Myslíš si, že vieš, čo je pravda. Pravda je, že nevieš nič.
Vychádza novinka Oklam ma, deviaty triler Harlana Cobena, ktorý dobyl 1.miesto rebríčka bestsellerov New York Times.
Bývalá pilotka špeciálnych síl Maya prišla takmer o všetko, čo držalo jej život pokope.
Ako elitná pilotka veľakrát zažila vojnové hrôzy. Počas misie v Iraku sa dopustila osudnej chyby a musela odísť z armády. Jej sestru Claire zavraždili pri lúpežnom prepade a krátko na to sa pred Mayinými očami stal obeťou streľby aj jej manžel Joe.
Maya sa preto snaží s dcérkou Lily čeliť pravidelným nočným morám...
Spolupracuje s políciou pri hľadaní Joeových vrahov a pokúša sa s tým všetkým nejako vyrovnať. Pár dní po jeho pohrebe sa však všetko obráti hore nohami.
Naskytne sa jej najdesivejší obraz v živote.
Prehrá si záznam zo skrytej domácej kamery na kontrolu dieťaťa. Jej dvojročná dcérka sa na ňom hrá s Joeom. Toho však už pred pár dňami zavraždili a pochovali...
Maya sa odrazu musí vyrovnávať s nepochopiteľnou a provokatívnou myšlienkou: môžeme veriť všetkému, čo vidíme na vlastné oči a po čom navyše aj zúfalo túžime? Ak má na ňu nájsť odpoveď, musí sa zmieriť s temnými tajomstvami vlastnej minulosti. Iba tak totiž môže čeliť neuveriteľnej pravde o svojom manželovi – aj o sebe samej.
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Alfréd Swan:
Harlan Coben má na konte vyše 70 miliónov výtlačkov kníh vrátane bestsellerov Oklam ma, Odísť navždy a Druhá šanca nebude, Dobre sa drž, Šesť rokov, Chýbaš mi a ďalších. Preslávil sa aj sériou kníh o Myronovi Bolitarovi a ďalšou sériou pre mladších čitateľov, ktorá opisuje dobrodružstvá Myronovho bratanca Mickeyho Bolitara.
Cobenove knihy vychádzajú v 43 jazykoch po celom svete a vo vyše desiatke krajín patria medzi najväčšie bestsellery.
Začítajte sa do nového trileru Oklam ma:
Prvá kapitola
Joea pochovali tri dni po vražde. Maya bola celá v čiernom, ako sa patrí na trúchliacu vdovu. Slnko pálilo s neúprosnou zlosťou, ktorá jej pripomínala mesiace, čo strávila v púšti. Rodinný pastor chrlil jednu otrepanú frázu za druhou, Maya ho však nepočúvala. Oči jej zablúdili k školskému dvoru na druhej strane ulice.
Áno. Cintorín sa nachádzal priamo oproti základnej škole.
Viezla sa tadiaľ nespočetne veľa ráz – základná škola napravo, cintorín naľavo, no pritom jej nikdy nenapadlo, aké je to čudné a možno aj priam obscénne. Uvažovala, čo bolo skôr: Škola alebo cintorín? Kto sa rozhodol postaviť školu pri cintoríne alebo naopak? Záleží vôbec na tom protiklade konca a začiatku života, alebo to má, naopak, hlboký význam? Smrť je aj tak vždy blízko, delí nás od nej iba jeden nádych, a tak je možno rozumné oboznámiť s touto myšlienkou aj celkom malé deti.
Zaoberala sa takýmito nepodstatnými vecami a sledovala, ako Joeova truhla klesá do zeme. Rozptýliť sa. V tom bol kľúč k prežitiu. Pretrpieť to.
Pod čiernymi šatami ju všetko svrbelo. Za posledných desať rokov bola na vyše stovke pohrebov, toto však bol prvý, na ktorý musela prísť v čiernom. Bridilo sa jej to.
Vpravo od nej stála Joeova najbližšia rodina – matka Judith, brat Neil, sestra Caroline. Všetci jej členovia viditeľne ochabovali od kombinácie páľavy a hlbokého žiaľu. Naľavo sa jej (a Joeova) dvojročná dcéra Lily správala čoraz nespokojnejšie – momentálne sa pokúšala hojdať na jej ruke ako na hojdačke. Staré rodičovské klišé hovorí, že deti neprichádzajú na svet s návodom na použitie. Nikdy jej to nepripadalo pravdivejšie ako dnes. Aká je asi správna etiketa na takéto príležitosti? Takéto otázky sa nerozoberajú na žiadnych z tých supermúdrych stránok pre mamičky každého druhu. V záchvate hnevu a sebaľútosti takmer nahodila na sieť otázku: „Zdravíčko všetkým! Nedávno mi zavraždili muža. Čo myslíte, mám zobrať jeho dvojročnú dcérku na cintorín, alebo ju nechať doma? Aha, a nemáte nejaké návrhy ohľadom oblečenia? Vďaka!“
Na pohreb prišli stovky ľudí a v akomsi temnom kúte mysle si hovorila, že by sa to Joeovi páčilo. Mal ľudí rád. Ľudia mali radi jeho. Samozrejme, iba samotná popularita by takýto dav nevysvetľovala. Trúchliacich sem pritiahla aj desivá príťažlivosť tragédií: Chladnokrvne zastrelili mladého muža, o život prišiel očarujúci potomok zámožnej rodiny Burkettovcov – a manžel ženy, ktorá sa zaplietla do medzinárodného škandálu.
Lily sa oboma rukami chytila jej nohy. Maya sa k nej sklonila a šepla: „Už len chvíľku, zlatko. Dobre?“
Malá prikývla, no držala sa jej ešte silnejšie.
Maya sa opäť postavila do pozoru a uhladila si škrabľavé čierne šaty, ktoré jej požičala Eileen. Joe by ju tam nechcel v čiernom. Vždy sa mu najviac páčila vo sviatočnej uniforme, ktorú nosila za čias, keď ešte bola kapitánkou vojnového letectva Mayou Sternovou. Keď sa prvý raz stretli na galavečere rodiny Burkettovcov, pristúpil k nej vo svojom najlepšom obleku, vrhol po nej lišiacky úsmev (až dovtedy nechápala, čo to slovo presne znamená) a vyhlásil: „No teda! Myslel som, že tu budú v uniformách len samí chlapi.“
Bolo to veľmi slabý začiatok, no stačil na to, aby sa rozosmiala, a muž jeho formátu viac nepotreboval. Bože, aký len bol fešák! Pri tej spomienke sa musela usmiať ešte aj teraz, v dusivej horúčave a s jeho mŕtvolou takmer na dotyk. O rok neskôr sa vzali a relatívne krátko potom prišla na svet Lily. No a teraz, akoby niekto zapol zrýchlené prevíjanie nahrávky života, stojí nad hrobom, do ktorého ukladajú jej manžela a otca jej jediného dieťaťa.
„Všetky veľké lásky,“ povedal jej pred mnohými rokmi otec, „sa končia tragicky.“
Vtedy len pokrútila hlavou a namietla: „Ale, prestaň, oci. Je to hnusné.“
„Áno, ale veď sa zamysli sama: Buď sa prestanete mať radi, alebo, ak máš šťastie, žiješ dosť dlho a vidíš, ako tvoja milovaná polovička zomiera.“
Stále ho mala pred očami, ako sedí pri kuchynskom stole so zažltnutou umakartovou doskou v ich brooklynskom byte. Ako vždy, aj vtedy mal na sebe sveter, kardigán (všetky profesie, nielen vojaci, nosia tú či onú uniformu) a obklopovali ho študentské eseje, ktoré práve známkoval. On aj mama zomreli už pred rokmi krátko po sebe, no ak mala povedať pravdu, nebola si istá, do ktorej z tých dvoch kategórií spadala ich veľká láska.
Pastor nie a nie prestať. Judith Burkettová, Joeova matka, chytila Mayu za ruku zúfalým zovretím trúchliacich.
„Toto,“ mrmlala, „je ešte horšie.“
Maya sa jej nepýtala, ako to myslí. Vedela to. Judith Burkettová nepochovávala dieťa prvý raz. Teraz už nežijú dvaja z jej troch synov – jeden údajne zahynul pri tragickej nehode a druhého zavraždili. Pozrela sa na vlastné dieťa, na Lilinu hlávku, a uvažovala, ako môže matka žiť s takou nepredstaviteľnou bolesťou.
Stará žena akoby vedela, na čo myslí. Šepla jej: „Nikdy to nebude v poriadku.“ Tie slová preťali vzduch ako kosa zubatej. „Nikdy.“
„Je to moja chyba,“ povedala Maya.
Nechcela to vravieť. Judith sa na ňu pozrela.
„Mala som...“
„Nemohla si robiť vôbec nič,“ vyhlásila Judith, no v hlase jej bolo cítiť aj čosi iné. Maya to chápala, pretože si to nepochybne myslí aj mnoho ďalších. Maya Sternová v minulosti zachránila toľko ľudí – prečo nemohla zachrániť vlastného manžela?
„Prach si a na prach sa obrátiš.“
