasaťa. Mňam. Najchutnejšie obdobie v živote človeka. Mozog ho nezaznamenáva, a keď, tak len útržkovito. Naschvál, čo o svojom ranom detstve viem? Posieral som sa častejšie, než bolo zdravé. Na rozdiel od rôznych pádov a drobných úrazov ma to nebolelo a postupne som sa aj tak naučil, čo sa patrí. Trochu som šušlal, ale môj duševný vývoj bol primeraný veku. Nepoznačili ho ani niektoré druhy jedál, ktoré som bol ako malé dieťa, ale aj neskôr, nútený konzumovať.
„Tak, a ešte jednu lyžičku za mamičku.“
Jedol som aj za otca, deda i babičku, za tety a ujov, za rozprávkové bytosti najrozličnejšieho druhu. Z lekvárových lúpačiek, cvikle či krupicovej kaše ma až neuveriteľne prudko napínalo. „A poslednú za Brežneva,“ vtipkoval padre.
Výkrm sa skončil, mohol som sa povracať.
Nie na všetky chute však spomínam s odporom. Naopak, nikdy potom sa mi nepodarilo ani len priblížiť k pocitu, ktorý som mal pri lízaní bulharskej smotanovej zmrzliny. Do akej miery bol môj zážitok ovplyvnený horúčavou a morským ovzduším, nedokážem posúdiť, podstatné je, že si na tú lahodnú chuť pamätám dodnes.
Aká škoda, že dnes nie je včera.
Ten zhruba meter, o ktorý som sa časom natiahol, sa preskočiť nedal. Ani o žrdi, ani s padákom. Ťažko povedať, či to je dobre. Pri spätnom pohľade sa toho v detstve veľa nedeje. Len malý človek sa dokáže tešiť z malých vecí. Napríklad z robenia pieskových báboviek. Z Mikuláša, z Vianoc a z Veľkonočného pondelka. Z kadejakých medzinárodných dní, ktorých bolo v kalendári požehnane. Alebo z toho, že sršne doštípali susedovu Žanetku. Nič zaujímavejšie mi v hlave neuviazlo. Rástol som, to je isté, a osvojil som si pritom niektoré štandardné fakty. Že rok má štyri ročné obdobia, že svet sa stále za niečím naháňa, že sneh neprší, ale padá. Hmla sa nedá chytiť za nohy. Voda je tekutá, no nie vždy musí tiecť.
Choroby? Kiahne, mumps, osýpky a rubeola ma ešte len čakali, zatiaľ ma zhusta trápili hnisavé angíny. Vlastne to nebolo až také zlé, za každú angínu mi mama v hračkárstve niečo kúpila. Ceruzku, balónik, tenisovú loptičku. Strach som mal iba z injekcií. A ešte zo smrti, i keď som si nemyslel, že smrť je neodvratná. Naopak, dá sa jej ľahko vyhnúť. Stačí poslúchať otca a držať sa maminej sukne.
„Keď budeš mrchavý,“ kládla mi na srdce babička, „príde k tebe v noci do postele lasička a vycicia ti všetku krvičku.“
Áno, bál som sa ešte aj lasičky. A poštára, psov, Lucie, kominára a všetkého možného. Vyhrážky najbližších som vo dne nebral vážne, horšie to bolo v noci. V spánku sa z nich stávali nočné mory a ja som sa stŕhal zo sna. Neustále ma čosi prenasledovalo. Hoci som mal vždy veľký náskok, nikdy som nebol schopný skryť sa alebo uniknúť. Väčšinou som sa zachránil až tým, že som sa prebudil.
„Dobré ráno,“ usmievala sa na mňa mama, netušiac, čo vo mne vyvolala jej včerajšia prednáška o netopieroch, čo unášajú deti, ktoré nedojedia večeru.
Zavesil som sa jej na krk a ona ma hladkajúc po chrbte odniesla do kuchyne. Tam ma postavila pred hotovú vec – biela káva, vajíčka.
„Dobrú chuť.“
Bez reptania som sa pustil do toho.
Riadok vynecháme.
„Hotovo,“ povie doktor stroho.
Ďalej to možno nepoznáte: krv, špinavá kyreta, zdrapy budúceho života. Smeti. Mladučká slečna, zväzáčka, práve definitívne prišla o šancu byť matkou. Na zmárnený život sa vykašlať, plakať treba od bolesti.
„A ako sa to bude volať?“ prelomí mlčanie jedna zo sestier.
Slová horšie ako pľuvnutá slina. Zväzáčka sa rozreve na plné hrdlo, sestru vyvedie von osobne pán primár.
„To ste prehnali.“
Možno to naozaj prehnala, no bez odpovede ju nechať nemôžeme: Bude sa to volať Hombre. Na sále sa ešte chvíľu budú robiť poriadky. Umyté nástroje sa uložia do sterilizátora, opláchne sa umývadlo, vymenia plachty. Všetko je zaevidované, zamknú sa šuplíky. Nakoniec zhasne svetlo a zavrú sa dvere. Padla. Ide sa niekam na čaj.
Miestnosť sa ponorí do ticha. Vo vzduchu cítiť, čo sa stalo. Smrť používa silný parfum. Sedí zhrbená na zemi pod stolom, sťažka odfukuje a krúti hlavou. Nerada chodí na takéto kšefty. Stojí ju to veľa síl, najmä psychických. Len s najväčším sebazaprením odolala pokušeniu dolámať doktorovi ruky. Krkavčej matke mala zasa chuť do maternice namiesto plodu dieťaťa nasadiť pirane. Ľutovala, že nemá pomocníka. Prikázala by mu opľuť ju, zhodiť zo stola a tam postupne dokopať, dohrýzť a ošťať. Určite by s tým nemal problém. Bol by rád, že má prácu. No a potom, ako by jej pomohol zlikvidovať zvyšok personálu v miestnosti, by sám odpálil pod korienky. Ona, Smrť, totiž nemá rada polovičatú robotu. Keby to záležalo len na nej, v miestnosti by ani kvetinky nezostali nažive. Ani písací stroj.
„Hej, vstávaj!“ skríkne na Hombreho. „Nesimuluj, tu nemáš koho dojať.“
Hombre sa otrasie, vyberie z igelitového vreca chýbajúce časti svojho tela a pozorne sa poskladá. Naskočí mu dych, aj srdce sa chytí. Buch-buch, buch-buch... Päťdesiatosem tepov za minútu, v ľavej komore nepatrný šelest. Slušné. Koho zaujíma, že tep je v skutočnosti nula? Tak, ešte sa umyť, obliecť, navoňavkovať a budúcnosť nemôže vyzerať ružovejšie. Akurát bude bez matky, s láskou na prídel. Prípadne čo si kde vyžobre.
„Ale čo ak niekomu začne vadiť, že nežijem?“ spýta sa Smrti.
Teta pokrúti hlavou: „Komu?“
„Napríklad tej slečinke, čo ma odvrhla. Nerád by som ju moril v snoch.“
Smrť neverí vlastným ušiam a vzápätí ani očiam. Hombre si pred zrkadlom uviazal motýlika. Evidentne to nerobil prvý raz.
„Kde si sa to naučil?“
„To neprezradím, dokiaľ budem živý.“
Smrť prepočuje narážku.
„Ani hrýzť svedomie môjho kata sa mi nechce,“ pokračuje Hombre voľne. „Určite je tuhé ako podrážka.“
„Ty si tuhý,“ hovorí teta. „A niečo žuvať musíš.“
„Hm, okrem ľudského svedomia nemám čo.“
„Nevadí, budeš škrípať zubami!“
Hombre, znepokojený jej zvýšeným hlasom, sa strhne a pomaly podíde k dverám. Ponechá Smrť jej smutnému údelu a zabuchne za sebou. Na chodbe utíši plačúcu sestričku – tá sa od radosti rozplače ešte viac – a vykročí na ulicu. Vykročí nie veľmi šťastne, ľavou nohou. „Dobrý deň,“ pozdraví párik zamilovaných.
Párik zamilovaných neodzdraví.
„Dobrý deň,“ pozdraví staršieho pána.
Nič.
Hombre sa toho na začiatok dozvedel o ľuďoch až-až.
Dátum vydania: apríl 2008
Cena: 249,- Sk
ISBN: 978-80-8085-474-4
Zaradenie: Beletria
Edícia: Slovenská literatúra
Nová/Dotlač: novinka
Väzba: tvrdá s prebalom
Formát: 13 x 21 cm
Rozsah: 360 strán
Editorka: Mária Štefánková
Jazyk: slovenský
Vyhraj knihu V znamení hovna >>
0
Nie je nijaký rozdiel medzi tým, čo sa stalo, a tým, čo sa mohlo stať. Nezáleží na tom, čo bolo, a už vôbec nezáleží na tom, čo bude. Ani to nie je dôležité, že je päť hodín nadránom, pretože niekde je už šesť a niekde nie sú ešte ani štyri. Podstatné nie je ani to, že zomiera človek, veď inde zomierajú milióny. V jednom jedinom momente po tuctoch odchádzajú zo sveta bez možnosti čokoľvek na tom ovplyvniť. Absolútna väčšina z nich to tu opúšťa so zaťatými zubami, zanechávajúc za sebou zlý dojem, dlhy a jednu nevýslovne škaredú grimasu. Vŕŕ! Akoby ešte posledný raz chceli vyceriť zuby na celý svoj život. Vyzerajú hrozne aj komicky zároveň. Nič nedosiahli a nepochopili. Odchádzajú tak, ako prišli – so zvraštenými ksichtami a bez peňazí. Čo na tom, že odchádzajú nedobrovoľne? Nejde o nič, hoci zdanlivo je v hre všetko. Nie je dôležité ani to, že práve nezomierajú v ľadom pokrytých pustých horách, a nejde ani o to, že sa pri tom netrasú skrútení v spacom vaku, po hlavu zaviati čerstvým snehom a od hlavy zavalení čerňou a obrazmi nezvládnutej existencie. A úvahami o tom, že všetko by dopadlo rovnako, aj keby sa muži rodili ako ženy alebo ako psy. Alebo by sa nerodili vôbec.Človek, stále ešte živý, sa zahniezdil a ruky si vtisol hlbšie medzi stehná. Striaslo ho od zimy. Otvoril a znova privrel viečka. Už neplakal. Jeho snaha na niečo prísť bola skôr do smiechu. Na oblohe, kam sa raz začas ešte pozrie, sa nikdy nijaká odpoveď nájsť nedala. Hviezdy bezcitne blikajú, slabá polovica Mesiaca sa tvári, že svieti. Ako niekto môže veriť tomu, čo vidí alebo počuje? Ani kométy nemajú chvost a nepadajú naozaj, to iba putujú priestorom, zmáhané neviditeľnými a nepredstaviteľnými gravitačnými silami telies, ktoré sú podľa všetkého tiež len výplodmi fantázie nášho nepochopiteľne naprogramovaného mozgu. Sú to iba pingpongové loptičky, rovnako ako ľudia. Majú minimum možností vzdať zápas, keďže ho samé vlastne nehrajú.
„Nesmieš sa tomu poddať,“ odráža sa od okolitých skál otcov slabý hlas. „Ak môžeš, buď silný. Život ide ďalej, musí ísť. Neboj sa, ešte ťa čaká veľa dobrého.“
Niekedy je ozaj ťažké odlíšiť sen od halucinácie.
Otec leží na posteli, ruky vedľa neho akoby ani neboli jeho. Sotva hýbe prstami, zato očnými viečkami mu myká nadpriemerne. Sú to nervy, nie šibalské žmurkanie. Posledné týždne sa na ňom podpísali krvou. Vpadnutá tvár so strniskom, podliate oči, pod dekou vychudnuté telo. Únava strieda bolesti. Otcov život zakončila náhodná návšteva u lekára. S jednou diagnózou sa predtým ako-tak udržiaval v chode, z tej druhej sa nespamätal. Dal sa do vodorovna a odvtedy len leží a leží, takmer sa nehýbe. Žije už len na dva valce, v dolnej úvrati. Ale hovorí pekne.
„Musíš sa postarať o malého, má už len teba. Nesmieš ho opustiť. Musíš sa cez to dostať, iné sa s tým robiť nedá. Nevzdávaj sa. Nič nie je také, ako sa zdá.“
Áno. Všetko sa končí, avšak ani to nemusí byť pravda. Jasné je len to, že je kosa a čas sa naťahuje ako žuvačka. Fuh! Nepredpokladal, že ho hory nechajú tak dlho čakať. Večnosť môže byť už len kratšia. Čas v nej nehrá nijakú rolu, ani počasie. Hodina tam síce môže trvať celé mesiace, ale mesiace netrvajú ani minútu, pretože sekundy jednoducho neplynú. Nie je tam pekne, ani mrzko – nie je tam nijako. Slnko nevychádza, nezmráka sa, nepadá lístie. Nič sa nemôže zlepšiť, ani zhoršiť. Niet sa nad čím rozčuľovať a niet ani nad čím plakať. Večnosť je ideálne miesto na usmievanie sa.
Ale človek je zatiaľ tu, pravda, a z tohto sveta sa nedá len tak zmiznúť.
Za posledných pár hodín sa prekvapivo oteplilo, pateticky sneží. Z okolitých svahov k nemu podchvíľou dolieha tlmené dunenie lavín. Smrť. Má sa pred ňou akože triasť. V duchu sa zasmeje. Smrť je sračka, pľuje jej do ksichtu. Nič nie je bezvýznamnejšie, dokonca ani to, čo jej predchádza. Je to nuda. A vôbec sa netreba báť. Skôr treba mať strach, keď sa rodí život, tam končí všetka sranda. Smrť je najlepšie poriadne si vychutnať.
Lenže skúste si niečo vychutnávať, keď sa obrovské masy snehu nad vami dávajú do pohybu...
1
To, že Nula prišiel na svet, bolo buď dielom náhody alebo to bol zázrak. Nebolo jasné, kto v tom okrem jeho rodičov mal ešte prsty, všetko však vo chvíli, keď prvý raz zalapal po dychu, ukazovalo na Boha. Skrátka, nemohla to byť náhoda. Bol to zázrak. Vo vzduchu sa zaiskrilo a Nula sa rozreval na plné hrdlo, akoby chcel dať všetkým najavo, že on sám za to, že sa narodil, nemôže. Plakal nadarmo, nikto ho nebral vážne. A nikto sa naňho za to, že je živý, nehneval. Je to zvláštne – mali z neho radosť, hoci im nedal ani halier. Na svet si okrem malého nevinného prívesku v rozkroku nič nepriniesol, ostatné bolo záležitosťou osudu.Zatiaľ stačilo pravidelne dýchať.
„Máte chlapca,“ povedal doktor stroho.
Povedal to jeho mame.
„Ako sa bude volať?“
„Neviem,“ odvetila žena ticho. „Čakali sme dievčatko.“
Ďalej to poznáte: výška, váha, počet prstov a uší, prípadne rozpätie krídel, ak sa jedná o anjelika. Matka sa unavene usmieva. Sestričky majú plné ruky práce, hlavne s papiermi.
Činia sa ako včeličky, zatiaľ čo doktor si za stolom vychutnáva postavenie trúda – nepracuje. Na to, aby vypisoval záznamy, si atestáciu nerobil. Svoje už má za sebou, s agendou nech sa pasujú nevzdelanci. On si dá radšej kávu. Vypije ju s gustom, pretože nočná služba prebehla hladko. Pôrod bol po sérii interrupcií príjemným osviežením. Ticho smrti nahradila krásna živá hudba. Ten čerstvo vyliahnutý cicavček ziapal s neobyčajnou vervou, mávajúc pri tom všetkými štyrmi končatinkami. Ozaj bol čarovný. Nebol dôvod nepriať mu všetko najlepšie.
Jeho otec doma už vedel, že má syna. Zatelefonovali mu aj to, ako vyzerá a koľko váži a meria v kohútiku. Mal jedinečnú príležitosť byť šťastný, mohol sa dokonca opiť.
„Ďakujem, nepijem,“ bráni sa.
Uvidíme, či je jeho postoj k alkoholu ozaj taký pevný.
Matka by si, naopak, za jeden dala. Pôrod ju celkom vyčerpal. Darovala život a pár dní bude trvať, kým sa z toho spamätá. Jej tvár je bledá a strhaná pomaly odchádzajúcou bolesťou, napriek tomu je krásna. Maličkého umyli, osušili, zavinuli do perinky a vložili jej ho do náručia. Madona s dieťaťom. Nebolo pochýb, že sa naplnil zmysel života. Teda aspoň na chvíľu. Vesmír mal ďalší pevný bod, okolo ktorého sa mohol točiť. Ten bod bol zatiaľ malý ako máčik a ani na sekundu sa neprestal hmýriť. Nevedel chodiť, myslieť, rozprávať, vedel len plakať. Bolo jasné, že s tým dlho nevystačí. Bude sa musieť naučiť batoliť, behať, jesť príborom, obúvať, plávať, jazdiť na bicykli, čítať, písať, počítať, takticky klamať, podvádzať a zatĺkať. Tieto, plus ďalšie nevyhnutnosti bude musieť v druhej fáze zdokonaliť do takej podoby, aby sa mohol dožiť aspoň dôchodku. Všetko ostatné bude nadstavba.
Tri sudičky: „Nemajte strach, chlapec prežije krásny život, zomrie v požehnanom veku, celkom bezbolestne, a všetci naňho budú v dobrom spomínať.“
(Knižný škriatok: „Neverte im. Tie kurvy klamú, až sa z nich práši.“)
Vonku sa zatiaľ začalo brieždiť. Zelený svit ovíjal svoje vlákna okolo betónových domov a škridlových striech, padala hmla. Vetra a ľudí nebolo, o tom čase neštekali ani psy. O čo menšia bola vtedy ozónová diera, o to pokojnejšie mohlo všetko spať. Že sa narodil človek? No a čo, určité veci musí každý urobiť prvý raz, aby ich urobil naposledy. Poriadok sveta to neovplyvní, pretože dejiny už nevytvárajú ľudia, ale technológie. O tom však napríklad otec nikdy neuvažoval. Má rodinu, musí ju so stiahnutým chvostom živiť. Ak by začal vyskakovať, zamietli by s ním. A časom by zamietli aj s jeho deťmi. V socializme je myslenie trestné, požehnaní sú debili.
Človek mal slušné vyhliadky na jedného z nich vyrásť.
2
Na jar sedemdesiateho druhého roku zasadil otec za domom brezu. Ako očistil rýľ, zobral si ma na ruky a pobozkal ma na čelo. To mi neskôr rozprávala mama. Nepamätala sa, čo povedal, no muselo to byť čosi ozaj dôležité, pretože sa mu pri tom zapálili oči. Stromček, dokonale rovný, priniesol z hája dva týždne predtým, ako som prišiel na svet. Bolo mu ho ľúto vymeniť za iný. Vraj keby vedel, že sa mu narodí syn, zasadil by na jeho počesť buk. Takto: Keby bol býval zasadil javor, mohol by si v starobe, keby sa jej dožil, aspoň zahrať na husliach.Nebudeme to zbytočne naťahovať.
Keď som sa narodil, vážil som 3240 gramov a meral 47 centimetrov. Podľa záznamov v zdravotnej karte mi od začiatku chutilo a dobre som dýchal. Koža čistá, bez vyrážok. V máji nasledujúceho roku som dokázal sedieť bez pomoci a koncom júla som sa začal stavať na zadné, čo bol dôkaz toho, že nie som opica. September – štyri zúbky, dobrá chuť do jedla. Normálna stolica. Tesne pred Vianocami ma ako obvykle odvážili a vyšlo najavo, že som sa prehupol cez magickú hranicu. Mal som 10 600 gramov čistej váhy, sedem zubov, bystré očká. Ružové líčka a kosti plné jemnučkého špiku. Bola by zo mňa minimálne dobrá polievka.
Na to, ako som dorástol do svojich dvadsiatich kíl, by som si nespomenul ani v hypnóze. Všetko, čo mi v súvislosti s dvadsiatimi kilami prichádza na rozum je, že to je ideálna váha malého prasaťa. Mňam. Najchutnejšie obdobie v živote človeka. Mozog ho nezaznamenáva, a keď, tak len útržkovito. Naschvál, čo o svojom ranom detstve viem? Posieral som sa častejšie, než bolo zdravé. Na rozdiel od rôznych pádov a drobných úrazov ma to nebolelo a postupne som sa aj tak naučil, čo sa patrí. Trochu som šušlal, ale môj duševný vývoj bol primeraný veku. Nepoznačili ho ani niektoré druhy jedál, ktoré som bol ako malé dieťa, ale aj neskôr, nútený konzumovať.
„Tak, a ešte jednu lyžičku za mamičku.“
Jedol som aj za otca, deda i babičku, za tety a ujov, za rozprávkové bytosti najrozličnejšieho druhu. Z lekvárových lúpačiek, cvikle či krupicovej kaše ma až neuveriteľne prudko napínalo. „A poslednú za Brežneva,“ vtipkoval padre.
Výkrm sa skončil, mohol som sa povracať.
Nie na všetky chute však spomínam s odporom. Naopak, nikdy potom sa mi nepodarilo ani len priblížiť k pocitu, ktorý som mal pri lízaní bulharskej smotanovej zmrzliny. Do akej miery bol môj zážitok ovplyvnený horúčavou a morským ovzduším, nedokážem posúdiť, podstatné je, že si na tú lahodnú chuť pamätám dodnes.
Aká škoda, že dnes nie je včera.
Ten zhruba meter, o ktorý som sa časom natiahol, sa preskočiť nedal. Ani o žrdi, ani s padákom. Ťažko povedať, či to je dobre. Pri spätnom pohľade sa toho v detstve veľa nedeje. Len malý človek sa dokáže tešiť z malých vecí. Napríklad z robenia pieskových báboviek. Z Mikuláša, z Vianoc a z Veľkonočného pondelka. Z kadejakých medzinárodných dní, ktorých bolo v kalendári požehnane. Alebo z toho, že sršne doštípali susedovu Žanetku. Nič zaujímavejšie mi v hlave neuviazlo. Rástol som, to je isté, a osvojil som si pritom niektoré štandardné fakty. Že rok má štyri ročné obdobia, že svet sa stále za niečím naháňa, že sneh neprší, ale padá. Hmla sa nedá chytiť za nohy. Voda je tekutá, no nie vždy musí tiecť.
Choroby? Kiahne, mumps, osýpky a rubeola ma ešte len čakali, zatiaľ ma zhusta trápili hnisavé angíny. Vlastne to nebolo až také zlé, za každú angínu mi mama v hračkárstve niečo kúpila. Ceruzku, balónik, tenisovú loptičku. Strach som mal iba z injekcií. A ešte zo smrti, i keď som si nemyslel, že smrť je neodvratná. Naopak, dá sa jej ľahko vyhnúť. Stačí poslúchať otca a držať sa maminej sukne.
„Keď budeš mrchavý,“ kládla mi na srdce babička, „príde k tebe v noci do postele lasička a vycicia ti všetku krvičku.“
Áno, bál som sa ešte aj lasičky. A poštára, psov, Lucie, kominára a všetkého možného. Vyhrážky najbližších som vo dne nebral vážne, horšie to bolo v noci. V spánku sa z nich stávali nočné mory a ja som sa stŕhal zo sna. Neustále ma čosi prenasledovalo. Hoci som mal vždy veľký náskok, nikdy som nebol schopný skryť sa alebo uniknúť. Väčšinou som sa zachránil až tým, že som sa prebudil.
„Dobré ráno,“ usmievala sa na mňa mama, netušiac, čo vo mne vyvolala jej včerajšia prednáška o netopieroch, čo unášajú deti, ktoré nedojedia večeru.
Zavesil som sa jej na krk a ona ma hladkajúc po chrbte odniesla do kuchyne. Tam ma postavila pred hotovú vec – biela káva, vajíčka.
„Dobrú chuť.“
Bez reptania som sa pustil do toho.
3
Detstvo samo osebe nemožno nazvať peklom; peklo je predsa neopätovaná láska. Vtip je v tom, že Nulovi sa peklo začalo už v detstve. No, bolo to skôr pekielko. Nemal ani päť rokov, keď sa v Bulharsku zaľúbil do malej tučnučkej Poľky. Na Bucuľku, tak ju volal, sa dokázal pozerať celé hodiny. Vtedy ešte nevedel, že láska k žene môže byť svinstvo, po sérii úpalov, ktorými rodičom pokazil dovolenku, však podvedome cítil, že lepšie pre neho by bolo nenarodiť sa. Nedokázal by to takto sformulovať, na to mu chýbala slovná zásoba a určitá životná skúsenosť, no kúsok toho pocitu v ňom bol. O tri desaťročia neskôr, keď si namiesto Bucuľky dokázal vybaviť už iba farbu auta jej otca, to už vedel naisto. Napriek všetkému bol rodičom úprimne vďačný, že ho nechali žiť. Uvedomoval si, že nie každý dostal šancu. Stačí tak málo. Iná matka, iný otec, iné okolnosti...Riadok vynecháme.
„Hotovo,“ povie doktor stroho.
Ďalej to možno nepoznáte: krv, špinavá kyreta, zdrapy budúceho života. Smeti. Mladučká slečna, zväzáčka, práve definitívne prišla o šancu byť matkou. Na zmárnený život sa vykašlať, plakať treba od bolesti.
„A ako sa to bude volať?“ prelomí mlčanie jedna zo sestier.
Slová horšie ako pľuvnutá slina. Zväzáčka sa rozreve na plné hrdlo, sestru vyvedie von osobne pán primár.
„To ste prehnali.“
Možno to naozaj prehnala, no bez odpovede ju nechať nemôžeme: Bude sa to volať Hombre. Na sále sa ešte chvíľu budú robiť poriadky. Umyté nástroje sa uložia do sterilizátora, opláchne sa umývadlo, vymenia plachty. Všetko je zaevidované, zamknú sa šuplíky. Nakoniec zhasne svetlo a zavrú sa dvere. Padla. Ide sa niekam na čaj.
Miestnosť sa ponorí do ticha. Vo vzduchu cítiť, čo sa stalo. Smrť používa silný parfum. Sedí zhrbená na zemi pod stolom, sťažka odfukuje a krúti hlavou. Nerada chodí na takéto kšefty. Stojí ju to veľa síl, najmä psychických. Len s najväčším sebazaprením odolala pokušeniu dolámať doktorovi ruky. Krkavčej matke mala zasa chuť do maternice namiesto plodu dieťaťa nasadiť pirane. Ľutovala, že nemá pomocníka. Prikázala by mu opľuť ju, zhodiť zo stola a tam postupne dokopať, dohrýzť a ošťať. Určite by s tým nemal problém. Bol by rád, že má prácu. No a potom, ako by jej pomohol zlikvidovať zvyšok personálu v miestnosti, by sám odpálil pod korienky. Ona, Smrť, totiž nemá rada polovičatú robotu. Keby to záležalo len na nej, v miestnosti by ani kvetinky nezostali nažive. Ani písací stroj.
„Hej, vstávaj!“ skríkne na Hombreho. „Nesimuluj, tu nemáš koho dojať.“
Hombre sa otrasie, vyberie z igelitového vreca chýbajúce časti svojho tela a pozorne sa poskladá. Naskočí mu dych, aj srdce sa chytí. Buch-buch, buch-buch... Päťdesiatosem tepov za minútu, v ľavej komore nepatrný šelest. Slušné. Koho zaujíma, že tep je v skutočnosti nula? Tak, ešte sa umyť, obliecť, navoňavkovať a budúcnosť nemôže vyzerať ružovejšie. Akurát bude bez matky, s láskou na prídel. Prípadne čo si kde vyžobre.
„Ale čo ak niekomu začne vadiť, že nežijem?“ spýta sa Smrti.
Teta pokrúti hlavou: „Komu?“
„Napríklad tej slečinke, čo ma odvrhla. Nerád by som ju moril v snoch.“
Smrť neverí vlastným ušiam a vzápätí ani očiam. Hombre si pred zrkadlom uviazal motýlika. Evidentne to nerobil prvý raz.
„Kde si sa to naučil?“
„To neprezradím, dokiaľ budem živý.“
Smrť prepočuje narážku.
„Ani hrýzť svedomie môjho kata sa mi nechce,“ pokračuje Hombre voľne. „Určite je tuhé ako podrážka.“
„Ty si tuhý,“ hovorí teta. „A niečo žuvať musíš.“
„Hm, okrem ľudského svedomia nemám čo.“
„Nevadí, budeš škrípať zubami!“
Hombre, znepokojený jej zvýšeným hlasom, sa strhne a pomaly podíde k dverám. Ponechá Smrť jej smutnému údelu a zabuchne za sebou. Na chodbe utíši plačúcu sestričku – tá sa od radosti rozplače ešte viac – a vykročí na ulicu. Vykročí nie veľmi šťastne, ľavou nohou. „Dobrý deň,“ pozdraví párik zamilovaných.
Párik zamilovaných neodzdraví.
„Dobrý deň,“ pozdraví staršieho pána.
Nič.
Hombre sa toho na začiatok dozvedel o ľuďoch až-až.