Muži dokážu ženám všeličo narozprávať. Tie povestné tzv. „kaleráby“ si vypočula v živote zrejme každá. Naivita, najmä v období zamilovanosti, ženám zatvára oči a až po niekoľkých mesiacoch spoločného života v jednej domácnosti zistia, že „reči sa vravia a chlieb sa je.“
Nový, realistický román obľúbenej spisovateľky Ivany Havranovej ČO NÁM MUŽI NATÁRALI hovorí o živote žien, ktoré prechádzali osudom zaťaženým spoločnosťou mužov so srdcami plnými lásky. Príbeh je plný intímnosti, priateľstiev, úprimnosti, sklamaní z objavenej pravdy a denných zápasení s falošnosťou.
„Mnohé ženy sú v partnerstve nešťastné, lebo ich manželstvo sa na predmanželské reči partnera vôbec nepodobá. Mnohí muži, aby sa zapáčili, aby dosiahli svoje, natárajú toľko slov, koľko nie je ani v Slovníku slovenského jazyka,“ hovorí spisovateľka Ivana Havranová. Autorka verí, že román nezaujme iba ženy, ale aj mužov, aby spoznali ženský svet a priučili sa. „Ak literárny kritik Vlado Petrík často vraví, že ženy rady čítajú fikciu, tak tento román ich zaujme pravdivosťou,“ dodala Ivana Havranová. Kniha vyšla vo vydavateľstve Marenčin PT.
Ivana Havranová vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala a profesionálne rástla v redakcii denníka Smena, v časopise Zornička, neskôr v Československej televízii ako publicistka mládežníckeho magazínu Televízny klub mladých. Je autorkou viac ako 400 televíznych scenárov, množstva poviedok pre deti, rozhovorov, reportáží. Po roku 1989 založila vlastné vydavateľstvo, v ktorom vydávala sedem časopisov ako napr. Maxisuper, slovenský Bulvár, Lišiak a iné. Napísala dvadsať kníh, žije a tvorí v Bratislave.
Úryvok z knihy Čo nám muži natárali:
Jazmína! začula som hneď ráno pri vstupe do kancelárie. S texaskovou bundou na tele ma hnalo k šéfovým dverám. Čudné! Prišiel skôr, ako ja. Nuž ale, na svete sa veci jednoducho dejú!
Dobré ráno, pán generálny, vyšlo zo mňa ani neviem prečo, lebo vždy som chlapa volala iba šéfe.
Vraj ste ma včera hľadali. Udialo sa niečo?
Ani nie. Iba mi zišlo na rozum, že vám oznámim, na čo sa chystám. Aby ste neboli zaskočený, vravím a v bruchu mi podskočil jogurt so sladkým rožkom. Jemná nervozita zo života.
Aha. O čo ide? Niečo vážne?
Neviem. Podľa mňa určite. Pán Závodný znásilňoval pani Dvorskú a to v priestoroch tejto firmy. Ženu ešte zastrašoval, vydieral a tá chudera sa mohla sťažovať akurát tak na lampárni. Ak by cekla, vraj by ju zničil. Natrafila však na mňa a ja teda lampárňou nie som. Takže... podávam trestné oznámenie na políciu, vyšlo zo mňa.
Generálny riaditeľ na mňa pozeral ako po konzumácii divokých húb z moravských lesov. Oči mu z jamôk vchádzali pomaly, no bolo vidno, že bez prestávky. Keď ich už mal vypúlené ako loptičku v ústach, ozval sa:
Že čo robil pán Závodný s pani Dvorskou? Znásilňoval ju? Čo sú toto za hlúposti? Pán Závodný je jeden slušný muž a otec rodiny! Je síce ženatý po druhý raz, avšak to neznamená, že by sa v práci správal takto naprosto neprijateľne! vyjachtal po riaditeľsky.
Pozrite šéfe. Pani Dvorská má z neho doteraz tik. Keď vojde do kancelárie, ľavé oko sa jej rozochveje ako vejár v ruke gejše. A keďže mi tento úžasný pracovný zážitok celý vyrozprávala, rozhodla som sa niečo podniknúť. Niečo, čoho výsledkom by bol trest pre pána Závodného. Večného seladona, večného hľadača príležitostí.
Toto ako myslíte, Jazmína? Večného Seladona? opýtal sa.
Nuž... Už sa priplichtil aj ku mne! Síce prvý raz a kvôli tomu, že ho bolela hlava, no druhý raz by to mohlo byť niečo iné. Napríklad káva a tak... Nie je on nijakým dobrým oteckom rodiny. Žije život, o ktorom jeho manželka vôbec nevie, pán riaditeľ!
Dvakrát sa ozvalo klop, klop a dvere do riaditeľovej kancelárie sa dokorán otvorili. Stála v nich pani Dvorská. Nechápala som, ako to robí. Vlasy každé ráno ako od kaderníčky, no nebolo v jej silách k frizérke naozaj aj skočiť. Veď od ôsmej sedela na stoličke za pracovným stolom a hrabala sa v korešpondencii. Ani neviem, či nejaké kaderníctvo vôbec pred ôsmou otvárajú.
Na hnedej, úzkej sukni po kolená ležal zelený svetrík, v ňom bledohnedá blúzka s jemným, čipkovým golierikom... Pani ako zo žurnálu. Niečo som si pri tejto príležitosti všimla. Niekedy sa mi ľudia na prvý pohľad vôbec nezapáčia, ak sa však s nimi spriatelím, alebo iba skamarátim, vidím tieto bytosti v celkom inom svetle. Prijateľnom, lepšom... Podľa mňa dosť neobjektívna záležitosť! Ten prvotný inštinkt!
Riaditeľ sa dnes ráno zľakol po druhý raz.
Čo je, pani Dvorská? Čo potrebujete? spýtal sa tónom nadriadeného, ja som však vedela svoje. Vystrašený ako myš v pasci sa iba robil.
Priniesla som poštu. Máte jedno rekomando. Daňový úrad! položila obálky na stôl a keď odišla, zostala za ňou vôňa dám strednej vrstvy.
Čo budeme robiť? zaznelo zlomeným hlasom a mne bolo jasné, že riaditeľ je znivočený chlap plný strachu o povesť svoju a svojho podniku.
