Vo vydavateľstve Noxi vyšla dojemná kniha o živote a smrti, zdraví a chorobe, a najmä o láske, ktorú napísal mladý neurochirurg Paul Kalanithi. Prečítajte si príbeh o tom, aké je to čeliť neliečiteľnej chorobe a žiť s vedomím, že vás život sa skončí oveľa skôr, než ste si dokázali predstaviť.
V pozadí knihy Môj posledný výdych stojí jedna z najťažších otázok v našich životoch – pre čo sa naozaj oplatí žiť?
Paulovi Kalanithimu bola v 36 rokoch diagnostikovaná rakovina pľúc v štvrtom štádiu. Zo dňa na deň sa z lekára čeliacemu umieraniu stal pacient bojujúci o vlastný život. Z ničoho nič sa budúcnosť jeho a jeho ženy zmenila na minulosť.
V tejto úžasnej knihe čitateľ sleduje Kalanithiho premenu z naivného študenta medicíny posadnutého otázkou, čo dáva krehkému ľudskému životu zmysel, na neurochirurga, ktorý sa zameriava na mozog, najkritickejšie miesto ľudskej identity, a napokon na pacienta a čerstvého otca, ktorý čelí svojej vlastnej smrteľnosti.
Čo je v živote naozaj dôležité, keď čelíte smrti? Čo by ste robili, ak by vás nečakala žiadna budúcnosť? Aké je to vychovávať dieťa – živiť nový život, keď jeden starý sa práve končí? Toto sú len niektoré otázky, ktoré si Kalanithi kladie v tejto jedinečnej a silnej knihe.
Paul Kalanithi zomrel v marci 2015 počas písania tejto knihy, no jeho slová stále žijú a slúžia nám ako návod na krajší a zmysluplný život.
Ukážka z knihy Môj posledný výdych:
Hoci všetci lekári liečia choroby, neurochirurgovia okrem toho narábajú aj s mimoriadne horúcim želiezkom – ľudskou identitou. Každá operácia mozgu je nevyhnutne aj manipuláciou s podstatou nás samých. A každý rozhovor s pacientom, ktorého čaká operácia mozgu, musí tento fakt konfrontovať.
Pochopiteľne, pre pacienta aj jeho rodinu je operácia mozgu obyčajne najtraumatickejšou udalosťou, s akou sa kedy stretli, a z tohto dôvodu má rovnaký dosah ako všetky zásadné životné udalosti.
Na takýchto kritických životný ch križovatkách, otázkou nie je len jednoduché „byť či nebyť“, „žiť alebo zomrieť“, ale aj to, aký život stojí za to žiť. Vybrali by ste si schopnosť rozprávať o pár mesiacov dlhšie alebo život v nemote? A ako by ste sa rozhodli v prípade, keby išlo o vašu matku? Vymenili by ste rozšírenie mŕtveho uhlu vášho zraku za elimináciu malého rizika smrteľného výronu mozgu? Pohyblivosť vašej pravej ruky za elimináciu epileptických záchvatov? Akú mieru neurologického utrpenia by ste nechali podstúpiť svoje deti, kým by ste povedali, že lepšie bude nechať ich zomrieť? Keďže mozog je sprostredkovateľom toho, ako prežívame svet okolo nás, akýkoľvek neurochirurgický zákrok núti pacienta aj jeho rodinu, ideálne pod patronátom a vedením dobrého lekára, aby si odpovedali na nasledovnú otázku: Čo robí život dostatočne zmysluplným, aby stálo za to ho ďalej žiť?
