Štipka určitej prísady dokáže zmeniť mnohé jedlá. A štipka lásky dokáže zmeniť takmer každý vzťah.
Andrew Knight patrí medzi vychádzajúce hviezdy na bostonskom kuchárskom nebi.
„Varenie pokladám za veľmi kreatívny proces. Milujem, keď môžem vymýšľať recepty, prekvapovať svojich hostí a vyšantiť sa za sporákom. Navyše, na lahodné dobroty sa dá ľahko zlákať nejedna slečna.“
Momentálne sa však Andrew cíti vyhorený. Preto usúdi, že by mu prospela krátka dovolenka a vyberie sa do Nového Anglicka.
A práve tu sa za pomerne zvláštnych okolností zoznámi s Brooke Dayovou, ktorá v Maine vedie rodinnú reštauráciu.
,,Varenie pre mňa predstavuje kúsok domova. Keď stojím za sporákom, zabudnem na všetko ostatné a relaxujem. Nepoznám nič krajšie, než rozmaznávať ľudí svojimi pochúťkami.“
Brooke však ani len vo sne netuší, koho to stretla a kto je nový návštevník v jej podniku. Nebolo celkom náhodou, že sa potom spoločne rozhodli pretvoriť hostinec U kraba na vychýrené a vyhľadávané miesto všetkých gurmánov.
Andrew po rokoch opäť našiel stratenú chuť do varenia.
Dokáže mu však Brooke odpustiť, že jej o sebe neprezradil celú pravdu?
Poppy J. Andersonová je pseudonym nemeckej autorky s americkými koreňmi Carolin Bendelovej. Jej vtipné romány, ktoré sa vždy odohrávajú v USA a vždy rozprávajú o veľkej láske, dosiahli miliónové náklady. Svojim čitateľom chce Poppy dopriať príjemné chvíle, aby pri jej knihách mohli relaxovať a zamieriť s nimi do iných končín sveta.
Začítajte sa do novinky Chuť lásky:
Andrew Knight si nevšímal asistentku, ktorá mu stála za pätami a zo sekundy na sekundu vyjadrovala čoraz väčšiu nespokojnosť. Aby mal od nej na chvíľu pokoj, držal si pri uchu telefón a s najväčšou trpezlivosťou, akej bol momentálne schopný, počúval azda nekonečné rozprávanie svojej tety.
Mal pred sebou ešte dosť práce a po letmom pohľade na hodinky videl, že najväčší stres dnešného dňa ho ešte len čaká, a to aj bez toho, aby ho teta Daisy pripravovala o vzácny čas. Keďže to však nebola len jeho teta, ale aj jeho manažérka, nezostávalo mu nič iné, len ju nechať pokračovať v tomto jednostrannom rozhovore a dúfať, že onedlho príde o hlas. Zadychčané chrapčanie, ktoré jej občas vyšlo z hrdla, zatiaľ čo mu opisovala svoj najnovší nápad, mu dodávalo nádej, že to už čoskoro vzdá.
Andrew si mlčky a najmä nie práve nadšene vypočul, čo mala teta Daisy na srdci, pochodujúc medzitým po reštaurácii, v ktorej ešte takto doobeda nebolo ani nohy. Keď prechádzal popri ošúchaných kreslách Chesterfield vo vstupnej hale, mrzuto zvraštil čelo, lebo si spomenul na umelca, ktorý sa s ním chcel dnes bezpodmienečne stretnúť, aby sa pozhováral o tom, či by mohol vystaviť svoje obrazy v jeho reštaurácii. Za normálnych okolností by Andrew s takýmto stretnutím nikdy nesúhlasil, ale keďže bol tento maliar kamarát brata jeho bývalej, musel mu to so zaťatými zubami prisľúbiť.
Odkedy si pred niekoľkými mesiacmi otvoril v Bostone svoju vlastnú reštauráciu Knightʼs, hrnuli sa naňho telefonáty od bývalých spolužiakov, priateliek a dávno zabudnutých známych, ktorí ho žiadali o kadejaké láskavosti. Andrew sám dobre vedel, že takýmto láskavostiam by nemal vyhovieť, ale tu išlo o výnimočný prípad: bývalá ho videla nahého a na jeho žiadosť kedysi robila veci, ktoré boli v niektorých krajinách protizákonné. Preto teraz, keď ho žiadala o láskavosť, len ťažko mohol povedať nie.
„Producenti sú nadšení, Andrew! Podarilo sa nám...“
„Počkaj, teta,“ prerušil predsa len jej monológ a zastavil sa pri žiarivo vyumývanom bare. Dvoma pohybmi ruky napravil barovú stoličku, ktorá bola nedbanlivo a nakrivo vyložená na barovom pulte, zamračil sa a zahundral do slúchadla: „Ty si sa už bavila s nejakým producentom?“
Príliš horlivá teta si ospravedlňujúco povzdychla: „Viem, že som to mala najskôr prebrať s tebou, Andy, ale tá príležitosť sa naskytla úplne spontánne. Veď železo sa musí kuť zahorúca, nemyslíš?“
Andrew hneď postrehol dve veci: po prvé, teta Daisy ho volala Andy len vtedy, ak ho chcela obmäkčiť a o niečom presvedčiť. A po druhé, k metaforám sa utiekala, keď sa cítila prichytená pri čine. Preto jej Andrew na oznámenie, že jej stretnutie s televíznym producentom prebehlo spontánne, nenaletel. Keďže mal však svoju tetu veľmi rád, hoci mu často liezla na nervy a prekračovala všetky medze, zdržal sa ako správny džentlmen obvinení.
Radšej na to išiel s rozumom. „Teta Daisy, znie to ako skvelý nápad, ale reštaurácia ma oberá o všetok čas. Netuším, ako by som...“
„Ale no tak, Andrew, len si pomysli, čo by to znamenalo pre tvoju kariéru! Mal by si svoj vlastný televízny program, celoštátny program,“ zdôraznila s nadšením školáčky, ktorá sa maľovala na svoj prvý školský ples a navliekala do priúzkych šiat. „Tvoje meno by bolo ešte slávnejšie, čo ti príde vhod, keď budeš otvárať ďalšie podniky v reštauračnej sieti.“
„Kto povedal, že chcem reštauračnú sieť?“ vyhŕkol s úprimným prekvapením.
Teta si jeho otázku vôbec nevšímala, iba s úctou v hlase zašepkala: „Pomysli na Marthu Stewartovú, Andrew.“
„Celé dni a noci na nič iné ani nemyslím,“ odpovedal až s prehnaným nadšením. „Ale nechápem, čo má Martha Stewartová spoločné s tým, že mi navrhuješ televízny program.“
„Ale, prosím ťa!“ rozčúlila sa teta. „Martha Stewartová je ikonou amerického kuchárskeho umenia. A ju vidíš v rôznych televíznych programoch každú chvíľu.“
Andrew nedokázal potlačiť povzdych. „Okrem toho si ju mohla dosť často vidieť aj na súdoch a svojim spoluväzňom za mrežami nepochybne výborne varila. Naozaj chceš, aby som si bral príklad z Marthy Stewartovej, teta? To aby si mi potom nezabudla do basy prepašovať koláč, do ktorého predtým zapečieš pilník.“
„Tieto dve veci spolu predsa vôbec nesúvisia,“ odvetila teta Daisy s veľkým porozumením, akoby Marthu Stewartovú zavreli za to, že vypľula žuvačku. „Nebuď taký negativistický. Ak sa ti nepozdáva Martha Stewartová, mysli pre mňa za mňa na Jamieho Olivera alebo Gordona Ramsaya.“
Andrew si zhlboka vzdychol a pohľadom zablúdil na rad decentne osvietených fliaš, pričom si spomenul, že sa musí so someliérom pozhovárať o poslednej katastrofálnej dodávke vína Pinot Gris. Odovzdane sa spýtal: „A čo má byť s Jamiem Oliverom a Gordonom Ramsayom?“
„Čo by s nimi malo byť? Dobre vieš, akí sú obaja slávni, a to vďaka svojim televíznym programom. Ľudia po celom svete poznajú ich mená, kupujú ich knihy a chodia do ich reštaurácií. Základom ich úspechu je vystupovanie v médiách. Andrew, keby si mal vlastnú televíznu šou, nedosiahol by si len národný, ale medzinárodný úspech.“
„Obaja sú z Veľkej Británie,“ odvrkol, pričom nedokázal potlačiť pohŕdavý tón v hlase, „a dobre vieš, čo si myslím o britskej kuchyni.“
„Tak si, prepánajána, pomysli na Maria Bataliho,“ vyhŕkla „a ako božsky ten chlap zarába“.
Andrewovi od zhrozenia až zabehlo, pretože sa mu zrazu pred očami vynoril obraz tučného ryšavého televízneho kuchára, ktorý nielenže pred kamerou nosil lacné plastové sandále, ale nemal problém vešať si na fotkách na krk reťaze zo salámy. Musel si odkašľať.
„Peniaze nie sú všetko, Daisy.“
Odhliadnuc od toho, že Andrew sa nehodlal stať slávnym tým, ako pred kamerou zabíja prasa, ani tým, ako huláka na svojich zamestnancov, až ich tým rozplače, podobne ako Gordon Ramsay, absolútne netúžil pozerať sa deň čo deň na svoju tvár na televíznej obrazovke či na obálkach kuchárskych kníh. Bol kuchárom, nie šoumenom či zabávačom. Namiesto toho, aby sa koncentroval na svoje mediálne vystupovanie, ako mu navrhovala teta Daisy, chcel venovať čas a energiu reštaurácii, vypracovať sa jedného dňa na najlepšieho šéfkuchára v meste a dovtedy sa čo najlepšie starať o svojich hostí. Toto všetko zvládal len tak-tak aj bez toho, aby ešte varil pred kamerami. Aj tak sa v poslednom čase cítil ako vyhorený. Deň čo deň od skorého rána do neskorej noci drel, aby sa uistil, že v reštaurácii to dokonale a bez katastrof funguje.
A dnes, keď ide všetko tak dobre – ba až pridobre –, sa cítil úplne vyčerpaný.
O takomto úspechu nesníval ani v najdivokejších snoch. V skutočnosti bol ešte stále v šoku z toho, čo sa momentálne dialo, a ak mal byť úprimný, musel priznať, že mu už všetko to haló začínalo prerastať cez hlavu. On predsa túžil robiť iba to, v čom bol naozaj dobrý a čo mu robilo radosť. A nebolo to nič iné ako varenie. Stáť za sporákom, skúšať najrôznejšie kombinácie chutí, vymýšľať stále nové jedlá a privádzať k životu svoju víziu dobre fungujúcej reštaurácie – na tom mu záležalo oveľa viac ako na predvádzaní sa pred kamerou a bratríčkovaní sa so slávnymi osobnosťami.
Od otvorenia bola reštaurácia Knightʼs dennodenne plná, na voľné stoly museli ľudia čakať čoraz dlhšie a neprešiel ani týždeň bez toho, aby ju nespomenuli v nejakých novinách, televízií alebo niekde na internete. Navyše sa do nej začali zbiehať prominenti mesta, ktorí zaplavovali sociálne siete homármi na marakujovom šaláte, pošírovanými prepelicami so zapečenými sladkými zemiakmi a crème brûlée z fazule tonka, najnovším výstrelkom, ktorý si objednával každý.
Andrew by mohol mať úplne skvelý život, ale cítil, že nie je celkom spokojný.
Sám však nevedel, v čom je problém. Celé roky pracoval na svojom sne, prekonával všetky prekážky a stále od seba požadoval viac, len aby bol teraz, ako tridsaťpäťročný, jedným z najvychytenejších šéfkuchárov v Bostone. Stelesňoval veľkú nádej pre americkú kuchyňu, každý mesiac sa tešil zo ziskov a prvotriedneho renomé. Nechýbali mu ani pekné ženy, ktoré sa mu samy vešali na krk a nevedeli sa dočkať, ktorej z nich prinesie do postele svoju vysoko cenenú pistáciovú penu s karamelovými sušienkami so soľou.
V skutočnosti však realita nemala nič spoločné s jeho snom. Namiesto toho, aby sa mohol vyžívať za sporákom, sa musel ustavične zaoberať vecami, ktoré mu liezli na nervy. Jednou z nich bola aj debata o kuchárskej šou, na ktorú nemal ani najmenšiu chuť.
Televízna šou ho lákala asi ako kastrácia. Ako to však vysvetliť tete? Rozhodol sa pre veľmi pokojný tón: „Teta, ja nie som nijaký televízny kuchár a ani nim netúžim byť.“
„Ale, Andy, s tými svojimi jamkami na lícach, ktoré sa ti ukážu, keď sa usmeješ, by si na obrazovke vyzeral tak rozkošne.“
Andrew vystrúhal grimasu. Hoci vášnivo rád varil, miloval dobré víno a vedel hodiny experimentovať s dokonalým receptom na bujabézu, stále bol chlap. A ako chlap naozaj nerád počúval o tom, aké má pri úsmeve rozkošné jamky, a už vôbec nie od svojej postaršej tety.
Kým Daisy vypočítavala výhody kuchárskeho programu, znejúc pritom čoraz vzrušenejšie, neodolal nutkaniu pozrieť sa do zrkadla nad barom. Nad kruhmi pod očami len pokrčil plecami, veď tie patrili k jeho práci. Pri pohľade do vylešteného zrkadla si však všimol, ako sa jeho asistentka Alice odhodlane zatvárila. Spôsob, akým držala v rukách kopu papierov a hrýzla si spodnú peru, mu napovedal, že sa im zase niečo vymyká spod kontroly. Alice sa vždy tvárila, akoby nesmierne záležalo na každej maličkosti, a svojou ambicióznosťou ho privádzala do šialenstva. Keďže Daisy stále frflala, že potrebuje asistentku, zobral prvú vhodnú záujemkyňu. Žiaľ, rýchlo sa ukázalo, že Alice je až príliš ctižiadostivá a s vojenskou efektívnosťou sa pri svojej práci zameriavala na marketing. Keby záležalo na nej, mal by už za sebou päť kuchárskych programov. Jediným dôvodom, prečo ju už dávno neprepustil, bolo, že sa mu nechcelo hľadať niekoho nového.
Preto ju statočne znášal a keď mu až príliš liezla na nervy, poslal za ňou svojho zástupcu.
„Andrew, prečo sa skrátka s tým producentom nestretneš a neporozprávaš? Stavím sa, že by sa ti jeho nápady páčili,“ vyrušila ho z myšlienok teta Daisy.
