Autor Paul Kalinithi zomrel v pondelok, 9. marca 2015 na rakovinu pľúc vo veku 38rokov obklopený rodinou v nemocničnej posteli sotva dvesto metrov od pôrodnej sály, kde pred ôsmimi mesiacmi prišla na svet jeho dcéra Cady.
Sám bol doktor- vynikajúci neorochirurg. Počas svojej praxe sa stretával so smrťou a učil svojich pacientov jej čeliť a učil sa to aj on sám.
Nadobúdal som čoraz silnejšie presvedčenie, že priama osobná skúsenosť so situáciami na hranici života a smrti je k tvorbe plnohodnotných morálnych postojov k otázkam života a smrti esenciálna.
V knihe Môj posledný výdych opisuje svoje detstvo, svoju púť od štúdia anglickej literatúry až po rozhodnutie stať sa lekárom.
Toto povolanie som si zvolil čiastočne preto, aby som porozumel smrti – aby som ju odhalil, aby som ju ovládol, aby som sa jej pozrel priamo do očí bez toho, aby som mihol brvou. Neurochirurgia ma uchvátila predovšetkým z dvoch dôvodov: po prvé spája mozog a vedomie, po druhé život a smrť.
V príbehu svojho života opisuje svoje sny, túžby, to, čomu plánoval svoj život zasvätiť. Pracoval na tom, aby bol skvelý, vnímavý doktor aj manžela človek. Opisuje svoj vzťah s manželkou, aj cestu cez ich krízu, ktorú ukončila a znovu ich spojila práve jeho diagnóza. Nie je to veselý, ľahký príbeh. Je to pravdivá spoveď muža, ktorý vo veku, kedy mal naplno rozvinúť svoje krídla a priniesť svetu a ľuďom okolo seba úžitok zo svojich mimoriadnych schopností dostal od života úplne iné karty a musel začať bojovať so smrťou o každý svoj nádych.
Namiesto pastiera, ktorý pomáha meniť životy, som bol zrazu ovečkou – stratenou a zmätenou. Vážna choroba život nemení, rozbije ho na márne kúsky. Nevnímal som to ako Zjavenie – prenikavé svetlo osvetľujúce to, na čom naozaj záleží. Skôr, akoby mi niekto rozbombardoval cestu vpred. Budem musieť nájsť obchádzku.
Svojím nadhľadom, vnútornou silou a odhodlaním čeliť smrteľnej chorobe a zlej prognóze s otvorenou mysľou, nepodľahnúť melanchólii a beznádeji sa Paul Karinithistáva skutočnou a silnou morálnou autoritou. Rozhodli sa s manželkou Lucy mať spolu dieťa, niekoho, kto odkaz jeho života ponesie ďalej. Ich dcérka Cady sa stala lúčom nádeje v jeho posledných mesiacoch života.
Táto kniha v sebe nesie urgenciuPaulových pretekov s časom, potreby povedať niečo dôležité. Hrdinsky konfrontoval smrť – skúmal ju, boxoval sa s ňou a nakoniec ju akceptoval ako lekár aj ako pacient.
Chcel nám ostatným pomôcť porozumieť smrti a zmieriť sa s vlastnou smrteľnosťou.
