Sabrina Jeffriesová je obľúbená autorka romancí na celom svete a už aj v slovenčine jej vyšli 4 knihy ako Múdra dáma podľahne, Môj divoký lord, Pred láskou neujdeš a S diablom v posteli. Práve vyšla jej piata kniha s názvom Zimná romanca. Je to čarovná historická romanca, ktorá vás bude hriať ešte dlho po dočítaní. Ďalší príbeh série o nespútaných Sharpovcoch zo Stonevillu.
Pierce Waverly, vojvoda z Devonmontu, je vychýrený londýnsky starý mládenec a záletník. Hoci vystriedal veľa žien, zaľúbený nebol ani raz. Nikdy neodpustil rodičom, že ho ako malého chlapca dali na výchovu príbuzným, a tak odmieta čítať matkine listy, ktoré mu matka začala posielať po otcovej smrti.
Jedného dňa mu spoločníčka jeho matky, vdova Camilla Stuartová, oznámi, že by mal ihneď prísť domov, ak chce matku zastihnúť nažive. Pierce sa teda rozhodne stráviť Vianoce v rodinnom sídle a zmierenie s matkou využiť na odhalenie pravdy o vlastnej minulosti.
Po príchode do Montcliffu ho však čaká prekvapenie: jeho matka nielenže neleží na smrteľnej posteli, ale teší sa výbornému zdraviu. A z jej spoločníčky sa vykľuje krásna a bystrá mladá dáma, ktorá zvodcu ako Pierce nemôže nechať ľahostajným...
Zimná romanca je nádherným čítaním, v ktorom nechýba duša, srdce a samozrejme vianočná atmosféra. Príbeh o malom sprisahaní, ktoré viedlo k nečakanému stretnutiu. Príbeh plný lásky, romantiky a rodinných tajomstiev.
Sabrina Jeffriesová je úspešná autorka bestsellerov New York Times. Napísala 36 románov a 9 krátkych noviel (niektoré pod pseudonymom Deborah Martinová či Deborah Nicholasová). Predala viac ako 6 miliónov kníh, ktoré preložili do 18 jazykov.
Začítajte sa do novinky Zimná romanca:
Tridsaťjedenročný Pierce Waverly, vojvoda z Devonmontu, sedel za stolom v pracovni vo svojom londýnskom dome a prezeral si poštu, kým čakal, kedy príde jeho milenka, ktorú si práve vydržiaval. Navrchu kôpky zbadal list napísaný známym písmom a pocítil v hrudi ostrú bolesť, ktorá mu pripomenula list spred mnohých rokov.
Aký bol naivný a hlúpy! Darmo z neho vyrástol silný a odvážny muž, darmo sa stal synom, po akom jeho otec vždy túžil, nikdy viac sa nevrátil domov. Každé školské prázdniny – vianočné, veľkonočné aj letné – trávil odvtedy na farme Waverlyovcov.
A potom ako Titus Waverly so ženou nešťastne zahynuli pri nehode na lodi, keď mal Pierce trinásť rokov, Titusov otec generál Isaac Waverly sa vrátil z vojny domov, aby sa postaral o farmu a Titusove osirené deti.
Hoci Pierce nedostal od svojich rodičov už päť rokov ani jediný list, stále dúfal, že ho napokon pošlú domov. Dúfal márne. To, na čom sa Titus dohodol s Pierceovými rodičmi, prebral Pierceov prastrýko, lebo generál Isaac sa hneď pasoval do roly jeho náhradného rodiča.
Napriek všetkému Pierce až do svojich osemnástych narodenín veril, že sa vráti domov. Až keď sa na maturitnej oslave v Harrowe nezjavil ani jeden z jeho rodičov, pochopil krutú pravdu. Nielen otec ho nenávidel, ale ani matka už nebola na jeho strane. Asi len trpela jeho prítomnosť, kým nebol dosť veľký, aby ho poslali do školy, a potom si aj ona povedala, že ho má už po krk. Mala priveľa starostí s otcom, nieto ešte zaoberať sa synom.
Občas Pierceova bolesť prerástla do hnevu, a neskôr, keď mal dvadsaťjeden rokov, rozhodol sa zájsť domov a pozrieť obom rodičom do očí...
Nie, radšej na to nebude spomínať. Poníženie z odmietnutia ho dosiaľ bolelo. No možno aj to raz prejde a konečne nájde pokoj.
Teda, ak mu ho matka dopraje. Ako hľadel na list, zaťal ruky do pästí. Nie, matka mu ho nedopraje. Otrávila mu detstvo, a teraz, keď je otec mŕtvy a Pierce všetko zdedil, matka si myslí, že na všetko zabudne.
Po pohrebe sa snažila zlepšiť ich vzťah. Keď povedala, že by sa Pierce mal vrátiť domov, opýtal sa jej, prečo to trvalo tak dlho. Prečo až po otcovej smrti? Čakal nekonečné výhovorky, ale matka povedala len toľko, že minulosť je minulosť. A že s ním chce začať nový život.
Pierce odfrkol. Pravdaže chcela, ale šlo jej len o to, aby sa dostala k väčšej sume z otcových peňazí.
Dopekla s ňou. Možno sa rozhodla znovu hrať rolu starostlivej matky, ale on už odmietal hrať úlohu jej syna. Celé roky túžil po matke, ktorá pri ňom nebola. Srdce mu za tie roky stvrdlo na kameň. A od otcovej smrti sa ani trochu nezohrialo.
Iba občas, keď od nej dostal list...
Potlačil kliatbu, čo sa mu drala na jazyk, a hodil neotvorený list svojmu sekretárovi pánu Boydovi. Jednu vec sa naučil z posledných listov, čo mu písala, keď bol ešte chlapec: že slová neznamenajú nič. Menej ako nič. A že slovo láska je len slovo. „Založ ho medzi ostatné,“ prikázal Boydovi.
„Áno, pane,“ povedal sekretár neosobným, neutrálnym tónom, akoby ho vôbec nesúdil.
Boyd vedel najlepšie, ako sa má správať.
No Pierce pocítil známy príval viny ako vždy.
Dopekla, má právo pomstiť sa matke za to, čo mu urobila. O dedičstve po otcovi rozhodoval on. Mohol ju vydediť, keby chcel – iný by to určite urobil –, no nechal jej ako vdove dosť služobníctva a peňazí, aby mohla viesť pohodlný život. Nie priveľa – to zasa nie –, ale dosť, aby ho nemohla obviniť, že zanedbáva vlastnú matku.
Dokonca jej najal spoločníčku, ktorá - ako sa ukázalo – sa dokonale hodila na to miesto. Nepoznal ju, nikdy pani Camillu Stuartovú nevidel ani samu, ani s jeho matkou. Matku vlastne nevidel vôbec. Mohla sa voľne pohybovať po Montcliffe v Hertfordshire, keď tam nebol. No keď ta prišiel, aby zariadil potrebné záležitosti, musela zostať vo vdovskom dome a nesmela mu chodiť oči. Túto dohodu svedomito dodržiavala.
No listy mu posielala naďalej, raz za týždeň od otcovej smrti. Celé dva roky sa hromadili v škatuli, no ani jeden neotvoril. Prečo by ich čítal, keď mu ako malému chlapcovi neodpovedala ani na jeden list?
Mimochodom, určite sú plné ponôs a prosieb o ďalšie peniaze, ktoré teraz spravoval. Nedá jej nič.
„Pane, prišla pani Swantonová,“ oznámil sekretár vo dverách.
Jeho slová Piercea vytrhli zo zamyslenia. „Pošli ju sem.“
Boyd mu položil na stôl akýsi dokument, pretisol sa popri pani Swantonovej a zmizol. Dvere sa za ním zatvorili a Pierce osamel so svojou milenkou.
Eugenia Swantonová mala svetlé vlasy, pekné črty a štíhlu postavu exkluzívnej kurtizány, takže bola jednou z najvyhľadávanejších ľahkých žien v Londýne napriek svojim ponižujúcim začiatkom pobehlice zo Spitafields.
Keď ju Pierce ulovil pred tromi rokmi, predstavovala úctyhodnú trofej, lebo pred ním mala aj vojvodov, dokonca i princov. No v posledných mesiacoch radosť z víťazstva akosi vyšumela. Ani ona nedokázala potlačiť nepokoj v jeho duši.
Teraz si ho pozorne premeriavala. Všimla si jeho dokonalý večerný úbor a usmiala sa. Pomaly si stiahla rukavičky, čím mu dala najavo, že môže robiť, čo si zmyslí. Napríklad prehnúť ju cez stôl a zmocniť sa jej odzadu.
No dnes večer sa tváril chladne.
„Volal si ma?“ zapriadla zamatovým kultivovaným hlasom, ktorý ho na nej zaujal natoľko, že pri nej vydržal dlhšie ako pri iných milenkách. Mala niekoľko dobrých vlastností a okrem toho bola múdra.
Ale...
Pierce vedel, že bude nasledovať divadielko, a tak radšej vstal, obišiel stôl a vtisol jej bozk na červené líce. „Sadni si, Eugenia,“ zašomral a ukázal na stoličku.
Stuhla a zdvihla upravené obočie. „Netreba. Vydržím to aj postojačky.“
Pierce tlmene zaklial. „Ako sa...“
„Nie som mechom udretá, to ti je jasné,“ precedila. „Dobre viem, kedy muž začína strácať záujem.“
Vyzerala sklamaná, ale nie zatrpknutá, čo ho prekvapilo. Keď sa rozchádzal s inými milenkami, nešlo to vždy hladko.
Jeho rešpekt k Eugenii ešte väčšmi vzrástol. „Výborne.“ Vzal zo stola akýsi papier a podal jej ho.
Narýchlo po ňom prebehla očami a pri posledných riadkoch ich rozšírila. „Si veľmi štedrý.“
„Dobre si mi poslúžila,“ netrpezlivo pokrčil plecami, aby to už mal za sebou. „Prečo by som nemal byť štedrý?“
„To je pravda.“ Vložila si dokument do kabelky. „Tak ti ďakujem.“
Pierce bol rád, že to prebehlo tak hladko. Vstal a otvoril jej dvere. „Bolo mi cťou uzavrieť s tebou obchod, Eugenia.“
Tie slová ju zastavili. Uprene sa mu zahľadela do očí, až mu to bolo nepríjemné. „V tom spočíva tvoj problém. Vždy bol medzi nami len obchodný vzťah. Intímny obchodný vzťah, tak sa to dá nazvať. No obchod nezahrieva telo počas chladných zimných nocí.“
„Naopak.“ Trochu sa usmial. „Myslím si, že som ťa zohrieval veľmi dobre.“
„Hovor za seba.“ Podišla k nemu ladnou chôdzou vydržiavanej ženy. „Mám ťa rada, preto ti dám radu. Myslím si, že si ku mne ochladol, lebo si sa ma prejedol. Predpokladám, že moja nasledovníčka ťa zahreje, ba možno ti dá aj viac.“
Pierce sa naježil. „Chceš povedať, že sa ožením?“
Eugenia si natiahla rukavičky. „Chcem povedať len toľko, že by si mal nejakú pustiť nielen do svojej postele, ale aj do svojho chladného srdca. Či z nej urobíš svoju manželku alebo milenku, v posteli je vždy teplejšie, ak tam človeka zohrieva aj niečo iné okrem sexu.“
Pierce potlačil ston. „Nikdy som netušil, že si taká romantická.“
„Ja? Nikdy.“ Potľapkala si po kabelke. „Toto je pre mňa romantické. A práve preto poskytujem také rady. Keď sme sa zoznámili, myslela som si, že obaja žijeme len pre potešenie, bez citového vzťahu.“ Hlas jej znežnel. „No mýlila som sa v tebe. Nie si taký. Len si na to ešte neprišiel.“
Usmiala sa, zavlnila sukňami a vyšla von.
Pierce za ňou trpko hľadel. Smutné, pomyslel si. Dovoliť svetaskúsenej žene, aby odhalila jeho vnútro.
Matróny panikárili, keď sa prihováral ich nevinným dcéram, a jeho aférky sa tak často objavovali v novinách, že jeho bratanec Waverly pre pobavenie zbieral výstrižky, hoci potešenie bolo pre Piercea vedľajšie. Používal ho ako jedinú zbraň, ktorú mal, aby zničil rodinnú povesť. Aby sa odplatil rodine, ktorá ho odvrhla.
Vyšiel z pracovne a pobral sa do salóna, kde stál jeho klavír, čo mu otec kedysi zakazoval. Sadol si a začal hrať skladbu od Bacha, pri nej sa často zbavoval pochmúrnej nálady a citov, ktoré neukázal, keď bol vetroplach a rebel.
Taký bol až do otcovej smrti. Potom sa mu rebelantstvo začalo zdať plytké. Nič neriešilo ani preň neprišiel o svoje dedičstvo. A nikdy mu nikto nevysvetlil, prečo ho odvrhli. Nedávalo to zmysel.
A práve to ho popudzovalo, preto tomu túžil prísť na koreň. Chcel to pochopiť, na tom jedinom mu záležalo. Až vtedy bude triumfovať. Získal majetok, kým bol ešte mladý, aby z neho niečo vybudoval, no to nebolo, v čo dúfal.
Pravdaže, teraz bol vojvoda a ľudia od neho čakali, že zmení prístup k životu. Že sa ožení.
Ale ako môže? Keď sa muž ožení, musí znášať vrtochy manželky aj detí. On vyrastal a trpel vrtochy svojich rodičov, nevymení teraz jedno väzenie za druhé.
No nič, zatiaľ všetko zostane po starom. Dnes večer ho čaká opera a potom si pohľadá novú milenku. A život pôjde ďalej. Možno ho nepokoj časom opustí.
Vstal od klavíra a zamieril k dverám, keď sa v nich zjavil Boyd s vážnym výrazom na tvári.
„Prišiel vám expresný list, pane. Z Montcliffu.“
Pierce stuhol. Jeho správca Miles Fowler nikdy neposielal expresné listy, takže to musí byť súrne.
Napočudovanie list, ktorý mu Boyd podal, nebol od Fowlera, ale od matkinej spoločníčky. Pani Stuartová mu nenapísala celých šesť mesiacov, čo preňho pracovala, takže ho naozaj prekvapil.
Srdce mu búchalo, keď ho otvoril.
Vážený pane,
prepáčte mi toľkú nástojčivosť, ale mala by som Vás informovať, že Vaša matka je veľmi chorá. Ak ju chcete vidieť, kým ešte nie je neskoro, mali by ste hneď prísť.
S úctou
Camilla Stuartová
Pocítil, ako mu pri tej správe naskakujú zimomriavky. Pierce si o matkinej spoločníčke urobil dobrý dojem na základe jej odporúčaní aj podľa toho, ako ju vychvaľoval sám Fowler. Mladá vdova bola praktická otvorená nezávislá žena, ktorá by nepriznala ani za svet, že situáciu nezvláda.
Určite nie je hysterka, ktorá holduje teatrálnym výlevom. Ak píše, že matka je veľmi chorá, asi už smrť čaká za dverami. A čokoľvek sa medzi nimi stalo, nemal by zostať ľahostajný.
„Boyd, zbaľte mi veci a pošlite ich do Montcliffu. Hneď tam vyrážam.“
„Je všetko v poriadku, pane?“ opýtal sa Boyd.
„Asi nie. Moja matka ochorela. Dám vám vedieť viac, keď tam budem.“
„Čo mám povedať vášmu strýkovi?“
Dopekla. Waverlyovci ho čakali o niekoľko dní; prázdniny dosiaľ trávil s nimi. „Odkáž strýkovi Isaacovi, že tam na Vianoce prídem, ale teraz nemôžem nič sľubovať.“
„Dobre, pane.“
Pierce si uvedomoval, že prastrýko Isaac a jeho sesternica v druhom stupni Virginia sú jeho skutočná rodina. A jeho matka je len žena, ktorá ho priviedla na tento svet.
Mal by ju opustiť v smrti, tak ako ho ona opustila v živote. No stále jej bol dlžný za tie prvé roky, kým ho neposlali do školy. Stále jej dlhoval za to, že ho porodila. Musí jej preukázať poslednú službu.
