Keď na večeri, ktorú pre svojich priateľov zorganizuje bývalý herec sir Charles Cartwright, ktosi otrávi reverenda Babbingtona, nik nechápe, ako sa to mohlo stať. Kto by mohol chcieť ublížiť obľúbenému kňazovi?
Skvelá detektívka Tragédia v troch dejstvách z roku 1934 vychádza prvýkrát v slovenskom preklade. Hercule Poirot opäť stojí pred prípadmi, ktoré poriadne rozhýbu jeho sivé mozgové bunky. Príjemná oddychovka, ktorá rozhodne nesklame.
Na scénu totiž prichádza Hercule Poirot, no ani jemu sa nepodarí zabrániť ďalšej vražde, pri ktorej príde o život priateľ sira Charlesa doktor Bartholomew Strange. A krátko nato jednej z pacientok doktora Strangea niekto pošle otrávené bonbóny.
Tri úmrtia, ktoré na prvý pohľad nijako nesúvisia, poriadne potrápia Poirotove malé sivé bunky…
Román Tragédia v troch dejstvách vyšiel najskôr v USA a to na pokračovanie aj knižne. Až následne vyšla kniha v Británii a dokonca sa odlišujú. Zmenili sa dôvody, ktoré viedli k zločinom, tým pádom sa menili trochu aj niektoré pasáže, v ktorých sú ukryté príslušné indície.
Prvý raz príbeh sfilmovali v roku 1986, v hlavnej role s Petrom Ustinovom. Neskôr vznikol aj TV seriál s Davidom Suchetom.
Začítajte sa do knihy Tragédia v troch dejstvách.
PRVÉ DEJSTVO
Podozrenie
Vranie hniezdo
Pán Satterthwaite sedel na terase Vranieho hniezda a pozoroval ako jeho hostiteľ, sir Charles Cartwright, kráča po strmej cestičke od mora.
Vranie hniezdo bol moderný bungalov lepšieho typu. Nemal hrázdenú konštrukciu, štít ani nijaké výklenky, obľúbené u treťotriednych staviteľov. Bola to jednoduchá, jednoliata biela budova, ktorej rozmery pôsobili klamlivo, pretože bola oveľa väčšia, než vyzerala. Názov dostala vďaka svojej polohe – vysoko na kopci, s výhľadom na Loomouthský prístav. Z jedného rohu terasy, ktorú chránilo masívne zábradlie, by sa dalo skočiť priamo do mora. Vranie hniezdo ležalo na míľu od mesta. Cesta najprv viedla do vnútrozemia, až vysoko nad morom sa začala kľukatiť. Peši sa k nemu dalo dostať za sedem minút po rybárskej cestičke, ktorou práve stúpal sir Charles.
Sir Charles bol dobre stavaný, opálený muž v strednom veku. Mal na sebe staré sivé flanelové nohavice a biely sveter. Kráčal trochu kolísavo a pri chôdzi privieral päste. Pri pohľade naňho by väčšina ľudí povedala: „Námorník na dôchodku – tento typ veľmi dobre poznám.“ Zopár bystrejších by zaváhalo, zdalo by sa im, že čosi nesedí, čosi, čo sa dá len veľmi ťažko opísať. Potom by sa im azda v mysli z ničoho nič objavil nasledovný obraz: paluba lode, ale nie naozajstnej – lode, čo sa vynára spomedzi závesu z pevnej, hutnej látky, a na jej palube stojí muž, Charles Cartwright, dopadá naňho svetlo, ale nie denné, päste má napoly zovreté, chôdzu ľahkú a jeho hlas, mierny, príjemný hlas anglického námorníka a džentlmena, znie oveľa silnejšie než obvykle.
„Nie, pane,“ hovorí, „obávam sa, že na túto otázku vám nemôžem dať odpoveď.“
Ťažká opona so zašušťaním spadla, zažali sa svetlá, orchester začal hrať najnovšie synkopické melódie a dievčatá s obrovskými mašľami vo vlasoch sa pýtali: „Dáte si bonbóny? Alebo limonádu?“ Prvé dejstvo Volania mora, v ktorom Charles Cartwright vystupoval v úlohe kapitána Vanstona, sa skončilo.
Pán Satterthwaite sa zo svojej výhodnej pozície pozrel nadol a usmial sa.
Bol to malý, vysušený chlapík, podporovateľ umenia a divadla, zarytý, ale príjemný snob, ktorého pozývali na všetky dôležité večierky a spoločenské udalosti (slová „a pán Satterthwaite“ bez výnimky stáli na konci každého zoznamu hostí). Okrem toho to bol nesmierne inteligentný muž a bystrý pozorovateľ ľudí a okolností.
Pokrútil hlavou a zamrmlal: „To by som si nikdy nepomyslel. Nie, to naozaj nie.“
Na terase sa ozvali kroky a pán Satterthwaite sa obzrel. Veľký sivovlasý chlap v strednom veku, čo si pritiahol stoličku a sadol si, mal v nadšenej a vľúdnej tvári jasne vpísané, akým povolaním sa živí: „lekár“ a „Harley Street.“ Sir Bartholomew Strange bol vo svojej profesii úspešný ako známy odborník na psychické poruchy a nedávno mu pri príležitosti kráľovniných narodenín udelili rytiersky titul.
Pritiahol si stoličku k pánu Satterthwaitovi a opýtal sa: „Čo by ste si nikdy nepomysleli? No? Zdôverte sa.“
Pán Satterthwaite s úsmevom kývol na postavu, čo rýchlo stúpala do kopca. „Nepomyslel by som si, že sir Charles bude tak dlho spokojný v tomto… ehm, vyhnanstve.“
„Bože na nebi, to ani ja!“ Doktor Strange sa zasmial a zaklonil hlavu. „Poznám Charlesa už od detstva. Študovali sme spolu na Oxforde. Je stále rovnaký – lepší herec v súkromnom živote než na javisku! Charles nikdy neprestáva hrať. Nemôže si pomôcť, robí to inštinktívne. Nedokáže jednoducho vyjsť z miestnosti – keď odchádza, je to akoby opúšťal javisko, a zvyčajne prehodí nejakú vhodnú repliku. Napriek tomu rád strieda roly, nič lepšie preňho neexistuje. Keď pred dvoma rokmi odišiel do divadelného dôchodku, vyhlásil, že sa chce venovať obyčajnému vidieckemu životu, vzdialenému od sveta, a oddávať sa svojej dávnej záľube, moru. Prišiel sem a postavil si tento dom. To je jeho predstava obyčajného vidieckeho domčeka. Tri kúpeľne a všetky najnovšie vymoženosti! Ako vy, Satterthwaite, som si myslel, že to dlho nevydrží. Napokon, Charles je len človek – potrebuje publikum. Dvaja či traja kapitáni na dôchodku, zopár stareniek a farár, to nie je bohvieaké obecenstvo. Bol som presvedčený, že postavu obyčajného chlapíka, čo má rád more, bude hrať tak pol roka. Úprimne, myslel som si, že ho to prestane baviť, a že potom si pre zmenu zahrá znudeného svetáka v Monte Carle alebo šľachtica zo Škótskej vysočiny.“
Lekár stíchol. Rozprával dlho. Pri pohľade na nič netušiaceho muža, ktorý sa k nim mal o niekoľko minút pripojiť, sa mu v očiach zračil pobavený pohľad plný náklonnosti.
„No zdá sa, že sme sa mýlili,“ pokračoval sir Bartholomew. „Obyčajný život ho neomrzel.“
„Ľudí, čo sa správajú teatrálne, ostatní často posudzujú nesprávne,“ podotkol pán Satterthwaite. „Keď sú úprimní, nikto ich už neberie vážne.“
Lekár prikývol. „Áno,“ odvetil zamyslene. „Máte pravdu.“
Charles Cartwright s veselým pozdravom vybehol po schodoch na terasu.
„Mirabelle sa prekonala,“ povedal. „Mali ste ísť so mnou, Satterthwaite.“
Pán Satterthwaite pokrútil hlavou. Pri plavbách cez Lamanšský prieliv si často veľa vytrpel, o výdrži svojho žalúdka na mori si teda nerobil nijaké ilúzie. Ráno pozoroval Mirabelle z okna svojej spálne. Fúkal silný vietor, ideálny na plachtenie, a pán Satterthwaite zo srdca ďakoval nebesám, že stojí na suchej zemi.
Sir Charles podišiel k oknu do salóna a požiadal o drinky.
„Aj ty si mal ísť so mnou, Tollie,“ prihovoril sa priateľovi. „Netráviš polovicu života tým, že sedíš vo svojej ordinácii na Harley Street a presviedčaš pacientov, ako by im prospel morský vzduch?“
„Byť lekárom má jednu veľkú výhodu,“ odpovedal sir Bartholomew. „A totiž, že sa nemusíš riadiť vlastnými radami.“
Sir Charles sa zasmial. Stále podvedome hral rolu žoviálneho a bezprostredného námorného dôstojníka. Bol to výnimočne príťažlivý muž so súmernou postavou a štíhlou tvárou, prezrádzajúcou zmysel pre humor. Mierne prešedivelé vlasy na spánkoch mu pridávali na dôstojnosti. Vyzeral na to, čím bol – v prvom rade džentlmen, v druhom rade herec.
„Išiel si sám?“ opýtal sa lekár.
„Nie.“ Sir Charles sa otočil k uhladenej slúžke, ktorá držala v rukách podnos, a vzal si od nej drink. „Mal som pomocníka. Slečnu Egg, aby som bol presný.“
V hlase mu zaznel nepatrný náznak ostychu, pri ktorom pán Satterthwaite prudko zdvihol hlavu.
„Slečnu Lytton Gorovú? Tá vie, ako sa riadi loď, nie je tak?“
Sir Charles sa ľútostivo zasmial. „Cítim sa popri nej úplne neschopný, ale pomaly sa zlepšujem – vďaka nej.“
Pánu Satterthwaitovi sa hlavou preháňali rôzne úvahy. „Ktovie… Egg Lytton Gorová… možno preto ho to neomrzelo… v tomto veku… je to nebezpečný vek… v takom veku je vždy príčinou mladé dievča…“
Sir Charles pokračoval: „More… tomu sa nič nevyrovná… slnko, vietor a more… a malý domček, do ktorého sa človek môže vrátiť.“
S potešením pozrel na bielu budovu za svojím chrbtom, vybavenú troma kúpeľňami, s teplou a studenou vodou vo všetkých spálňach, najmodernejším typom ústedného kúrenia, najnovšími elektroinštaláciami a personálom, ktorý tvorili slúžka, upratovačka, kuchár a pomocnica v kuchyni. Jeho chápanie obyčajného života bolo azda trochu prehnané.
Z domu vyšla vysoká, mimoriadne škaredá žena a zamierila k nim.
„Dobré ráno, slečna Milrayová.“
„Dobré ráno, sir Charles. Dobré ráno,“ zľahka pokynula hlavou ostatným dvom mužom. „Toto je menu na dnešnú večeru. Budete ho chcieť nejako pozmeniť?“
Sir Charles si ho vzal a zamrmlal: „Pozrime sa. Ananásový melón, boršč, čerstvá makrela, jarabica, soufflé surprise, canapé Diane… Nie, myslím si, že takto to je vynikajúce. Všetci prídu vlakom o pol piatej.“
„Už som dala Holgatovi pokyny. Mimochodom, sir Charles, ak dovolíte, bolo by dobre, keby som dnes večer jedla s vami.“
Sir Charles sa zatváril prekvapene, ale zdvorilo odvetil: „Bude nám veľkým potešením, slečna Milrayová, ale, ehm…“
Slečna Milrayová mu pokojne vysvetlila: „Inak by vás bolo pri stole trinásť a mnoho ľudí je poverčivých.“
Z jej tónu bolo zrejmé, že by bez rozpakov posadila trinástich ľudí k večeri pokojne aj každý deň svojho života. Pokračovala: „Myslím, že všetko je vybavené. Povedala som Holgatovi, že po lady Mary a Babbingtonovcov treba ísť autom. Správne?“
„Presne tak. Práve som vás chcel o to požiadať.“
Slečna Milrayová sa vzdialila. Na drsnej tvári mala mierne samoľúby úsmev.
„Je to neobyčajná žena,“ poznamenal sir Charles. „Stále sa bojím, že mi raz príde vyčistiť zuby.“
„Stelesnená činorodosť,“ zhodnotil Strange.
„Je u mňa už šesť rokov,“ povedal sir Charles. „Najprv mi v Londýne robila sekretárku, a tu je, dalo by sa povedať, neobyčajne skvostnou gazdinou. Riadi tento dom ako hodinky. A teraz, prosím pekne, chce odísť.“
„Prečo?“
„Ona tvrdí…,“ sir Charles si pochybovačne pošúchal nos, „tvrdí, že má chorú matku. Ja osobne tomu neverím. Takéto ženy podľa mňa nikdy žiadnu matku nemali. Vznikajú samovoľne v nejakom dyname. Nie, v tom bude čosi iné.“
„Je dosť pravdepodobné, že ľudia klebetia,“ nadhodil sir Bartholomew.
„Klebetia?“ Sir Charles vyvalil oči. „A o čom?“
„Milý Charles. Vieš, aké klebety mám na mysli.“
„Myslíš o nej… a o mne? S takou tvárou? A v jej veku?“
„Zrejme ešte nemá ani päťdesiat.“
„Zrejme nie,“ pripustil sir Charles, keď tú záležitosť zvážil. „Ale vážne, Tollie, všimol si si jej tvár? Má dve oči, nos a ústa, ale tvárou by si to nenazval, aspoň nie ženskou. Ani tá najklebetnejšia stará šelma zo susedstva by si s takou tvárou nespájala vášnivé city.“
„Podceňuješ predstavivosť britských starých dievok.“
Sir Charles pokrútil hlavou. „Tomu neverím. Slečna Milrayová je tak ohavne počestná, že to ani britské staré dievky nemôžu prehliadnuť. Je to stelesnená počestnosť a cudnosť – a čertovsky schopná žena. Sekretárky si vždy vyberám škaredé ako noc.“
„Veľmi rozumné.“
Sir Charles sa na niekoľko minút hlboko zamyslel. Sir Bartholomew sa opýtal, aby ho rozptýlil: „Kto dnes popoludní príde?“
„Angie, v prvom rade.“
„Angela Sutcliffová? To je dobre.“
Pán Satterthwaite sa so záujmom predklonil, túžil sa dozvedieť, aké bude zloženie hostí na večierku. Angela Sutcliffová bola známa herečka, už nie najmladšia, ale u ľudí sa stále tešila veľkej obľube a bola povestná svojím dôvtipom a šarmom. Občas o nej hovorili ako o následníčke Ellen Terryovej.
„Potom Dacresovci.“
Pán Satterthwaite opäť sám pre seba prikývol. Pani Dacresová vlastnila Ambrosine, s. r. o., úspešné dámske krajčírstvo. Spomínalo sa aj v divadelných bulletinoch: „Kostýmy slečny Blankovej v prvom dejstve – Ambrosine, s. r. o., Brook Street. “ Jej manžel, kapitán Dacres, by sa v jeho vlastnom dostihovom žargóne dal nazvať čiernym koňom. Veľa času trávil na dostihoch – kedysi dávno raz sám jazdil na Veľkej národnej steeplechase. Zaplietol sa do ťažkostí – nikto presne nevedel akých, ale začalo sa o tom klebetiť. Nekonalo sa ani vyšetrovanie – a hoci nikto nič otvorene nepovedal, ľudia pri mene Freddieho Dacresa vždy trochu nadvihli obočie.
„Potom Anthony Astor – píše divadelné hry.“
„Pravdaže,“ prehodil pán Satterthwaite. „Napísala Jednosmernú premávku. Videl som to dvakrát. Bol to veľký hit.“
Rád dával najavo, že vie, že Anthony Astor je žena.
„Presne,“ pritakal sir Charles. „Stále zabúdam, ako sa skutočne volá – tuším Willsová. Stretol som ju len raz. Pozval som ju, aby som urobil radosť Angele. To je všetko – totiž, pokiaľ ide o hostí.“
„A čo miestni?“ zaujímal sa lekár.
„Ach, miestni! Nuž, prídu Babbingtonovci – on je pastor, celkom milý chlapík, nie príliš pastorský, a jeho žena je tiež veľmi príjemná. Priúča ma záhradkárčeniu. Prídu oni – a ešte lady Mary s Egg. To je všetko. Ach, áno, a ešte istý mladík menom Manders, je to novinár či čosi podobné. Sympatický mládenec. To je celá skupinka.“
Pán Satterthwaite bol človek praktickej povahy. Začal počítať hostí.
