Na svet sa dostala krásna detská knižka pre deti VESELÉ VÍLY A TRPASLÍCI. Je pre deti od 4 rokov, originálne ilustrácie vytvorila výtvarníčka Erika Čáková Ralbovská. Je o drobných stvoreniach s vláskami po zem, ktoré si tíško, avšak veľmi veselo nažívajú v každej záhrade.
Noc prečkajú v postieľkach, ukrytých v kvetoch, kríkoch, deň pretancujú v zarosenej tráve.Také sú naše záhrady a lúky. Plné roztancovaných, drobnučkých víl. A čo takí trpaslíci? Nuž, bez nich by na lúkach nefungovalo celkom nič. Dokážu opraviť pokazené svetielka svätojánskej muške, napraviť zlomenú stonku púpavy...a sú veľkými priateľmi a ochrancami víl.
Obľúbená spisovateľka Ivana Havranová sa okrem tvorbe zo života žien, venuje aj detskej literatúre. Svojou druhou rozprávkovou knižkou sa opäť vrátila k tvorbe pre deti, na ktorej profesionálne rástla. „Knižku som napísala preto, lebo celý svet si myslí,že tieto bytosti nejestvujú. Videla som ich však na vlastné oči a táto knižka je vlastne svedectvom. A deti mi to určite dosvedčia,“ hovorí s úsmevom spisovateľka Ivana Havranová.
Veselú rozprávkovú knižku vydalo vydavateľstvo Marenčin PT.
Ivana Havranová vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala a profesionálne rástla v redakcii denníka Smena, v časopise Zornička, neskôr v Československej televízii ako publicistka mládežníckeho magazínu Televízny klub mladých. Je autorkou viac ako 400 televíznych scenárov, množstva poviedok pre deti, rozhovorov, reportáží. Po roku 1989 založila vlastné vydavateľstvo, v ktorom vydávala sedem rôznych časopisov. Napríklad Maxisuper, slovenský Bulvár, Lišiak a ďalšie. Napísala dvadsať kníh, žije a tvorí v Bratislave.
Úryvok z knihy
Víla s kamarátom kráčali zaprášenou ulicou a ustavične kýchali. Nosy im zapchal prach a ešte sa im aj poriadne vysmieval. Šteklil, hrýzol a nos nevedel, čo urobiť, aby ho vyhnal. Niekam preč, kde široko-ďaleko nenájde nijaký nos.
Slnko sa ešte kotúľalo nebom a vtáky vyspevovali ako na svadbe, keď sa obaja tuláci ocitli pri obrovskom dome. Nevideli jeho začiatok ani koniec. Vôkol postávali ľudia, dospelí aj deti, a mnohí sa osviežovali nanukmi. Čokoládovými aj vanilkovými, jahodovými aj malinovými. Otilka s trpaslíkom pozerali s vyvrátenými hlávkami dohora a vôbec nevedeli, o čo ide. Keď však odrazu malej Zuzanke palička s dobrotou padla na zem, obyvatelia záhrady za plotom takmer prišli o život. Našťastie sa ich padajúca vecička ani nedotkla, len keď dopadla na betón, trochu oprskala Otilkine šaty.
Víla aj trpaslík sa učupili obďaleč pod obrovský lopúchový list tak, aby ich nikto z ľudí nezašliapol. Tíško čakali, kým zostanú sami, a potom utekali ako o život k dobrote, čo sa Zuzke vyšmykla z rúk. Otilka vystrčila jazyk a tak rýchlo nanuk lízala, že celkom zabudla na to, že je víla. No a víly nanuky jesť nemôžu! A veru ani čokoládové!
„Pomalšie, Otilka, pomalšie!“ kričal trpaslík na vílu, no sám sa šiel sladkou dobrotou zadusiť.
Keď už ani jeden nevládal, pobrali sa konečne domov. Kráčali pomaly, ako kráčajú všetci prejedení, až napokon prišli k plotu. Avšak... škára v ňom sa celkom určite zmenšila. Trpaslík so svojím bruchom sa snažil celkom márne a víla mala čo robiť, aby sa prepchala aspoň ona.
„Choď domov sama, Otilka! Musím tu zostať, kým mi nespľasne brucho,“ nariekal zúfalo, ale Otilka mala hneď nápad. Zastavila okolo letiaceho čmeliaka, ten trpaslíka naložil na chrbát a previezol ho ponad vysoký drevený plot. Pozornezašliapnima sa mocne držal čmeliačích uší a zvládol to celkom dobre.
Otilka však na kamaráta nečakala. Utekala rovno domov. Pretože odrazu pocítila bolesť v hrdle aj v brušku. Nemohla prehĺtať, nemohla tancovať...
„Určite som chorá,“ povedala si a rýchlo sa strčila do postele. Ešte nikdy jej nebolo horšie. Hlávka sa motala ako klbko bavlnky, bruško vyskakovalo, všelijako cvičilo...
„Pomóóć! Pomóóóc!“ zakričala celá uplakaná a dúfala, že niekto jej volanie začuje. A naozaj. O chvíľu počula doktora ďatľa, ako sa dobíja do jej izby.
„Čo sa stalo, Otilka?“ pýtal sa ustarostene a už aj otváral veľkú doktorskú tašku.
„Celá som chorá, pán doktor. Bolí ma hrdlo aj bruško... Lízala som čokoládovú dobrotu. A studenú ako tráva v zime,“ odvetila.
Doktor ďateľ rýchlo namiešal medicínu, podal ju víle Otilke rovno na jazyk a pozakrýval maličkú perinkou: „No a teraz odpočívaj. Neboj sa, do rána určite vyzdravieš. Ale... Otilka! Zapamätaj si! Nanuk nie je nič pre víly! A niektorý nanuk dokonca ani pre deti. Pretože je studený ako cencúľ a cencúle sa predsa nejedia! HlHHH
