Najnovší román od slovenskej autorky ODÍĎ Z MOJICH SNOV je nesporne dojemné a zaujímavé čítanie, ktoré vám ponúkne náhľad do života Zuzany a jej rodiny.
Zuzana bola mladá, krásna a plná života. Svet jej ležal pri nohách, prial jej ambíciám a oslnivej budúcnosti, ktorá na ňu čakala.
Nevzal si len jej nevinnosť, vzal jej mladosť, bezstarostnosť, ambície a vieru v dobré konce. Na oplátku jej nechal pod srdcom rásť dieťa, ktoré nechcela, ktoré bolo pre ňu votrelcom v jej tele. Myslela si, že život sa pre ňu skončil... Roky však zahojili rany a Zuzana našla vo svojej rodine zmysel života, lásku, porozumenie, dôveru a pocit istoty.
Čo sa stane, keď sa na povrch začnú vynárať tiene minulosti?
Dokáže sa Zuzana preniesť cez kruté udalosti, ktoré jej zmenili celý život?
Po úspešných knižných tituloch ako Život na pôžičku či Anjeli neplačú a Vôňa tvojej duše, napísala spisovateľka tento pútavý a emotívny príbeh Odíď z mojich snov, ktorý je okorenený aj správnou dávkou napätia.
Začítajte sa do úryvku z knihy Odíď z mojich snov od Marty Fartelovej:
Na stole bola navŕšenávysoká kopa dokumentov. S povzdychom na ňu pozrelaa hneď pochopila ten prosebný tón. „Tak sa do toho hneďpustím. Koľko kópií potrebujete?“ spýtala sa a načiahla sa poprvú časť.Juraj ju zastavil. „Nepotrebujem, aby ste to skopírovali.Chcem vás poprosiť, či by ste to nemohli prečítať a pripraviťprehľadný rozbor prípadu a dokumentáciu pre súdne konanie.“Zuzana naňhoprekvapene pozrela. „Prosím? Rozbor? Ja?“zahrnula ho nechápavými otázkami. „Ale ja nie som koncipientka,“pripomenula mu.Usmial sa. „Viem. Ale moja koncipientka ochorela a žiadnykoncipient momentálne nie je k dispozícii, všetci majú pridelenédôležité a súrne prípady,“ povzdychol si.Zuzana vedela, že napriek množstvu advokátov a koncipientovv právnickej firme ich stále bolo primálo na množstvoprípadov, ktoré boli nútení riešiť. Boli známou a prestížnouprávnickou kanceláriou, ktorá sa hrdila veľkou úspešnosťoua počtom výhier. Samozrejme, neboli všemocní, ale dôkladnesi vyberali prípady, ktoré im prinášali úspech, víťazstvoa s tým spojené aj dobré meno. Každý rok niekoľkí koncipientiúspešne zložili advokátske skúšky. Firma si z nich občas vybralajedného, vo výnimočných prípadoch dvoch najlepších,ktorých natrvalo zamestnala. Ostatní museli ísť vlastnoucestou, museli si nájsť prácu v inej kancelárii alebo si otvoriťvlastnú prax. Na ich miesto nastúpili noví mladí dychtiví koncipientis víziou, že práve oni budú tí najlepší, že práve oni sastanú vyvolenými, že práve im ponúknu spoločníci po zloženíadvokátskych skúšok miesto v jednej z najlepších právnickýchkancelárií nielen v meste, ale na Slovensku vôbec. No prípadypribúdali rýchlejšie ako ľudia, ktorí ich dokázali spracovať,a tak sa Zuzana nečudovala, že Juraj zrazu zostal bez pomocnejsily, bez človeka, ktorý by si sadol nad hŕbu papierov, všetkyich pretriedil, prečítal a zostavil z nich kostru prípadu. Nonapriek tomu si nebola istá, že by to mala byť ona, kto by malzastúpiť chorú koncipientku.„Ja neviem… Nikdy som nič podobné nerobila,“ habkala neisto.„Zuzana, prosím,“ Jurajov hlas znel zúfalo. „Potrebujem pomoc.Viem, že hoci ste nikdy nerobili rozbor prípadu, vašimirukami prešli tisícky papierov a ja som si všimol, že pri zakladaníprípadov vždy dáte každý dokument na správne miesto,že po vás sú prípady logicky usporiadané. Viem, že nerobítesvoju prácu automaticky, ale pritom rozmýšľate.“„To je rutina,“ snažila sa to zľahčiť.„Možno,“ povedal, ale v hlase mu bolo cítiť, že s tým nesúhlasí.„Prečo potom prípady od ostatných asistentiek nevyzerajútak ako po vás?“„Som tu najdlhšie.“„Zuzana, prestaňte sa podceňovať,“ nahnevane ju zahriakol.„Vy jednoducho viete, čo robíte.“Nevedela, čo povedať. Len tam stála a pozerala si na končekyprstov. Mala pocit, akoby spravila niečo nevhodné.„Pomôžete mi, prosím?!“ znel zúfalo a prosebne zároveň.Zuzana cítila, ako mäkne. „Môžem sa o to pokúsiť.“„Super!“ zvolal Juraj a stisol jej od nadšenia ruky.Rozpačito si vytiahla ruky z jeho dlaní. „Neviem, či je to až
také super. Bojím sa výsledku.“„Ja nie,“ usmial sa Juraj.Skúmavo naňho pozerala. „Nepoznáte ma. Ako môžete takveriť, že to dobre dopadne?“„Šiesty zmysel,“ žmurkol na ňu.Rozosmiala sa. Bolo to absurdné v takom vážnom prípadesa spoliehať na šiesty zmysel, dať prácu koncipientky obyčajnejasistentke len preto, že vám vnútorné oko napovie, že bymohla byť schopná. No Jurajova viera v jej schopnosti, jehooptimizmus a dobrá nálada boli napriek vážnosti situácie nákazlivé.„Aby som sa do toho pustila…“ povedala, keď utíchol jej pobavenýsmiech. Pristúpila ku kope papierov a položila na nichobe dlane.„Ďakujem,“ pristúpil k nej Juraj, vzal jej do dlane jednu rukua skôr, ako stihla zareagovať, priložil si ju k perám.Rýchlo odtiahla ruku, hoci to bolo len staromódne džentlmenskégesto, a uhla pohľadom. „Zatiaľ neďakujte,“ do hlasu sasnažila vložiť ľahkosť, no vyznela skôr rozpačito. Začala prezeraťdokumenty a ukladať ich na kôpky. Pokúšala sa tváriť zaneprázdnenea nevšímať si Jurajovu prítomnosť, no na ruke stálecítila jeho pery. Mala pocit, akoby jej tam vypálil znamenie.
