Je tu štvrtá časť série o napĺňaní túžob po porozumení a vášni z pera obľúbenej autorky Jennifer Probstovej. Hľadanie prísľubu večnosti. Prvú knihu napísala už ako 12-ročná a dnes sa zameriava na romance s nádychom erotiky. Podľa rebríčkov New York Times, USA Today a Wall Street Journal patrí medzi najpredávanejšie autorky súčasnej erotickej literatúry.
Arilyn Meadowsová celé roky pomáha druhým zbaviť sa svojich emočných problémov, no teraz aj jej nečakane dochádza dych. Popri poradenskej práci v zoznamovacej agentúre Kinnections vo Verily, kde radí osamelým dušiam, ako si nájsť ideálneho partnera, vyučuje jogu, pomáha vo zvieracom útulku, vedie intenzívny kurz zvládania hnevu a pomáha milovanému dedovi.
Na hľadanie dokonalého muža jej nezostáva čas. Vlastne na to ani nemá chuť. Po tom, ako prichytila svojho dlhoročného partnera a učiteľa jogy v komprimitujúco nejogovej pozícii s jeho žiačkou, sa rozhodla, že svoj čas radšej venuje opatere priateľkinho psa a nebude riskovať, že jej znovu nejaký podliak zlomí srdce.
Preto keď do jej kurzu zavíta policajný dôstojník Stone Petty – arogantný mačo s drzým úškrnom, ktorého tam poslal šéf, aby si trochu schladil hlavu –, Arilyn sa zaprisahá, že jeho zvádzanie a dvojzmyselné narážky bude ignorovať. No iskru, ktorá medzi nimi vzplanula, už nič neuhasí a požiar sa šíri tempom, ktoré prekračuje všetky rýchlostné limity.
Jennifer Probstová je aj autorkou bestsellerovej milionárskej manželskej série zo života rodiny Conteovcov so štyrmi voľnými pokračovaniami Dohodnuté manželstvo, Manželská pasca, Manželský omyl a Manželský zväzok.
Začítajte sa do novinky Hľadanie prísľubu večnosti:
Prológ
Policajný dôstojník Petty mal totálne pokazený deň. Začalo sa to hneď ráno tým, že mu z akéhosi absolútne záhadného dôvodu nezazvonil budík, takže všade meškal. Ak niečo z duše nenávidel, tak práve toto vo všetkých podobách, a ak niečo, naopak, zbožňoval, tak to boli pomalé rána, keď má dosť času na všetky svoje rituály. Horúcu čiernu kávu. Toast s maslom a so slaninou. Naozajstnou, nie tou nechutnou napodobeninou z moriaka. Prečítať si noviny, osprchovať sa a nikam sa nenáhliť.
Namiesto toho dnes nevedel, čo skôr. Bleskovo sa umyl a obliekol, so smutným povzdychom sa rozlúčil s novinami a predovšetkým s kávou, pretože takto mu nezostávalo nič iné než tá brečka v kancelárii, ktorú z nepochopiteľného dôvodu všetci takisto nazývajú kávou. Akoby to nestačilo, hneď na úvod dňa si musel vypočuť všeobecné drzosti jedného tínedžera, ktorému hormóny tak zatemnili mozog, že mu ani len nenapadlo, že by nemal odvrávať chlapovi v uniforme, ktorý mu práve dáva pokutu za prekročenie rýchlosti.
Po niekoľkých hodinách v službe a márnych pokusoch prísť na to, čo to v jeho služobnom aute tak odporne zapácha, zaparkoval a ako posledné možné miesto skontroloval kufor, kde na svoje prekvapenie objavil papierové vrecko so psím hovnom. Tí idioti! Zaiste sa v nočnej poriadne nudili, keď im nenapadlo nič lepšie, než dráždiť hada bosou nohou. Svoju prácu mal skutočne rád, no boli chvíle, keď by ich všetkých do jedného najradšej zmlátil. Nuda je na policajnej stanici očividne nepriateľom číslo jeden, ktorý podnecuje chalanov, aby robili nepredstaviteľné hovadiny. Jasné, pokojný jesenný večer vo Verily... koho iného by si asi tak mohli vybrať za obeť.
Zbavil sa nechutného nákladu a rozhodol sa, že dnes sa vykašle na obed, no pri pokuse obísť rozbitú fľašu, ktorá ležala uprostred cesty, prepichol pneumatiku.
Osud sa dnes proti nemu jednoducho spolčil so všetkými pekelnými mocnosťami a nič proti tomu nezmôže. Fakt blbý deň pre niekoho, kto sa pokúša prestať fajčiť. Nozdry sa mu zachveli pri predstave, ako mu do pľúc vniká omamný dym. Slastne sa nadýchol a podvedome nahmatal na ramene nikotínovú náplasť, ktorú si zasa zabudol vymeniť. Vravel, že ju nepotrebuje. Je predsa silný. Nad zlozvykom zvíťazí, aj keby ho to malo zabiť. Čo vôbec nebolo pritiahnuté za vlasy, pretože Petty cigarety naozaj nadovšetko zbožňoval.
Mučivé nutkanie zapáliť si postupne zoslablo. Konečne! Nebude to dnes nijako preháňať. Odkrúti si službu, urobí len to najnutnejšie, a zajtra sa svojmu nikotínovému nepriateľovi postaví s novou silou. Vymenil pneumatiku, roztrhol si pritom na kolene nohavice od uniformy a svinsky sa spotil. Slnko pálilo, akoby si pomýlilo kalendár a netušilo, že je október. Možno si povedalo, že aj babie leto je leto. Len on má, samozrejme, služobné sako s dlhým rukávom. Cítil, ako mu po tvári a chrbte cícerkom steká pot, predstavil si mapy pod pazuchami a zatúžil po sprche. Na jeho vnútornej pohode mu to ani trochu nepridalo, no so zaťatými zubami sa zaprisahal, že všetko predýcha a ani na minútu nestratí trpezlivosť. Nesmie sa dať vytočiť. Vždy má z toho iba samé problémy. Stačí málo a už sa ako odbrzdený parný valec strmhlav rúti dole kopcom. S prihliadnutím na dnešné ráno musí byť zvlášť opatrný. Len pokoj, pohoda. Ani sa nenazdá a má po službe.
Absolútna malina.
Parťák si dnes potreboval kamsi odskočiť, ale o hodinu zasa príde do služby. Devine je super chalan. Vždy je s ním zábava. Poznajú sa už dlho, sú viac priatelia než kolegovia.
Ešte za sebou ani nezavrel dvere, keď sa ozvala vysielačka.
„Vozidlo číslo štyridsaťtri. Prípad domáceho násilia, Sycamore Street dva.“
Stone si priložil vysielačku k ústam. „Vozidlo číslo štyridsaťtri na ceste.“
„Vyčkajte na posily. Strážmajster Devine tam bude čoskoro.“
„Rozumiem.“
Zaradil sa do premávky a zamieril na uvedenú adresu.
Podľa predpisov majú každý prípad domáceho násilia vyšetrovať dvaja policajti a Petty to za každých okolností rešpektoval. Vedel, že v súvislosti s tým, čo všetko prežil, sú podobné situácie pre neho zvlášť náročné, takže im nerád čelil sám. Okrem toho, hru na dobrého a zlého policajta mali s Devinom nacvičenú vskutku brilantne. Devinov hollywoodsky ksicht a Pettyho gangsterská držka dokonale umocňovali celkový dojem.
Minul Main Street a s úsmevom nasal pokojnú atmosféru Verily, malého mestečka na rieke, vďaka ktorej malo nenapodobiteľné čaro. Na prvý dojem nesúrodé panoptikum excentrických umelcov, kaviarní, obchodíkov s biopotravinami, oblečením zásadne z prírodných materiálov a najväčším počtom wellnesscentier na štvorcový meter azda aj na celom svete, no Verily ho podivuhodne priťahovalo. A čoraz častejšie si kládol otázku, aké by to asi bolo byť jedným z tých ľudí, ktorí tu žijú. Byť ako oni. Sústredený. Pokojný. Šťastný.
Celý život zápasí s intenzívnymi pocitmi, predovšetkým s temným a pohlcujúcim hnevom. Verily sľubovalo svetlo na konci tunela.
Stone sa podvedome zamračil nad nečakane poetickým poryvom svojej duše a povedal si, že by sa mal radšej sústrediť.
Zabočil do Sycamore Street.
Odstavil auto na chodník a pár sekúnd do seba len tak nasával atmosféru miesta a zhromažďoval fakty. Prázdna ulica – to však ešte neznamená, že susedia nesledujú, čo sa deje, spoza záclon. Pozrel sa na hodinky. Devine každú chvíľu príde. Vystúpil z auta, pomaly prešiel k číslu dva a pozorne načúval, či nezachytí nejaký hluk.
Biely dom postavený vo viktoriánskom štýle pôsobil na prvý pohľad trochu zanedbane. Opadávajúca omietka. Rozbitý schod. Prepadávajúca sa podlaha terasy na priedomí. Okná už dávno nikto neumyl, zato vedľa domu hrdo zdravila návštevy udržiavaná zeleninová hriadka. Očividne sa o ňu niekto viac než vzorne stará. Na príjazdovej ceste opustene stála ružová trojkolka ovenčená stužkami, ktorá však zjavne mala svoje najlepšie dni už za sebou. Počul dobre? Niekto plače? Podvedome sa mu napli svaly.
„Nie!“
Pri ženskom výkriku mu takmer stuhla krv v žilách. Cez pootvorené okno k nemu doľahol rachot a vzápätí detský krik.
„Suka!“
Stone sa rozbehol k dverám. Zabúchal. „Polícia, otvorte!“
Tresk. Vytiahol vysielačku. „Vstupujem do objektu na Sycamore Street dva. Čakám na posily.“ Nemôže to odkladať, kým dorazí Devine. Na základe toho, čo počul, môže jednoznačne predpokladať možnosť ublíženia na zdraví, čo ho oprávňuje na vstup do domu.
To aj urobil.
Nebolo zamknuté. Rozrazil dvere a takmer sa zatackal.
Scéna, ktorú mal pred sebou, bola ako vystrihnutá z jeho desivých nočných snov.
Statný svalovec v džínsach, do pol pása nahý, búši mocnými päsťami do ženy schúlenej na zemi, zrejme svojej vlastnej manželky, ktorá sa krčí v kúte a rukami si chráni tvár. V dome sa rozliehali jej srdcervúce výkriky, no to, čo ho celkom vyviedlo z rovnováhy, bolo to druhé.
Dieťa.
Malé, asi päťročné dievčatko, ktoré vzlykajúc zvieralo v drobných rúčkach nohu chlapa a prosilo ho, aby už prestal maminku biť.
Bolo by stačilo málo a mal by ho. Schytil by dievčatko a dostal do bezpečnej vzdialenosti od násilníka. Tých pár sekúnd však chlapovi stačilo, aby prestal mlátiť ženu, otočil sa a sám zodvihol dieťa.
Aby ho šmaril na druhý koniec miestnosti.
Malé telíčko prudko narazilo do steny a bezvládne sa zviezlo na zem. Do tváre jej padli jemné svetlé vlásky. Nehýbala sa.
To, čo sa dialo ďalej, prebiehalo ako v spomalenom filme. Stone toho preskákal v živote dosť, aby vedel, že nesmie stratiť nervy, musí zavolať záchranku, zvládnuť situáciu a zachrániť obete. Roky skúseností a profesionálneho tréningu zvyčajne spoľahlivo prevzali kontrolu a diktovali mu, čo treba urobiť.
Dnes sa však v zlomku sekundy ocitol v celkom inom čase a na celkom inom mieste. Myseľ mu zastrela hmla.
Vrhol sa na chlapa ako zmyslov zbavený. Zachytil prekvapený výraz v krvou podliatom oku, cítil na ramenách mocné prsty, ako sa ho chcú striasť, počul krik a udieral.
Bil. Tĺkol. Znova a znova.
Chlap spadol na dlážku, no Stone neprestával.
Udieral z celej sily, so zúrivosťou a hnevom, ktoré v sebe tak úzkostne a dlho potláčal, aby potrestal netvora, ktorý so zvráteným potešením mlátil bezbrannú ženu.
Celkom stratil predstavu o čase, a tak ani len netušil, ako dlho toho chlapa tĺkol, až kým ho neodtrhla akási sila. Precitol, začul zvuk prichádzajúcej sanitky a z hmly pred jeho očami sa vynorila Devinova tvár. Držal ho za plecia, triasol ním a dookola opakoval jeho meno, aby ho vrátil späť do reality. Do miestnosti vbehli záchranári, ozvali sa výkriky. Keď sa Stone Petty celkom spamätal, uvedomil si, že už je neskoro.
Znovu to na celej čiare pokašľal.
Od začiatku až do konca totálne posratý deň.
