Džentlmen v Moskve je jedinečný román plný humoru, skvelých postáv a nádherných obrazov. Čarovne opisuje grófovu snahu pochopiť pravú podstatu cieľavedomého života.
Cenami ovenčený autor Amor Towles je neskutočný rozprávač a majster slova. Príbeh sa začína v roku 1922 po skončení občianskej vojny. Namiesto zľadovatelých ciest a zasnežených mrazivých dač nás autor zavedie do haly luxusného moskovského hotela Metropol. Zvláštny hotel, ktorý so svojimi zvykmi, každodennou rutinou a rôznorodým personálom predstavuje svet sám osebe...
V roku 1922 vyhlásia boľševici tridsaťdvaročného grófa za zarytého aristokrata a odsúdia ho na domáce väzenie v hoteli Metropol neďaleko Kremľa. Nezlomný gróf prekypujúci vtipom a vzdelaním sa presťahuje do podkrovnej izby, odkiaľ sleduje jedno z najbúrlivejších desaťročí ruských dejín.
Grófove obmedzené priestory ho však zavedú do obrovského netušeného sveta emocionálnych objavov. Spriatelí sa s mnohými obyvateľmi hotela vrátane tvrdohlavej herečky, prešibaného straníckeho funkcionára, spoločenského Američana a náladového šéfkuchára. Keď mu však osud vloží do rúk život mladej dievčiny, musí použiť všetok dôvtip, aby jej zabezpečil budúcnosť, akú si zaslúži.
Džentlmen v Moskve je elegantné a múdre svedectvo krásy a potreby ľudského porozumenia v ťaživej životnej skúške. „Fascinujúce plnokrvné charaktery… zapĺňajú nový román Amora Towlesa prekypujúci starosvetskou eleganciou,“ napísal The Washington Post a The New York Times dodáva:
„Prefíkaný, chytrácky, podmanivý a bohatý. Towles vyhľadáva témy, ktoré sa dostanú čitateľovi pod kožu hlbšie ako akékoľvek sociálnopolitické rozbory: rodičovská povinnosť, priateľstvo, romantika, túžba po domove.“
Amor Towles pracoval vyše 20 rokov ako odborník na investovanie, dnes už píše na plný úväzok. Neustále cestovanie po celom svete za klientmi mu poskytlo obrovské množstvo inšpirácie a skúseností. Hneď prvým románom Pravidlá slušného správania sa dostal medzi najpredávanejšie knihy v rebríčku New York Times.
Prečítajte si úryvok z novinky Džentlmen v Moskve:
Dvadsiateho prvého júna 1992 o pol siedmej večer vyviedli grófa Alexandra Iľjiča Rostova z Kremľa na Červené námestie. Vonku vládol príjemný večerný chlad. Gróf sa vystrel a zhlboka sa nadýchol ako plavec, čo sa práve vynoril z vody. Belasá obloha dávala vyniknúť pestrofarebnému Chrámu Vasilija Blaženého. Ružové, zelené a zlaté kupoly sa trblietali, akoby náboženstvo slúžilo len na potechu Stvoriteľa. Dokonca aj mladé boľševičky, čo sa rozprávali pred štátnym obchodným domom, vyzerali slávnostne. Žeby sa vyobliekali na oslavu posledných jarných dní?
„Príjemný podvečer želám!“ zavolal gróf na Fiodora, ktorý stál na kraji námestia. „Vidím, že tento rok čučoriedky dozrievajú skoro!“
Prekvapený predavač nestihol odpovedať. Gróf rezko kráčal ďalej, navoskované fúzy sa mu trepotali nad ústami ako čajčie krídla. Prešiel cez Bránu vzkriesenia a zamieril na Divadelné námestie, kde sa vypínal hotel Metropol v celej svojej kráse. Keď prišiel k hlavnému vchodu, žmurkol na popoludňajšieho vrátnika Pavla a ukázal na dvoch vojakov, čo ho sprevádzali.
„Ďakujem vám, páni, že ste ma bezpečne priviedli domov. Odtiaľto sa zaobídem aj bez vašich služieb.“
Obaja vojaci boli urastení, no na grófa aj tak pozerali zdola. Meral totiž vyše meter deväťdesiat ako posledných desať generácií rostovovských mužov.
„Choďte dnu,“ vyhlásil surovec s rukou na pažbe. „Máme vás odviesť do izby.“
Vo vstupnej hale gróf mávol stoickému recepčnému Arkadijovi a láskavej Valentine, ktorá práve oprašovala sochu. Hoci ich takto zdravil najmenej sto ráz, obaja začudovane vytreštili oči, akoby prišiel na večeru bez nohavíc.
Gróf prešiel popri dievčine v žltom, ktorá čítala časopis vo svojom obľúbenom kresle, prudko zastal pred črepníkmi a oslovil svojich sprievodcov.
„Tak čo, páni? Pôjdeme pešo, alebo výťahom?“
Vojaci sa nerozhodne obzerali.
Ako majú zvíťaziť na bojovom poli, keď nevedia odpovedať na jednoduchú otázku? uvažoval gróf.
„Pôjdeme pešo,“ vyhlásil a bral schody po dvoch – starý zvyk z akadémie.
Na treťom poschodí vykročil po červenom koberci k svojmu apartmánu so spálňou, kúpeľňou, jedálňou a veľkolepým salónom s dvaapolmetrovými oknami s výhľadom na lipy na Divadelnom námestí. Tu ho však čakalo grobianstvo najhrubšieho zrna. Dvere apartmánu boli otvorené dokorán a stál v nich kapitán stráží s hotelovými nosičmi Pašom a Peťom. Mladíci zahanbene pozreli na grófa. Očivid-ne dostali príkaz, ktorý sa im z duše protivil. Gróf sa obrátil na strážnika.
„Čo to má znamenať, kapitán?“
Zdalo sa, že dôstojníka otázka prekvapila, no odpovedal celkom vyrovnane.
„Prišiel som vás odviesť do izby.“
„Toto je moja izba.“
Kapitán sa takmer nebadane usmial a odvetil: „Už nie.“
Vojaci zaviedli grófa k nenápadným dverám v srdci hotela, za ktorými sa skrývali schody pre služobníctvo. Slabo osvetlené schodisko sa po každých piatich schodoch prudko stáčalo, akoby viedlo do zvonice. O tri ramená schodov natrafili na úzku chodbu s kúpeľňou a šiestimi spálňami pripomínajúcimi kláštorné cely. V podkroví kedysi bývali komorníci a komorné hotelových hostí, no časy sa zmenili a nepoužívané kutice teraz slúžili ako skladiská dreva, polámaného nábytku a iných harabúrd.
Prvú izbu však ešte v ten deň vypratali a nechali v nej len kovovú posteľ, trojnohý sekretár a desať rokov prachu. V rohu pri dverách stála úzka skriňa veľkosti telefónnej búdky, ktorú priniesli dodatočne. Strop sa zvažoval nadol, takže gróf sa mohol na opačnom konci izby vystrieť iba vo vikieri s okienkom veľkým ako šachovnica.
Strážnici sa povýšenecky prizerali, kým mu kapitán vysvetľoval, že zavolal nosičov, aby mu pomohli presťahovať všetky veci, čo si chce vziať do novej izby.
„A zvyšok?“
„Zvyšok pripadne ľudu.“
Takže o to im ide, pomyslel si gróf.
„Dobre teda.“
Zbehol dolu po schodoch a stráže utekali za ním, pričom narážali puškami do stien. Na druhom poschodí zamieril k svojmu bývalému apartmánu, kde čakali dvaja nešťastní nosiči.
„To nič, priatelia,“ utešoval ich gróf a začal ukazovať: „Toto. Tamto. Aj hento. A všetky knihy.“
Vybral si dve kreslá s vysokými operadlami, orientálny čajový stolík starej mamy a svoju obľúbenú súpravu porcelánových tanierov. Pridal aj dve slonovinové stolné lampy a portrét svojej sestry Heleny, ktorý namaľoval Serov počas krátkeho pobytu v Záhaľke v roku 1908. Nezabudol ani na kožený kufrík, čo mu v Londýne ušila na mieru firma Asprey – priateľ Miška ho veľmi príhodne nazval Ambasádor.
Našťastie mu ktosi priniesol cestovný kufor, tak doň naukladal oblečenie a osobné veci, zatiaľ čo sa nosiči mocovali s nábytkom. Prihodil aj dve fľašky brandy, po ktorých pokukovali strážnici. Keď sa nosiči vrátili, ukázal na stôl.
Mládenci si už ufúľali žiarivo modré uniformy, no bez slova poslúchli.
„Váži aspoň tonu,“ nezdržal sa jeden.
„Kráľovou pevnosťou je hrad, džentlmenovou zase stôl,“ poznamenal gróf.
Len čo nosiči vyteperili stôl na chodbu, rostovovské stojacie hodiny poslušne odbili osem. Kapitán dávno odišiel a z vojakov vyprchala predchádzajúca bojovnosť. Znudene sa opierali o stenu a popol z cigariet im padal na parkety, zatiaľ čo do salóna prúdilo jasné svetlo moskovského letného slnovratu.
Gróf smutno podišiel k oknám v severozápadnom kúte salóna. Koľko hodín pri nich strávil? Koľkokrát v župane popíjal kávu a sledoval nových hostí, ako po celonočnej jazde vlakom z Petrohradu unavene vystupujú z taxíkov? Koľkokrát v zime sledoval, ako snehové vločky padajú na osamelú zavalitú siluetu, čo sa mihla pod lampou? Práve v tej chvíli sa na severnom konci námestia zjavil dôstojník Červenej armády a vybehol po schodoch do divadla, hoci už zmeškal prvú polhodinu predstavenia.
Gróf sa usmial pri spomienke na vlastné neskoré príchody. Aj keď sa v Anglickom klube zaprisahal, že ostane len na pohárik, nakoniec vypil tri, skočil do čakajúceho koča, prehnal sa cez mesto, vybehol po povestných schodoch a prekĺzol cez zlaté dvere. Zatiaľ čo na javisku ladne tancovali baleríny, zamieril na svoje zvyčajné sedadlo s výhľadom na dámy v lóžach a cestou sa ospravedlňoval divákom.
Meškanie, vzdychol si v duchu gróf. Jedno z potešení mladosti.
Vzápätí sa zvrtol na päte a prešiel po celom apartmáne. Pokochal sa pohľadom na rozľahlý salón s dvoma lustrami, maľované panely v malej jedálni a dômyselný mosadzný mechanizmus na dvojkrídlových dverách v spálni. Prezrel si izby ako potenciálny kupec na prvej prehliadke. V spálni zastal pri stolíku s mramorovou doskou, na ktorej sa vynímala zbierka kuriozít, a vzal do ruky sestrine obľúbené nožničky v tvare volavky. Dlhé strieborné čepele predstavovali zobák a malá zlatá skrutka oko. Boli také drobné, že do nich ledva vopchal prsty.
Naposledy sa poobzeral po apartmáne, aby sa rozlúčil so svojimi vecami. Všetky umelecké diela, osobné predmety i nábytok, čo si priniesol pred štyrmi rokmi, prešli veľkou čistkou. Keď sa totiž v Paríži dozvedel o cárovej smrti, okamžite sa vydal na cestu. Za dvadsať dní prekrižoval šesť krajín a vyhol sa ôsmim bataliónom bojujúcim pod piatimi rôznymi vlajkami, až kým siedmeho augusta 1918 nedorazil do Záhaľky s plecniakom na chrbte. Vidiek bol na pokraji prevratu a domácnosť viditeľne otrasená, no stará mama si ako vždy zachovala chladnú hlavu.
„Saša!“ pozdravila ho z kresla. „Som rada, že si tu. Určite si hladný. Poď, dáme si čaj.“
Vysvetlil jej, že musí opustiť krajinu, a grófka pochopila, že nemá na výber. Všetci sluhovia by ju ochotne sprevádzali, no musela si vystačiť s dvoma. Dokonca sa zmierila s tým, že jej jediný vnuk a dedič, ktorého vychovávala od desiatich rokov, s ňou nepôjde.
Keď mal gróf sedem rokov, chlapec od susedov ho porazil na hlavu v dáme. Malý gróf sa rozplakal, zahrešil a zmietol figúrky na podlahu. Otec ho prísne pokarhal za nedostatok športového ducha a poslal spať bez večere. Pred spaním však malého nešťastníka navštívila stará mama. Sadla si k nohám postele a súcitne sa mu prihovorila: „Viem, že na prehre nie je nič príjemné a ten Obolenských chlapec je protivný ako kýbeľ chrústov, ale, Saša, zlatko, prečo si mu doprial to zadosťučinenie?“ V tom istom duchu sa bez jedinej slzy rozlúčili na móle Peterhofu. Len čo dal gróf zbohom starej mame, vrátil sa, aby zavrel rodinné sídlo.
Dal vymiesť komíny, vyprázdniť komory a pozakrývať nábytok, akoby sa rodina vracala do Petrohradu, no tentoraz vypustil všetky psy aj kone a prepustil služobníctvo. Napokon naplnil nákladný voz najvzácnejšími kusmi nábytku, zamkol dvere a vybral sa do Moskvy.
Zvláštne, pomyslel si gróf na odchode z apartmánu. Odmalička sa lúčime s priateľmi aj rodinou, odprevádzame rodičov a súrodencov, navštevujeme bratancov, chodíme do škôl, vstupujeme do armády, ženíme sa a cestujeme do zahraničia. Neprestajne dávame zbohom svojim blízkym a nádejame sa, že sa nám čoskoro ozvú.
Oveľa zriedkavejšie sa však lúčime s našimi najmilšími vecami, a keď už k tomu príde, je to mimoriadne trpká skúsenosť. Časom si totiž začneme ceniť veci viac než priateľov. Napriek výdavkom a nepohodliu ich prenášame z miesta na miesto, oprašujeme, leštíme a hrešíme deti, ak sa pri nich nepozorne hrajú. Vkladáme do nich spomienky, a tie im v našich očiach zvyšujú hodnotu. Myslíme na to, ako sme sa schovávali v skriniach, ktoré svietniky zdobili stôl na Štedrý večer, akou vreckovkou si utierala oči a tak ďalej, až napokon uveríme, že nám poskytnú útechu, keď stratíme svojich drahých.
Lenže veci takú moc nemajú.
Gróf si teda vložil do vrecka nožničky, ešte raz pozrel na svoje dedičstvo a naveky ho vypudil zo srdca.
