Brutálne a špinavé zákutia Bratislavy. Spoznajte odvrátenú tvár slovenskej reality. Obchod s bielym mäsom je výnosný, ale v spojení s drogami je to megabiznis. Svoje chápadlá rozprestrel aj po Slovensku. Našiel si už ochotných cynických prisluhovačov, ktorí sa neštítia ničoho. Únosy a zneužívanie zúfalých obetí, neľudské zaobchádzanie, psychické i fyzické násilie páchané s jediným cieľom – získať moc a peniaze, veľa peňazí.
Je tu nový mrazivý triler Prípad Tulipán od Michala Čierneho.
Autor, ktorého už slovenskí čitatelia spoznali vďaka viacerým knižným hitom, je stále v aktívnej policajnej službe, takže denne prichádza do kontaktu s kriminalitou na Slovensku. Rieši tie najdrsnejšie a najneuveriteľnejšie prípady. Vie, o čom píše. A píše skvele. Napätie vás núti obracať stranu za stranou v nedočkavosti, ako skončia unesené obete a kto za všetkým stojí...
Keď sa hlavný hrdina Kristián Kovalský, detektív na protidrogovom oddelení, vráti z dovolenky, dozvie sa, že ho hľadala informátorka, ktorú roky nevidel. Kedysi mu pomohla odhaliť skupinu s detskou pornografiou.
Po hlásení, že ju našli zavraždenú, sa Kristián ujme vyšetrovania. Je presvedčený, že príčinou vraždy bola jej drogová závislosť, ale čím viac sa prípadu venuje, tým zaujímavejšie súvislosti objavuje. Jeho informátorka hrala nebezpečnú hru aj s políciou, navyše bola zapletená do pornobiznisu v cudzine.
Nitky siahajú ďaleko do zahraničia. Pestrá paleta figúrok z podsvetia, drobných hráčov, ktorí uviazli v sieťach drogovej mafie, aj bosov, ktorí sa boja ešte väčších bosov, rozohrá hru, ktorá málokedy končí dobre a ide pri nej o život. Ťažko stráviteľné drastické scény sú skúškou aj pre tvrdšie nátury.
Prípad Tulipán, hoci sa odohráva na Slovensku, v ničom nezaostáva za severskými detektívkami..
Začítajte sa do novinky Prípad Tulipán:
Bratislavské ulice sa chceli očakávaným stresom z blížiacich sa sviatkov. Ľudia boli nervóznejší, ale zakrývali to falošným úsmevom a neprítomným pohľadom. Motali sa ako bez duše a pobehovali po Obchodnej ulici. Oči im uľpeli na každom výklade a prezerali si rôzne zbytočnosti. Ani digitálna doba s možnosťami online nákupov neodstránila každoročný predvianočný chaos.
Mladá žena postávala na zastávke a tvár jej bičoval sychravý vietor. Vyzerala inak, akoby sa jej okolitý cirkus vôbec netýkal. Tenký kabátik s koženým golierom ju nedokázal ochrániť pred štipľavým mrazom. hnedé vlasy jej mokli a bezduchý pohľad zastieral stekajúci mejkap. Pomaly prešľapovala v luxusných čižmách a zakaždým zaváhala, či má nastúpiť do električky. Niečo jej bránilo vojsť a odviezť sa na Šuňavcovu ulicu. Oči ponorené do tmy skúmali každého, kto sa ocitol v jej blízkosti.
Zakaždým ustúpila trochu stranou a čakala, čo nastane.
Zastavila päťka. Bolo to jej šťastné číslo a navyše z nej takmer všetci vystúpili. Vhupla do nej s ľahkosťou gazely a prebehla na koniec, aby mala všetko pod dohľadom. Nepáčil sa jej pán v sivom baloniaku s veľkým pupkom a ešte väčším batohom. Čo ak v ňom niečo skrýva, aby jej ublížil. Čo keď tá pani s kočíkom nemá empétrojku, ale vysielačku?
Ty kokos, hrabe mi, pomyslela si Monika. Za posledné dni sa niet čomu diviť. Kedy tam už dopekla budem? Musím sa s ním stretnúť…určite ma zachráni.
Ľudia za oknom sa mihali ako hrozby, hocikedy jej môžu siahnuť na život. Pred pár rokmi by tomu neverila. Aj teraz len ťažko môže uveriť. Zažila, čo nemala, celý život je akýsi omyl. A ten strach…je hrozný.
Robotický hlas ohlásil zastávku ursíniho. Monika odsunula staršiu pani, bleskovo vystúpila a zamierila si to na miestne obvodné oddelenie. Nepoznala tam nikoho, ale raz sa tam stretla so svojím ochrancom. Jediný policajt na celom svete, ktorému dôveruje. Kráčala rýchlo, ale obozretne. Obzrela sa, nasledoval ju mladík s raperskou šiltovkou plávajúci v trakových nohaviciach.
Radšej spomalila, aby ju predbehol. Prehrabala kabelku a vytiahla marlborky. Svietiaca tabuľa s nápisom Polícia bola na dohľad, to ju trochu upokojilo. Zapálila si s takou túžbou, akoby to bolo posledný raz v živote. Dvaja policajti vybehli z oddelenia, naskočili do auta a zapli maják. Nepravidelný pichľavý tón sa rozlial ulicou a služobné vozidlo vyrazilo na Račiansku ulicu.
Niekto asi tiež potrebuje pomoc, pomyslela si Monika. Pristihla sa, ako stláča zvonček pri kovových dverách.
„Prosím?“ ozval sa tlmený chrapľavý hlas.
„Dobrý večer,“ povedala Monika.
„Prosím?“
Asi to nebol dobrý nápad, pomyslela si. Vypúlila úzke hnedé zreničky, ktoré sa poddajne trblietali.
„Prosím?“ zopakoval hlas policajta.
„Som Monika Karná.“
„A čo chcete, Monika Karná?“
„Ja…“ povedala a obzrela sa. Pocit strachu vystriedali zúfalstvo a beznádej. Čo keď je tento policajt jeden z nich?
„Tak dozviem sa konečne, prečo tu vyzváňate?“
„Bojím sa.“
„Vyhráža sa vám niekto?“
„To…nemôžem o tom hovoriť,“ povedala potichu a previnilo. „Robíte si zo mňa srandu?“
„Nie.“
Odrazu sa pri nej ocitol vysoký, štíhly a pevný chlap. Tvár mu tienila biela šiltovka s čínskym znakom. Monika sa strhla a zovrela v rukách mrežu vstupných dverí. Zaprela sa tak pevne, akoby ju chcela vytrhnúť. „Dajte mi pokoj, prosím vás…“
„Čo sa deje?“ spýtal sa muž so šiltovkou a chytil Moniku za rameno.
„Preboha, pomóóc! Pomôžte mi…pomóóóc…“
Žena spadla do chodby obvodného oddelenia ako myš do pasce. Rozčapila sa pred policajtom s chrapľavým hlasom.
„Čo to má znamenať?“
Monika stála medzi dvoma mužmi zhrbená a s prepadnutými ramenami. „Myslela som, že mi chce ublížiť.“
„To je kolega,“ sucho odpovedal policajt a rukou jej naznačil, aby si sadla na drevenú lavičku. Svetlo na chodbe nepravidelne blikalo a z miestnosti stálej služby doliehali tlmené hlasy. Policajt pravdepodobne pozeral jeden z futuristických detektívnych seriálov so zaručením happyendom.
„Nechcel som vás vyplašiť,“ prihovoril sa Monike a pohladil ju svetlými modrými očami. Cítila z nich pokoj a teplo. Zvláštny pocit, ktorý dlho nezažila.
„To je v poriadku.“Monika si prisadla ruky. Nechcela, aby bolo vidieť, ako sa jej trasú.
„Tak, pýtam sa aspoň po stýkrát.“ uniformovaný policajt si napravil opasok, čo mu sťahoval pupok, a vypúlil žabie oči.
Na pleciach sa mu blyšťali lupiny ako sneh na primrznutej vozovke. „Čo tu robíte?“
„Potrebujem hovoriť s vaším kolegom,“ povedala nesmelo.
Dlhé mihalnice jej takmer zakrývali netrpezlivé oči.
„A kto by to mal byť?“
„Zavolajte mi Kristiána Kovalského.“
„Myslíte si, že ste v nejakej zoznamovacej šou?“ Policajt sa oprel o stenu a prekrížil nohy. V ruke držal zrolovaný spis zabalený v priesvitnom obale.
„Musíte ho zavolať.“
„Musím iba zomrieť, a to sa nechystám.“
Muž so šiltovkou nevedel od ženy odtrhnúť oči. Zdala sa mu provokačná, no zároveň strašne zraniteľná. „Čo vám hrozí, slečna?“ spýtal sa s nepredstieraným záujmom.
„Nepleť sa mi do vecí a choď sa prezliecť. O chvíľu nastupuješ do hliadky.“
Šiltovkáč ignoroval policajta. „Ako vám môžeme pomôcť?“
„Zavolajte Kristiána.“
„Viete…“ šiltovkáč sa odmlčal. „u nás taký kolega nepracuje, ale keby ste…“
„Nie, priveďte práve jeho. Robí na organizovanej, ide o život, musíte mu dať omne okamžite vedieť.“ Žena si vytiahla stŕpnuté ruky a pritisla si ich na prsia. „Spolupracovala som s ním… potrebujem…jednoducho ho zavolajte.“
„Vy ste kolegyňa?“ spýtal sa zavalitý policajt, euroobal sa mu vyšmykol z rúk a spadol na zem. Zohol sa rovnako neohrabane, ako vyzeral.
„Preboha, nie, akoby som mohla. Ja som…“ žena zaváhala, nevedela, ako má v rozhovore pokračovať, „pomáhala som pri viacerých prípadoch z druhej strany. Chápete ma?“
„Informátor,“ prikývol šiltovkáč.
Uniformovaný policajt zrazu stratil akúkoľvek úctu k sympatickej oznamovateľke. „Tak čomu jednoducho nezavoláš? Alebo si zabudla číslo?“
„Prečo mi tykáte?“
„Vybav si to.“ Bacuľatý policajt mávol rukou a tresol dverami.
Zvuk z televízora zosilnel, prekrikovala ho len neutíchajúca vysielačka. Hliadky do nej bľabotali tak intenzívne, až sa zdalo, že všetky hovory navzájom splývajú.
„Tak…“ Šiltovkáč sa previnilo usmial. „Pokúsim sa zavolať kolegovi, ale nič vám nesľubujem.“
