Ak máte radi zábavné a sexi komédie z prostredia firiem, vyskúšajte novinku Hra na lásku a nenávisť. Lucy Huttonová a Joshua Templeman sa navzájom nenávidia. Nedá sa povedať, že sa iba nemajú radi. Ani že sa neochotne tolerujú. Nie, oni sa fakt neznášajú. Obaja pracujú ako asistenti riaditeľov vydavateľstva, dennodenne sedia oproti sebe v kancelárii a svoju nenávisť si ventilujú prostredníctvom rituálnych pasívno-agresívnych hier.
Lucy nechápe Joshuov odmeraný, upätý a úzkostlivý prístup k práci.
Joshua zasa krúti hlavou nad Lucinými farebnými vintage šatami, svojráznym vystupovaním a prehnaným optimizmom.
Vo firme sa črtá možnosť povýšenia a neutíchajúci boj dvoch najvážnejších uchádzačov o miesto prevádzkového riaditeľa vrcholí. No hoci sa napätie povážlivo stupňuje, Lucy zisťuje, že možno to, čo cíti k Joshuovi, nie je nenávisť. A možno uňho je to takisto. A možno iba rozohrali ďalšiu, oveľa nebezpečnejšiu hru!
Hra na lásku a nenávisť je svieže a veľmi pohodové čítanie, pri ktorom si skutočne oddýchnete. Knihu nebudete môcť odložiť, kým ju nedočítate. Totálna nenávisť medzi Lucy a Joshuom sa nenápadne zmení na opatrné priateľstvo, až to celé skončí pri šťavnatej a rozkošnej zamilovanosti.
Na Amazone získala táto kniha 4,7 z celkovo 5 hviezdičiek.
Sally Thornová žije v austrálskej Canberre a rada uniká do pestrofarebných fiktívnych svetov, ktoré sama vymýšľa. Žije s manželom v dome preplnenom vintage hračkami a vankúšmi, ktoré dopĺňa strašidelný domček pre bábiky a ten najzlatší mopslík na svete.
Začítajte sa do novinky Hra na lásku a nenávisť:
Prvá kapitola
Mám takú teóriu, že nenávisť sa priam strašidelne ponáša na lásku. Mala som dosť času porovnávať oba pocity a prišla som na toto:
Ľúbime a nenávidíme inštinktívne. Pri myšlienke na daného človeka nám zovrie žalúdok. Srdce nám ide vyskočiť z hrude. Na chuť do jedenia a spánok môžeme zabudnúť. Pri každom stretnutí sa nám do krvi vyplaví nebezpečný adrenalín a vidíme len dve možnosti: útok alebo útek. Sotva ovládame vlastné telo, ten pocit nás premôže a vystraší.
Láska a nenávisť sú zrkadlové obrazy tej istej hry, v ktorej musíme zvíťaziť práve my. Prečo? Prikazuje nám to srdce aj ego. Verte mi, viem, o čom hovorím.
Je piatok tesne poobede. Ešte niekoľko hodín strávim uväznená v kancelárii. Radšej by som bola na samotke, ale, nanešťastie, mám spoluväzňa. Tikot jeho hodiniek odpočítava čas ako čiary vyryté do steny našej spoločnej cely.
Práve hráme jednu z našich detinských hier, ktorá si nevyžaduje rozprávanie. Rovnako ako všetky ostatné je príšerne nedospelá.
Asi by ste mali vedieť, že sa volám Lucy Huttonová a pracujem ako asistentka Helene Pascalovej, jednej z dvoch výkonných riaditeľov vydavateľstva Bexley & Gamin.
Kedysi dávno bolo naše maličké vydavateľstvo Gamin na pokraji bankrotu. Ekonomická situácia bola natoľko zlá, že ľudia nemali peniaze na splácanie hypoték a literatúra sa stala luxusom. Kníhkupectvá po celom meste sa zatvárali, akoby niekto zhasínal sviečky. Pripravovali sme sa na takmer istý koniec.
V hodine dvanástej sme sa zlúčili s iným vydavateľstvom, ktoré takisto zápasilo s ťažkosťami. Gamin musel uzatvoriť dohodnuté manželstvo s rozpadajúcou sa ríšou zla s názvom Bexley Books, ktorej vládol neznesiteľný pán Bexley osobne.
Obe firmy si v tvrdohlavom presvedčení, že zachraňujú tú druhú, zbalili všetky veci a presťahovali sa do spoločného domova. Ani jedna strana z toho nebola ktovieako nadšená. Bexleyovci ustavične nostalgicky spomínali na stolný futbal v jedálni. Žasli, že blázniví gaminovci so svojím nedbanlivým prístupom ku kľúčovým indikátorom výkonnosti a s naivným tvrdením, že literatúra je umenie, vydržali až tak dlho. Bexleyovci sa domnievali, že čísla sú dôležitejšie ako slová. Knihy boli tovar, a keď sa tovar predal, všetci si zablahoželali a išlo sa ďalej.
Gaminovcov striasalo od zdesenia pri pohľade na nových nevlastných súrodencov, ktorí vytrhávali strany z diel Jane Austenovej a sestier Brontëových. Ako sa bexleyovcom podarilo zhromaždiť toľkých rovnako zmýšľajúcich kravaťákov, ktorí by sa oveľa lepšie uplatnili ako právnici alebo účtovníci? Gaminovcov hnevalo, keď niekto vnímal knihy ako tovar. Knihy boli a vždy budú niečo čarovné, čo treba mať v úcte.
Aj po roku bolo na prvý pohľad vidieť, kto pochádza z ktorej firmy. Bexleyovci sú ako tvrdá geometria, gaminovci nesúrodé čmáranice. Bexleyovci sa pohybujú vo svorkách, rozprávajú o číslach a ustavične zaberajú zasadačku, v ktorej kujú svoje zlovestné plány. Alebo skôr sprisahania. Gaminovci sa chúlia pri svojich stoloch ako nežné holubice vo vežiach, skláňajú sa nad rukopisy a hľadajú ďalšiu literárnu senzáciu. Vzduch okolo nich vonia jazmínovým čajom, papierom a najsexi chlap je pre nich Shakespeare.
Sťahovanie do novej budovy spôsobilo menšiu traumu najmä gaminovcom. Vezmite si mapu nášho mesta, nakreslite rovnú čiaru medzi starými sídlami oboch firiem a urobte červenú bodku presne uprostred. A sme tu. Nové sídlo vydavateľstva B & G vyzerá ako lacná sivá cementová škatuľa učupená pri hlavnej ceste, na ktorú sa podvečer nedá pripojiť. Ráno je tu ako na Sibíri a popoludní sa všetci potíme. Budova má jediné plus – v suteréne sa dá parkovať, ibaže všetky miesta vždy obsadia ranné vtáčatá, čiže bexleyovci.
Helene Pascalová a pán Bexley boli pred sťahovaním na prehliadke budovy a veľmi vzácne sa na niečom zhodli: stav najvyššieho poschodia ich doslova urážal. Iba jedna kancelária riaditeľa? Celé poschodie treba rekonštruovať.
Po hodinovom brainstormingu, ktorý sa niesol v takej nepriateľskej atmosfére, že interiérový dizajnér takmer plakal, sa Helene a pán Bexley zhodli iba na jedinom slove, ktoré malo vystihovať horné poschodie: lesklé. A odvtedy sa už nezhodli na ničom.
Rekonštrukcia rozhodne splnila ich predstavu. Desiate poschodie je teraz plné skla, chrómu a čiernych obkladačiek. Mohli by ste si tam trhať obočie a využívať akýkoľvek povrch ako zrkadlo: steny, dlážku, strop. Dokonca aj naše stoly sú vyrobené z obrovských kusov skla.
Sústredím sa na veľký odraz pred sebou. Zdvihnem ruku a obzriem si nechty. Môj odraz ma napodobní. Uhladím si vlasy a narovnám golier. Som ako v tranze. Takmer som zabudla, že s Joshuom ešte vždy hráme našu hru.
Sedím tu so spoluväzňom, lebo každý mocichtivý armádny generál má svojho zástupcu, ktorý zaňho vykonáva všetku špinavú prácu. Ponechať si len jedného asistenta neprichádzalo do úvahy, lebo niektorý z riaditeľov by musel ustúpiť. A tak nás strčili do miestnosti, z ktorej vedú dvoje dverí do ich kancelárií, s tým, že si už nejako poradíme. Pripadala som si, akoby ma strčili do arény, v ktorej som sa neocitla sama.
Znova zdvihnem pravú ruku a môj odraz ma plynulo napodobní. Dlaňou si podopriem bradu a zhlboka si vzdychnem. Ten zvuk sa rozľahne miestnosťou. Zdvihnem ľavé obočie, lebo viem, že to nedokáže. Ako som predpokladala, len sa zamračí. Zvíťazila som, ale netvárim sa nadšene. Naďalej som pokojná a bezvýrazná ako bábika. Sedíme oproti sebe s podopretými bradami a hľadíme si do očí.
Nikdy tu nie som sama. Oproti mne sedí asistent pána Bexleyho, jeho pravá ruka a prisluhovač. Druhé a najdôležitejšie, čo o mne potrebujete vedieť, je toto: nenávidím Joshuu Templemana.
Práve teraz napodobňuje každý môj pohyb. Hráme „zrkadlovú hru“. Náhodný pozorovateľ by si na prvý pohľad nič nevšimol, lebo Joshua je nenápadný ako tieň. S miernym časovým oneskorením opakuje každý môj pohyb na svojej strane kancelárie. Prestanem si podopierať bradu a obrátim sa k stolu. On ma napodobní. Minulo mi dvadsaťosem a mám pocit, že som sa zasekla niekde medzi nebom a peklom. V očistci. V materskej škole. V blázinci.
Naťukám svoje heslo: NEZNASAMJOSH@NAVZDY. Všetky moje predchádzajúce heslá nejako súviseli s tým, ak veľmi nenávidím Joshuu. Navždy. Stavím sa, že jeho heslo je NeznasamLucinduNavzdy. Zazvoní mi telefón. Julie Atkinsová z oddelenia autorských práv a povolení, môj ďalší tŕň v oku. Mám chuť odpojiť telefón a hodiť ho do spaľovacej pece.
„Ahoj, ako sa darí?“ Keď telefonujem, vždy sa snažím rozprávať čo najsrdečnejšie. Joshua na druhej strane kancelárie prevráti oči a začne trieskať do svojej klávesnice.
„Chcela by som ťa požiadať o láskavosť, Lucy.“ Viem takmer presne uhádnuť, čo bude nasledovať.
„Potrebujem predĺžiť termín odovzdania mesačnej správy. Tuším na mňa ide migréna. Už sa nevládzem dívať na obrazovku.“
„Pravdaže, rozumiem. Kedy by si ju mohla odovzdať?“
„Si skvelá. Pošlem ti ju v pondelok popoludní. Ráno prídem neskôr.“
Ak poviem dobre, v pondelok tu budem sedieť až do večera, aby bola správa pripravená na utorkovú poradu o deviatej. Budúci týždeň už teraz vyzerá nanič.
„Dobre.“ Zovrie mi žalúdok. „Čo najskôr, prosím ťa.
„Mimochodom, ani Brian nestíha dokončiť tú svoju. Si veľmi milá. Cením si, ako nám vychádzaš v ústrety. Všetci sme si hovorili, že si tá najlepšia osoba, s ktorou sa dá vždy dohodnúť. Niektorí ľudia z vášho oddelenia sú hotová nočná mora.“ Jej sladkasté slová trocha zmiernia moju podráždenosť.
„V pohode. Tak teda v pondelok.“ Položím. Ani nemusím pozrieť na Joshuu a viem, že krúti hlavou.
Po niekoľkých minútach zdvihnem zrak a zistím, že ma pozoruje. Predstavte si, že o dve minúty vás čaká najdôležitejší pracovný pohovor v živote, a keď sklopíte zrak na svoju bielu košeľu, zbadáte, že vám na ňu vytiekol tmavomodrý atrament. V duchu zanadávate, ešte väčšmi znervózniete a v panike vám stisne žalúdok. Ste hlupaňa, ktorá všetko pokazí. Presne tak sa tvári Joshua, keď na mňa hľadí.
Kiežby som mohla povedať, že je ohavný. Mal by vyzerať ako vypasený trol s vodnatými očami. Krívajúci hrbáč s uhrovitou tvárou a bradavicami. So žltými zubami a smradľavým potom. Ibaže taký nie je. Práve naopak. Ďalší dôkaz, že na svete neexistuje spravodlivosť.
Do schránky mi prišiel mail. Rýchlo odtrhnem pohľad od neohavného Joshuu a zistím, že Helene mi posiela žiadosť o podklady na rozpočtové plánovanie. Otvorím správu z minulého mesiaca a pustím sa do práce.
Pochybujem, že výhľad na tento mesiac bude vyzerať lepšie. S vydavateľským odvetvím to ešte vždy ide z kopca.
Na chodbách som už niekoľkokrát začula slovo „reštrukturalizácia“ a dobre viem, čo to znamená. Vždy keď vystúpim z výťahu a uvidím Joshuu, položím si otázku: Prečo si nenájdem inú prácu?
Vydavateľská činnosť ma fascinovala, odkedy som sa ako jedenásťročná zúčastnila na istej školskej exkurzii. Už predtým som bola vášnivá čitateľka a môj život sa točil okolo týždenných návštev mestskej knižnice. Vždy som si požičala najvyšší možný počet kníh a jednotlivé knihovníčky som poznala podľa toho, aký zvuk vydávali ich topánky pri chôdzi uličkou. Až do tej exkurzie som bola odhodlaná stať sa knihovníčkou. Dokonca aj svoju vlastnú zbierku kníh som si zoradila podľa určitého systému. Knihami som bola doslova posadnutá.
Pred našou exkurziou do vydavateľstva som nikdy veľmi neuvažovala nad tým, ako sa knihy vlastne vyrábajú. Bola to pre mňa veľká novinka. Mohli by mi platiť za to, že budem vyhľadávať nových autorov, čítať rukopisy a podieľať sa na príprave kníh? S novými obálkami a dokonalými stránkami bez oslích uší a poznámok naškriabaných ceruzkou? Bola som celá bez seba. Zbožňovala som nové knihy. Také som si požičiavala najradšej. Keď som prišla domov, oznámila som rodičom, že keď vyrastiem, budem pracovať vo vydavateľstve.
Je skvelé, že si plním detský sen. No ak mám byť úprimná, v tejto chvíli si nehľadám novú prácu najmä preto, lebo nemôžem dopustiť, aby Joshua zvíťazil.
Pri práci počujem len slabý piskot klimatizácie a jeho búšenie do klávesnice, ktoré pripomína spustený guľomet. Občas vezme do ruky kalkulačku a čosi do nej naťuká. Pokojne by som sa stavila, že pán Bexley ho požiadal, aby mu pripravil tie isté podklady. Potom môžu obaja riaditelia vyrukovať do boja vyzbrojení číslami, ktoré sa pravdepodobne nebudú zhodovať. Aspoň môžu zasa priliať olej do ohňa vzájomnej nenávisti.
„Joshua?“
Celú minútu na mňa ani nepozrie, len čoraz zúrivejšie trieska do klávesnice. V tej chvíli by sa naňho nechytal ani Beethoven na klavíri.
„Prosím, Lucinda?“
Ani moji rodičia ma nevolajú Lucinda. Zatnem zuby, no vzápätí previnilo uvoľním svaly. Zubár ma prosil, aby som sa snažila.
„Pracuješ na podkladoch na rozpočtové plánovanie v nasledujúcom kvartáli?“
Zdvihne obe ruky z klávesnice a pozrie na mňa. „Nie.“
Zhlboka si vydýchnem a odvrátim sa od neho.
„Odovzdal som ich už pred dvoma hodinami.“ Ďalej ťuká do klávesnice. S pohľadom upretým na tabuľku na obrazovke rátam do desať.
Obaja pracujeme rýchlo a máme povesť spoľahlivých zamestnancov – tých, čo plnia náročné a nepríjemné úlohy, ktorým sa všetci ostatní vyhýbajú.
Ja si radšej s ľuďmi sadnem a riešim veci osobne. Joshua komunikuje výhradne prostredníctvom mailu. Každý jeho mail sa končí takto: Ď, J. Zabilo by ho, keby napísal: Ďakujem, Joshua? Zjavne je to preňho priveľa úderov. Pravdepodobne z hlavy vie, koľko minút ročne takto ušetrí vydavateľstvu.
