Vo vydavateľstve Noxi vychádza ďalšia zo série celosvetovo úspešných TED kníh s názvom Prvý dojem. Tentokrát ide o knihu etablovaného grafického dizajnéra, ktorý sa celý život venuje navrhovaniu knižných obálok. Chip Kidd sa v nej zamýšľa nad úlohou dizajnu v našich životoch. Prečítajte si knihu, ktorá je vyznaním lásky grafickému dizajnu aj vtipnou kritikou našej doby zároveň.
Prvé dojmy sú kľúčom k tomu, ako vnímame svet a ako svet vníma nás. Sú našou vstupnou bránou ku všetkému: k priateľstvám, zamestnaniam, produktom, skúsenostiam, nakupovaniu, internetu, zábave, vzťahom, dizajnu. A na základe našich prvých dojmov veci hodnotíme. Nemôžeme si pomôcť. Že to znie strašne? Ako deťom nám neustále zdôrazňovali, aby sme nesúdili knihu podľa obalu. Ale robíme to, pretože žijeme vo vizuálnej spoločnosti a okamžite podvedome reagujeme na to, čo vidíme.
Nie je až také podstatné, že hodnotíme, ale ako hodnotíme. Inteligentne? Empaticky? Súcitne?
Ak si vezmete taký dizajn, tam pravidlo „neposudzuj“ vôbec nedáva zmysel. Dizajn svojou podstatou chce byť posudzovaný ihneď, ako sa s ním stretnete, pretože je určený k tomu, aby riešil nejaký problém. A ak to tak nie je... To je problém.
TED Knihy: malé knihy, veľké myšlienky.
Zvyčajne chodievam rýchlo (pretože vždy meškám, čo je ale iný príbeh), ale keď sa v roku 2010 zjavili na manhattanských križovatkách prvé semafory s počítadlom, bol som nadšený. Už nemusím odhadovať, koľko času zostáva, keď sa rozhodujem, či skúsim semafor predbehnúť alebo si schladím podrážky na obrubníku.
Nejde o to, že by starý systém nebol dobrý, ale táto zmena znamená veľký posun. V podstate to funguje tak, že ak svieti zelený kráčajúci panáčik (nie je na fotke), môžete bez obáv prejsť na druhú stranu. Potom sa objaví červená dlaň a vedľa nej čísla od 20, ktoré sa odrátavajú až po nulu (predtým tam žiadne čísla neboli). Takže obrázok na vedľajšej strane (z križovatky pred mojím bytom) znamená, že máte dvadsať sekúnd na to, aby ste prešli cez cestu, než vás zabije auto. Alebo môžete zostať stáť a počkať si na kráčajúceho zeleného panáčika. To je presne zrozumiteľnosť, ktorú potrebujem.
Jasné, že skutoční Newyorčania vedia, že aj po odpočítaní majú ešte takých 5 sekúnd, aby prešli, ale to by som asi nemusel hovoriť. Ešte k tomu, keď prechádzame cez newyorské cesty, platí aj „pravidlo fyziky“ dopravy – ak nie je v dohľade žiadne auto, neváhaj a choď, nech už svieti farba, aká chce. To by som asi tiež nemal hovoriť.
Prvý dojem: Dvadsať sekúnd na prejdenie na druhú stranu? To je celá večnosť. To dám!
