Pomôže Strom klamstiev rozmotať klbko lží a umožní Faith nájsť otcovho vraha? A čo presne sa snažia utajiť obyvatelia pokojného ostrova Vane?
Lož môže byť niekedy silnejšia než pravda.
Faith Sunderlyová vedie dvojitý život. Pre väčšinu ľudí je spoľahlivá, dôveryhodná, ale aj trochu nudná – jednoducho slušná mladá dáma, ktorá pozná svoje miesto v rodine aj spoločnosti. Hlboko vo vnútri je však ambiciózna, inteligentná, vnímavá a tiež veľmi zvedavá. Má povahu, ktorá nevie odolať tajomstvám.
Najväčšia záhada jej života sa však začne odkrývať až vo chvíli, keď s rodinou prídu na odľahlý ostrov Vane. Krátko nato nájdu jej otca, známeho archeológa, za podozrivých okolností mŕtveho.
Faith ani na chvíľu nezapochybuje, že ho niekto zavraždil.
Rozhodne sa preto na vlastnú päsť pátrať po jeho vrahovi. Popri tom odhalí tajomstvo záhadného stromu, ktorý sa kŕmi klamstvami. Čím viac lží jeho majiteľ rozšíri, tým dôležitejšiu pravdu sa nakoniec dozvie. Faith však nie je jediná, ktorá vie o strome. Tých, ktorí po ňom bažia, je viac. Obyvatelia ostrova Vane postupne začínajú ukazovať svoju pravú tvár, ktorú skrývajú za pretvárkou, klamstvami a intrigami.
Autorka Frances Hardingová pochádza z Anglicka a je uznávanou autorkou viacerých úspešných románov. Už od začiatku svojej spisovateľskej kariéry získavala rôzne ocenenia. Za knihu Strom klamstva získala prestížnu cenu Costa Book Award.
Začítajte sa do novinky Strom klamstiev:
7. KAPITOLA
MRAZENIE
Faithina myseľ bola čulá ešte aj počas spánku. Prvé ranné kroky po dome ju vytiahli zo sna do stavu polovičnej bdelosti. Počula, ako niekde v diaľke buchli dvere, potom špliechanie vody, poleno kotúľajúce sa z hromady dreva.
Faith v kabáte prehodenom cez nočnú košeľu potichu zbehla dolu schodmi práve včas, aby videla Jeanne približujúcu sa ku knižnici s čajovým podnosom.
„To je v poriadku, Jeanne,“ povedala Faith snažiac sa napodobniť matkinu sebaistotu. „Ja mu ten podnos vezmem.“
Jeanne vrhla na Faith prekvapený pohľad a potom sa pozrela na dvere. Faith si všimla, že zvedavosť staršieho dievčaťa vyrazila na povrch ako mačací pazúr.
„Áno, slečna.“
Keď Jeanne odišla, Faith pevnejšie zovrela tácku a vkĺzla do knižnice, v ktorej bola takmer absolútna tma. V miestnosti sa vznášal ten istý chladný pach, no teraz v ňom cítila aj kyslastú zatuchlinu akoby po zhnitých pomarančoch.
Faith položila podnos na stôl a ponáhľala sa otvoriť okno a okenice, aby vpustila dovnútra svetlo a čistý vzduch. Ak to, čo cítila, bola vôňa opiátov, nechcela, aby si ju všimol niekto iný. Keď do miestnosti preniklo denné svetlo, Faith si všimla, že reverend stále sedí vo svojom kresle a na sebe má to isté oblečenie ako noc predtým. Jeho telo ležalo sklonené na stole a Faith pocítila nával paniky. Nakoniec si však uvedomila, že ho počuje dýchať. Na stole boli navŕšené otvorené knihy a popísané papiere.
Reverendova debna s potrebami na písanie a cestovná truhlica boli otvorené a ich starostlivo strážený obsah ležal roztrúsený po stoličkách a dokonca aj na podlahe. Na okraji police na knihy spočíval zvyšok dohorenej sviece, v polici nad ňou bola vypálená čierna škvrna a od zvyšku sviečky sa tiahli voskové stalaktity.
Vidieť ho spať jej pripadalo ako svätokrádež. Dokonca aj v spánku mala jeho tvár výraz omámenej prísnosti kostolných alebo antických mramorových sôch. Bol nepoddajným kameňom s hlboko zakorenenými predsudkami. Bol miestom, kde ste museli kráčať potichu a šepkať.
„Otec?“
Reverend sa zamrvil, potom pomaly dvihol hlavu a oprel sa v kresle. Jeho oči mali zvyčajnú sivú farbu, no boli matné a neostré. Táto hmlistosť sa však prekvapivo rýchlo rozptýlila a jeho pohľad bol zrazu ostrý ako nôž.
„Čo robíš v tejto miestnosti?“
Faith stuhla na mieste. Ešte pred chvíľou mala pocit, že ho chráni. Teraz jej tá myšlienka pripadala detinská a opovážlivá.
„Jeanne priniesla tvoj ranný čaj. Myslela som... Myslela som, že by si nechcel, aby vošla dnu. Vyzeral si... minulú noc si vyzeral chorý...“
„Dal som jasné inštrukcie, že sem nemá nikto vojsť!“ Jej otec rázne zažmurkal, hľadel priamo cez Faith a žmúril oči, akoby bola veľmi zlým teleskopom. Aspoň že jeho oči získali znova svoju obvyklú farbu fl intového skla. „Ja... nie som chorý. Mýlila si sa.“ Jeho pohľad sa zaostril. „Povedala si niekomu, že som bol chorý?“
„Nie.“ Faith rázne zavrtela hlavou.
„Bol tu ešte niekto iný?“
„Myslím, že nie...“ Faith sa vytratil hlas. Zrak jej otca sa na niečo upriamil a keď jeho pohľad sledovala, uvidela novú hŕbu dreva pri kozube a čerstvo naplnený uhliak. Faith zabudla, že väčšina kozubov sa rozpaľuje o piatej ráno. Jeden zo slúžiacich sem očividne prišiel zapáliť oheň, no keď uvidel spiaceho reverenda, znova odišiel a nechal tu zásoby na oheň, aby boli pripravené na použitie.
Reverend sa poobzeral po svojich rozhádzaných papieroch a tentoraz mal v očiach znepokojenie a naliehavosť.
„Boli tie papiere takto rozhádzané, keď si sem vošla prvý raz?“
Faith prikývla a reverend ich začal zhŕňať na kopu a skladať späť do škatule s potrebami na písanie. Na niekoľkých stranách boli znázornené nejasné kresby atramentom a on sa na chvíľu zarazil a hľadel na ne.
„Čo znamenajú?“ zamumlal potichu. „Zaslúžim si odpoveď – obetoval som všetko pre odpoveď! Ako mám rozlúštiť tieto nezmysly?“
Faith mu rýchlo prišla na pomoc. Nákresy boli zvláštne a ťažko rozoznateľné. Zviera v tvare potkana s prednými labami položenými na niečom v tvare zlomeného oválu. Niečo ako drak zakláňajúci načmáranú hlavu. Sčasti ľudská tvár s výrazne zvažujúcim sa obočím, nepriateľsky zazerajúca. Viac toho nevidela, pretože reverend jej kresby vytrhol z rúk.
„Nedotýkaj sa ich!“ okríkol ju reverend.
„Chcela som len pomôcť.“ Faithino zúfalstvo zvíťazilo nad jej obozretnosťou. „Chcem ti len pomôcť! Otec, prosím, povedz mi, čo sa deje! Sľubujem, že to nikomu nepoviem!“
Reverend na ňu niekoľko sekúnd hľadel prekvapeným pohľadom a potom sa mu v očiach objavila netrpezlivosť.
„Nič sa nedeje, Faith. Prines mi čaj, potom ma nechaj pracovať.“
To odvrhnutie bolelo tak, ako bolelo vždy. Akosi okolo seba nikdy nemala žiaden štít, ktorý by ju ochránil.
Faith zjedla detské raňajky pozostávajúce zo slabého, studeného čaju a vajec uvarených tak namäkko, že sa takmer liali.
Z nedostatku spánku bola ako duchom neprítomná a až keď dojedala, všimla si, že Howard potajomky znova používa vidličku a nôž v nesprávnych rukách.
Keď Faith zišla na prízemie, zašla k jedálni a nahliadla dnu cez dvere. Bol tam jej otec a popíjal čaj s jej matkou a strýkom sediac nad zvyškami raňajok. Prejavoval všetky známky svojej zvyčajnej rozvážnosti. Keď obracal stránky novín, jeho ruky sa ani nezachveli.
„Tu si, Faith!“ Myrtle si ju všimla a kývla na ňu. „Dnes so mnou musíš zájsť do mesta. Musíme ti kúpiť nové detské rukavice, keďže svoje si stratila – aj keď neviem, ako si mohla byť taká neopatrná!“
Faith sa začervenala a zamumlala ospravedlnenie.
„Čo najskôr sa priprav na cestu.“ Myrtle vrhla na manžela mierne ostražitý pohľad. „Drahý môj... ak dnes na vykopávkach uvidíš doktora Jacklersa, skúsiš s ním urovnať tú záležitosť?“
„S doktorom Jacklersom?“ Reverend si prezeral svoju ženu, akoby bola nejakým nezrozumiteľným zhlukom pod jeho mikroskopom. „Akú záležitosť?“
Faith zamrelo srdce a zrazu si s útrpnou intenzitou priala, aby sa ráno otcovi so všetkým priznala. Na to však už bolo príliš neskoro. Pasca sklapla. Jej hrozná nehanebnosť – rozdávanie príkazov za svojho otca – bude odhalená.
„Poplatok za liečenie toho mladého chlapca, ktorý sa v noci chytil do pasce...“
Myrtle sa vytratil hlas. „Čože?“ Reverend sa dvihol zo stoličky a vrhol rozhnevaný pohľad smerom k záhrade.
„Ty... vravel si, že by sme mali zavolať lekára.“ Myrtle v neistote nakrčila čelo a pohľadom skĺzla k svojej dcére.
Faith sťažka preglgla a stretla sa s otcovým pohľadom. Jeho výraz bol nezrozumiteľný, premenlivý a ťažko pochopiteľný.
