„Stratila sa mi priateľka,“ tieto zvláštne slová vyslovili jemne narúžované pery hádam osemnásťročnej dievčiny, ktorá sa v jeden septembrový deň z ničoho nič zjavila uprostred Giuovej izby, a spustila tým nepredvídateľný tok udalostí, ktoré ako divoká riava nezadržateľne strhli Giua so sebou. Giu stojí pred ďalšou výzvou. Má pomôcť nájsť stratené dievča.
Je tu novinka Slzy anjela. Silný príbeh, ktorý vás donúti zamyslieť sa nad tým, ako vlastne žijete vy sami. Či máte v sebe dostatok pokory a vďačnosti.
„Na každého z nás tam niekde čaká naša životná láska,“ píše autorka. „Niekto ju objaví skôr, iný v staršom veku a ďalší ju márne hľadá po celý svoj život. S tretím tvrdením úplne nesúhlasím. Podľa mňa ju stretne každý, len nie každý vie pochopiť, že teraz je ten pravý čas, že toto je ten pravý človek a ide hľadať ďalej. Jednoducho prešvihne čas na lásku.“
Mladučká Bea zmizla za záhadných okolností bez jedinej stopy, akoby sa po nej zľahla zem. Na pohľad neriešiteľný hlavolam, najmä keď sa do cesty postaví prekážka v podobe jedného z najmocnejších mužov v meste. Beinho otca.
Prečo človek príde na to, čo je preňho najvzácnejšie, až vtedy, keď to stratí?
Na pozadí osudov trojice nerozlučných priateľov – Guia, novinára na voľnej nohe; Jany, šéfredaktorky nemenovaného časopisu a Lukyho, renomovaného advokáta špecializujúceho sa na trestné právo, s ktorými sme sa stretli už v prvotine autorky Dariny Hamarovej
Slzy muža –, sa odohráva príbeh plný napätia, lásky, jemnej erotiky a nevtieravého humoru.
Začítajte sa do novinky Slzy anjela:
Luky
„Cornelom,“ doplnil som svojho priateľa, aby sa zbytočne nenamáhal.
„Áno, Cornelom. Vďaka. Vidíš, starnem. Pamäť mi začína vynechávať,“ zasmial sa.
Páni moji! Tak takéto priznanie si vyžaduje veľkú dávku sebarefl exie. On sa sťažoval na svoju pamäť?! On, ktorý si pamätal paragrafové znenie trestného kódexu tejto krajiny od A po Z a dokázal by vám ho odrecitovať, hoci by ste sa naň opýtali o polnoci po vypitej sedmičke francúzskeho koňaku a nevynechal by jediné slovo.
Luky je totiž advokát so zameraním sa na trestné právo. Obhajuje kadejakých darebákov, ale aj nešťastníkov, ktorí sa zhodou okolností dostali do problémov so zákonom. Svoju prácu robí tak dobre, že sa stal jedným z najlepších v hlavnom meste, s kanceláriou v jeho centre. Inak sa volá Jano, ale kamaráti mu hovoria Luky. Ja mám česť byť jedným z nich. Od prvého dňa štúdia na gymnáziu sme sedávali spolu v jednej lavici a toto naše priateľstvo zo študentských čias trvá dodnes. Pochádzame z juhu krajiny, z malých dediniek vzdialených od seba slabých dvanásť kilometrov, ale kým ja som zostal pripútaný k rodnému kraju, on urobil veľkú kariéru v hlavnom meste.
Vždy, keď sem z nejakého dôvodu zablúdim, zastavím sa za ním. Len tak sa porozprávať, alebo ak potrebujem poradiť. A on poradiť vie, to je fakt. Aj teraz som prišiel za ním po radu.
Volám sa Giu (vyslovuje sa Džju). Slušná výchova mi káže predstaviť sa tým, ktorí to ešte nevedia, a pripomenúť sa tým, ktorí zabudli. V skutočnosti Giu nie je moje pravé meno, ale zvykol som si naň do takej miery, že svoje civilné používam len v úradnom styku.
Povolaním som novinár na voľnej nohe. Píšem články do novín a časopisov. Pre toho, kto ma zaplatí. Najčastejšie je mojím „zamestnávateľom“ Jana, bývalá spolužiačka z gymnázia a najlepšia kamarátka v jednej osobe. Tiež zostala v hlavnom meste a stala sa šéfredaktorkou nemenovaného celoštátneho časopisu. Nebyť jej, asi by som umrel od hladu.
„Hm. Všetci starneme. Tou istou rýchlosťou. Asi najspravodlivejší zákon tohto sveta,“ zafi lozofoval som si.
„Máš pravdu,“ súhlasil Luky, „taký, ktorý by mal na každého rovnaký meter a nedal sa zneužiť, by ľudia nevedeli vymyslieť.“
Sedeli sme v jeho kancelárii, pohodlne usalašení v exkluzívnych talianskych kreslách. Luky si potrpel na kvalitný nábytok. Hovorieval, že v práci trávi viac času ako doma, a tak sa v nej musí cítiť rovnako dobre. Ja osobne som ten pocit mal. Uňho doma aj v týchto priestoroch. Jediné, čo mi tu prekážalo, bol ruch veľkomesta, ktorý k nám prenikal cez otvorené okno. Zvonenie električiek sa miešalo s trúbením osobných áut, občas zahúkala sanitka, uvoľňujúc si tým cestu za pacientom alebo od neho. Vzduch voňal rozkvitnutým orgovánom sprevádzajúcim najkrajší mesiac v roku. Máj.
Nie nadarmo sa hovorí, že je to mesiac lásky.
Slnko, každým dňom naberajúce na sile, núti ženy zbaviť sa posledných kusov zimného oblečenia, skracuje im rukávy a sukne, čím vystavuje na obdiv mužskému svetu dokonalosť krásy ich tiel. A muži, ešte oťapení zimou, keď pomaly zabudli na štíhle lýtka a v tajomnom nekonečne končiace sa horúce stehná žien, oslepení toľkou nádherou mäknú. Poézia ženskej krásy a zmyselnosti sa snúbi s prozaickým pohľadom mužov a spolu vyvolávajú obojstranne vzrušujúci chaos, vyzývajúci po zblížení.
Takto nejako vidím túto časť roka ja.
„Dobre. Tak kde sa to máš s ním stretnúť?“ Luky pozrel na hodinky a vrátil sa k dôvodu mojej návštevy.
„Tu,“ natiahol som ruku ponad nízky stôl a podal som mu poskladaný papier, na ktorom bol náčrtok miesta môjho zajtrajšieho stretnutia.
Čakal som naň niekoľko dní vo svojej hotelovej izbe. Cornel sa vôbec neponáhľal. Akoby rozmýšľal, či sa so mnou predsa len stretne a kde. Asi pred hodinou mi poslal e-mail, v ktorom bol pripojený naskenovaný rukou nakreslený obrázok.
Akási mapka, pozostávajúca zo štvorčekov znázorňujúcich nejaké budovy, z rovnobežných čiar zobrazujúcich cesty a z ďalších, mne nič nehovoriacich symbolov. Dominantou celého nákresu bol červený krížik umiestnený v strede papiera, pod ktorým svietilo slovo moruša. No a na úplný spodok ktosi, možno sám Cornel, paličkovým písmom opísal, ako sa k červenému krížiku dostanem. Ani mapka, ani opis mi nič nehovorili.
Luky vzal papier a chvíľu ho mlčky študoval. Zrejme ani on nebol z neho veľmi múdry, pretože vstal, prešiel k svojmu pracovnému stolu, kde začal ťukať do klávesnice počítača, aby vzápätí klikol myškou. So záujmom som sledoval potom polojasná, až sa úplne rozjasnila a môj priateľ, veselo si popiskujúc neznámu melódiu, začal kývať hlavou.
Neklamný znak spokojnosti. Našiel, čo hľadal. Striedavo pozeral na nákres, ktorý som mu dal, na monitor počítača, opäť si skúmavým pohľadom premeral obrázok a nakoniec sa zahľadel na mňa. Celý tento kolotoč pohybov niekoľkokrát zopakoval. Pôsobivé divadlo jedného herca pre jedného diváka. Všetko bez jediného slova. Ani ja som ho nerušil.
Vedel som, že výsledok svojho počínania mi prezradí sám. Konečne opustil svoje stanovište pri počítači. Vrátil sa ku mne, položil papier na stôl a sťažka sa spustil do kresla.
Oprel sa o operadlo, zopol obe ruky za hlavou a privrel oči.
„S kým tam ideš?“ opýtal sa zamyslene, nemeniac svoju polohu.
„No… s ním,“ položenej otázke som úplne neporozumel. „Dobre. Pre menej chápavých v tejto miestnosti. Kto tam ide s tebou. Ako sprievod,“ pričom zdôraznil posledné slovo.
„Nikto,“ jeho poznámka ma škrela a pociťoval som potrebu hneď mu ju vrátiť. „Bola to jeho podmienka. Mám prísť sám, bez akéhokoľvek sprievodu.“
Na slovo sprievod som dal zvláštny dôraz a dodal som: „Žiadna polícia a tak. Pre menej chápavých v tejto miestnosti.“
Chabá odplata, ale aj taká sa počíta.
„Ááá, chlapec vracia úder! Rozumiem. Ďalšia otázka. Poznáš miesto, kam máš ísť?“
