Začiatky deväťdesiatych rokov boli hektickým obdobím nielen na oddelení vrážd, ale v celej spoločnosti. Čo sa dialo v Našom Meste automaticky registrovali aj detektívi, a nielen registrovali, aj riešili, vyšetrovali a vypočúvali.
Je tu už 23.kniha slovenského autora detektívok Dominika Dána. Autor opäť siahol do divokých 90.rokov a napísal napínavý príbeh, ktorý vás chytí. Smrť na druhom brehu.
Zo zelenáča Richarda Krauza je samostatne pracujúci detektív a s parťákom Jozefom Fischerom zvaným Chosé riešia jeden prípad za druhým.
Tento sa stal na jar 1994 - na brehu rieky Morava na úrovni 4. kilometrovníka našli dvaja výrastkovia polozahrabanú, polorozloženú mŕtvolu muža. Nič zvláštne, pokojne mohla skončiť v krematóriu a na štátne trovy jej mohli podkúriť. To by ale nesmela mať uprostred čela pravidelný kruhový otvor s priemerom 9 mm.
Stačil jeden pohľad a dvojici detektívov bolo hneď jasné, že ho nespôsobil vrták, ale olovo odliate do tvaru guľky. No z akej pištole bola vystrelená a čia ruka ju v tom momente držala, sa dozvedia až po dlhom vyšetrovaní.
Chlapci z mord partie sa riadne zapotia, lebo nič nevedia ani o vrahovi, ani o obeti. Mŕtvy chlap nikomu nechýba. Nevedia ani to, že kruhový otvor uprostred čela sa onedlho stane symbolom vybavovania si účtov v podsvetí, ktoré sa práve začína formovať.
V novom príbehu úspešného slovenského krimi autora Smrť na druhom brehu pátrajú Krauz a Chosé po vrahovi muža, ktorého mŕtve telo nikomu nechýba. A zdá sa, že súvisí s vybavovaním si účtov v podsvetí...
Kniha Dominika Dána Smrť na druhom brehu vyšla v rovnaký deň ako tlačená kniha, aj ako audiokniha v interpretácii Mariána Geišberga.
Prečítajte si úryvok z knihy Smrť na druhom brehu:
MAREC 1994
Detektív z oddelenia vrážd Richard Krauz sa zošúveril do guľôčky, schúlený pod pršiplášťom sedel meravo ako socha, rezignovane prijímal kvapku za kvapkou. Padali mu na hlavu, na plecia, na ruky... Bolo ich veľa, padali všade a išlo mu to na nervy.
Za iných okolností mal vodu rád – hmlu, dážď, jazerá, potoky, rieky, bazény, vodu ako súčasť prírody zbožňoval.
V pohári ani nie.
Sedel meravo a pozorne sledoval priestor pred sebou. Kde padne ďalšia? Čo ešte navlhne? Kam sa má uhnúť?
Ani plavák na hladine sa nepohol, ani steblo trávy sa pod váhou kvapiek neohlo, ani gumené rybárske čižmy ho neomínali, ani zmoknutý pes neskučal pri stane. Ani záber.
Keby sedel na brehu jazera, keby pes naozaj skučal pri stane, keby mali nahodené a kamarát Jožo by ho volal do stanu na poldeci, bolo by to s tým kvapkaním v poriadku – voda k rybačke predsa patrí. Lenže Krauz sedel v kancelárii číslo stoštyridsaťjeden, široko-ďaleko žiadna udica, o kaproch ani nehovoriac.
Niekde nad nimi na hornom poschodí prasklo vodovodné potrubie a kým sa driemajúci, večne ufrflaní údržbári rozhýbali, voda presiakla cez strop a kvapkalo mu na hlavu, na spisy, na stoly, na koberec, na všetko – aj do umývadla, kde to prekážalo najmenej.
„Kurva aj s údržbármi,“ šomral si. „Keby som sa ešte raz narodil, budem údržbárom.“ Na chvíľu sa zamyslel, potom sám sebe prikývol. „Určite údržbár alebo hroch, to je jedno.
Voda im nevadí a leniví sú, až to bolí.“
Ani šomranie mu nepomohlo, ani nebolo komu a pred kým nadávať, lebo kancelária bola prázdna. Iba si frfotal sám pre seba. Prestal nadávať a cíp služobnej pláštenky prehodil cez roh stola, tam zatiaľ nekvapkalo, no už začalo, a rozhodol sa, že zachráni stolové strúhadlo na ceruzky, dva popolníky a Burgerove zabudnuté cigarety – sotva polovicu škatuľky.
„Do prde...“
Nedokončil. Neopatrne odkryl opačný roh stola, kde mal poznámky k poslednému prípadu.
„Ja sa na to...“
Zaregistroval pohromu a strhol pršiplášť naspäť. Odkryl sa opačný roh stola. Služobná pláštenka bola jednoducho krátka. Nestíhal. Ani prikrývať, ani nadávať.
Krauz sa zošúveril do guľôčky, lepšie si pretiahol služobnú pláštenku cez hlavu a prestal bojovať. Rezignoval, vykašľal sa na spisy, kryl si iba hlavu. S vodou sa bojovať nedá, je to živel.
Rozleteli sa dvere.
„Čau!“ zahulákal Chosé. „Tak jak, vodník Čľupko!?“
„Ahoj. To nie je tvoj parazól!“
„Nie je, ale poslúži, né?“ Chosé víťazoslávne zamával najnovším úlovkom.
„Zožeň ešte jeden aj pre mňa!“
„Si na hlavičku? Vieš, čo ma stál? Musel som rapavú Vieru pozvať na večeru!“
„Pozvi ju aj na raňajky a vyškemri jeden aj pre mňa! Nevidíš, ako tu trpím?“
Chosé podal Krauzovi obrovský čierny dáždnik a razantne pokrútil hlavou.
“Tu máš tento, radšej ho obetujem, ale raňajky s ňou nie!“
Krauz poznal rapavú Vieru z výstrojného skladu, chápal kolegu.
„Daj ho sem!“
Vytrhol mu dáždnik a rozprestrel ho nad stolom. Kvapky dopadajúce na hlavu ignoroval, uteráky majú a hlava sa dá vysušiť raz-dva, no na stole ležali hotové poklady a tie bolo treba chrániť v prvom rade.
„Čo stojíš, teľa! Pohni sa! Poprikrýval som, čo sa dalo, no už to tečie všade! Otvor skriňu a začni ládovať spisy, ja podržím dáždnik!“ velil Krauz.
Chosé otvoril plechovú skriňu a, ignorujúc kvapky dopadajúce zo všetkých strán, schovával jednu kôpku šanónov za druhou.
„Švihaj!“ pomáhal mu parťák, kryjúc ho mohutným čiernym dáždnikom.
„Čo štekáš, šak robím, čo môžem!“
Keď v útrobách Chosého skrine zmizla polovica spisov zo stolov, Krauz si konečne všimol rozmer monštra, čo držal v ruke.
„Rapavá Viera toto používa na zoskoky namiesto padáka?“ zamával dáždnikom.
„Jej foter má pohrebnú službu, hento parazoidné monštrum používajú ako reklamu,“ Chosé kývol hlavou k čiernemu cirkusovému stanu v Krauzových rukách.
Krauz sklonil dáždnik, aby dovidel navrch.
„Nie je tam nič. Žiadne logo firmy ani reklama.“
„Stačí rozmer a farba, né?“
„Tiež pravda, reklama sama osebe,“ naklonil dáždnik, aby lepšie kryl kolegu.
Chosé schoval posledný fascikel do skrine.
„Vybavené! Uf! Ešteže som prišiel včas.“
„Neprišiel si včas, moknem tu už hodinu a z hlavy mi zatieklo po chrbte až na riť!“
„Sa neposer!“
„Keby aj, mám aspoň automatický bidet.“
„Čo?“
„Nevieš, čo je bidet? Ritná sprcha.“
„Až doteraz som si myslel, že je to priestor medzi kozami.“
„To je dekolt.“
„A revolver americkej výroby z čias divokého západu?“
„Je iba kolt.“
„Ešteže ťa mám, inak zomriem sprostý.“
„Zomrieš sprostý aj bezo mňa.“
„Ďakujem za úprimnosť.“
