Po románe Nevestou proti svojej vôli sa obľúbená autorka Jane Featherová opäť vracia do regentského obdobia a ponúka vzrušujúci ľúbostný príbeh plný vášne.
Zavedie nás na nebezpečné parížske ulice aj do honosných londýnskych salónov a plesový sál. Je tu novinka Záhadný vikomt.
Odkedy lady Hero Fanshawovej zomrel snúbenec, nezáleží jej na dobrej povesti ani na spoločenskej mienke. Keď jej brat Alec počas revolúcie bez stopy zmizne v Paríži, odvážna dievčina neváha a vyberie sa ho hľadať. A keď jej náhoda privedie do cesty charizmatického Williama, vikomta zo St. Aubrey, vášnivo sa do tohto záhadného muža zaľúbi.
William, napoly Angličan a napoly Francúz, sa denne zahráva so smrťou, aby z Francúzska zachránil šľachticov, ktorým hrozí gilotína. Po návrate do Londýna odmieta pokračovať v búrlivom vzťahu s Hero, keďže nechce riskovať jej dobrú povesť. Hero však stále vŕta v hlave, prečo ju William tak zrazu odvrhol, a rozhodne sa na vlastnú päsť odhaliť jeho veľké tajomstvo z minulosti...
Jane Featherová sa narodila v Egypte, no vyrastala v Anglicku a jeho históriu teda pozná veľmi dobre. Najskôr vydala 5 dobrodružných románov zo súčasnosti, ale medzinárodný úspech si získala až historickými romancami. Takmer každý z jej príbehov sa stal bestsellerom a na svojom konte má vyše 10 miliónov predaných výtlačkov.
Začítajte sa do novinky Záhadný vikomt:
Lady Hermione Fanshawová klopkala dlhými prstami po hracom stole v jednom zo súkromných hráčskych salónov Rotundy v Raleigh Gardens. Výrazné zelené oči jej žiarili vzrušením, keď sledovala, ako sir Anthony Cardew hádže kocky na stôl, potiahnutý biliardovým plátnom.
„Dopekla,“ zašomral, lebo zasa prehral. Poriadne si odpil z pohára burgundského, prižmúril krvavočervené oči a fľochol po očku na lady Hermione. „No tak, Hero, zlatko, dajte mi ten krásny náramok. Prisahám, že ho zajtra vyhrám späť.“ Načiahol sa po jej útlom zápästí, ktoré zdobil náramok posiaty drobnými diamantmi a perlami.
Hero odtiahla ruku. „Nie, Tony. Ste príliš opitý, aby ste dobre videli, nieto ešte hrali a dávali stávky. Založte radšej niečo svoje.“ Odtisla si stoličku a vstala napriek protestom mužov sediacich okolo stola. Všetci boli presvedčení, že jej prítomnosť im prináša šťastie. Narýchlo sa rozlúčila, zdvihla striebornú masku, čo predtým odložila, a odvrátila sa. Smaragdovozelené sukne jej zašuchotali, keď vykročila napriek nesúhlasu sediacich pánov. Pri dverách do strednej časti Rotundy zastala a nasadila si masku, až potom vyšla von. Táto maškaráda chránila pred verejnosťou: záhrady okolo Rotundy boli jasne osvetlené a prechádzali sa tam zástupy ľudí, rovnako sa skrývajúcich za anonymné masky. V okolí Raleighu a Vauxhallu panovala neviazanosť a voľné mravy, takže nikto radšej neukazoval svoju pravú tvár.
Hero sa poobzerala po ľuďoch zhromaždených okolo Rotundy, ktorí čakali na koncert, a zaviazala si strieborné šnúrky vzadu na hlave. Prsty jej však zrazu stuhli. Zahľadela sa cez štrbiny na oči a srdce sa jej prudko rozbúchalo.
To nie je možné. Tu určite nie.
Na chvíľu znehybnela s očami upretými na štíhlu, vysokú postavu v čiernej zamatovej maske. Poznala každú jej črtu, a keď sa pohla, spoznala aj dlhý leví krok, silný, nehlučný, akoby ľahostajný, ale pritom plný energie. Tmavogaštanové vlasy mal moderne ostrihané, ale jedna neposlušná kučera mu aj tak skĺzla do čela, tak ako si to pamätala.
Zrazu jej došiel dych. Tešila sa, že si nasadila masku, ako sa predierala davom ľudí ponáhľajúcich sa na koncert. Prečo prišiel? Frivolnú zábavu si nikdy nespájala s Williamom Ducassom, vikomtom zo St. Aubery. Bol vynikajúci spoločník so zmyslom pre suchý humor, ale nikto v jeho spoločnosti si nikdy nemyslel, že by ho hnala nejaká silná motivácia, skôr iba jednoduché potešenie.
Srdce jej búšilo, v ušiach jej zneli jeho posledné slová. Posledných dvanásť mesiacov sa snažila zabudnúť alebo aspoň nemyslieť na to, ako sa rozišli, no v tej chvíli, ako jej naňho padol zrak, sa všetko vrátilo.
Nezbadal ju a ani by ju nespoznal, aj keby ju zazrel; určite nie v takomto oblečení. Pridala do kroku, ako keby utekala pred prenasledovateľom, on ju však určite nebude prenasledovať.
Tak či tak však ktosi za ňou kráčal. Dobrý šiesty zmysel jej to napovedal, chĺpky na zátylku sa jej zježili. V zamyslení si ani nevšimla, ako ďaleko sa zatúlala od osvetlených chodníkov a trávnikov. Akosi zablúdila na cestičku lemovanú hustým porastom, na obľúbené miesto nemravníkov a podliakov.
Vtom sa jej za chrbtom ozvalo: „Hej, zlatko, zišla by sa vám nejaká spoločnosť. Určite.“ Bolo zrejmé, že ten chlap je pripitý. Vtom sa ozval aj druhý opitý hlas. „Postojte, zlatko. Noc je chladná. Pobozkám vás, aby ste sa trochu zahriali.“
Srdce jej zastalo a celá zmeravela. Stretla sa už aj s horším ako s dvoma opilcami na tmavom chodníku v Raleighu. Rýchlo zabočila na užšiu cestičku a zvolala cez plece: „Ďakujem, páni, ale nestojím o spoločnosť.“ Počula, ako sa jej smejú tesne za chrbtom. A nebol to príjemný smiech. Hero zastala a obrátila sa k nim tvárou. Pravdaže, predstavovala lákavú korisť. Žiadna slobodná mladá dáma by sa nemala sama prechádzať potme v Raleighu. Zrejme ju považovali za pobehlicu, ktorá sa prechádza po svojom vychodenom chodníčku.
So smiechom sa k nej potácali, jeden dokonca držal v ruke otvorenú fľašu šampanského. Masky nemali, len plášte, pod ním jemné hodvábne trojštvrťové nohavice a vyšívané kabátce. Smotánka, pomyslela si pohŕdavo Hero, ktorá si o sebe myslí, že si môže všetko dovoliť. Uloviť si nejakú korisť z nižšej triedy.
No vyčítať to mohla len sama sebe. Hero zastala na úzkom chodníku. Kry po oboch stranách boli vysoké a husté, takže ich skrývali pred každým pohľadom.
„Ach, tuším sme natrafili na nejakú bojovníčku, Carlton,“ ozval sa ten s fľašou v ruke a zaštikútal. Zrazu prudko zamával fľašou Hero takmer pred očami. Rýchlo sa odtiahla a zdvihla koleno, akoby sa chcela brániť. Keď doň chlap narazil, prehol sa a zasyčal, no v očiach mu svietila zlomyseľná túžba. „Chyť ju, Carlton. Potrebuje poriadnu príučku.“
Druhý muž chvíľu váhal, vtom stuhol, lebo na temene hlavy pocítil chladnú oceľ pištole. Hneď nato sa zvalil na zem a nasledoval ho aj jeho spoločník, ktorý sa držal za boľavý rozkrok.
„Dobrý večer, Hero. Vidím, že si použila jeden zo svojich zvyčajných trikov.“ William Ducasse si zastrčil striebornú pištoľ do vrecka pod plášťom. Uprel na Hero orieškovohnedé oči, v ktorých sa zračilo pobavenie aj podráždenie. „Prečo vyvolávaš takéto nechutnosti?“
„Ja som ich nevyvolala,“ odvetila úsečne a premýšľala, prečo nepočula za sebou jeho kroky. No vikomta nikto nepočul, keď si to on sám neželal. „Neuvedomila som si, ako ďaleko od Rotundy som sa zatúlala, a tí dvaja...“ Znechutene vykrútila pery, keď sa zahľadela na dve nehybné telá na chodníku pri svojich nohách. „Sú príliš opití, aby si vôbec uvedomili...“
„To je pravda.“ William vystrel ruku. „Prekroč ich.“
Vložila mu ruku v hodvábnej rukavičke do dlane a prekročila telá, takže sa dostala bližšie k nemu. „Čo tu robíš, William?“
„Mám určité povinnosti,“ zdôraznil. „Tak ako aj ty, drahé dievča.“ Poobzeral sa po tmavých kroch. „Kde máš nejaký sprievod? Mala by si mať sprievod, no vidím, že tu nik nie je.“ Uprel na ňu mačacie oči, až sa cítila nepríjemne.
„Mám sprievod,“ odvetila, „ale práve teraz prehráva rodinný majetok v kockách a mozog má príliš zatemnený alkoholom, takže mu nič nedochádza.“
„Rozumiem.“ Uklonil sa, ale pery mal zvláštne vykrútené, takže Hero sa znova zrýchlil pulz. „Potom mi dovoľ, aby som ťa odprevadil k tvojmu koču, Hero.“ Ponúkol jej rameno, Hero však zaváhala, nechcela prejaviť prílišnú poslušnosť mužovi, ktorý jej vždy len rozkazoval. Boli časy, kedy by sa nikto nad jeho komandovaním nepozastavil, ale to bolo vtedy a teraz je teraz. Je sebestačná, dokáže si poradiť.
„Ako si ma spoznal?“ vyzvedala, no ani sa nepohla.
Krátko sa zachichotal. „Moja drahá, teba by som spoznal vždy, hoci aj vo vedľajšej miestnosti. Videl som ťa stáť v Rotunde, keď si si uväzovala masku. Sledoval som ťa, lebo...“ Pokrčil plecami. „Lebo som mal nepríjemný pocit, že ti hrozí nejaké nebezpečenstvo. Poď.“ Chytil ju za ruku a ťahal ju smerom k svetlám, hudbe a zabávajúcemu sa davu.
Nepokúšala sa vyslobodiť si ruku. Nemalo by to zmysel. „Prišla som s Tonym Cardewom a nemôžem si len tak vziať jeho koč, bude ho potrebovať.“
„Nezmysel. Cardew ako gavalier by ťa mal odprevadiť domov, to mu ešte pripomeniem. Nechápem, prečo sa správaš takto ľahkovážne.“
„Nerozumieš tomu,“ zašomrala Hero, keď sa priblížili k dlhému radu súkromných kočov, ktoré čakali na svojich majiteľov. „Keď je pri zdravom rozume, je celkom milý spoločník.“
„Vážne?“ zatiahol ironicky William. „Nikdy som ho nevidel pri zdravom rozume.“
Odkiaľ William pozná Tonyho Cardewa? lámala si hlavu Hero. A ako dlho je v Londýne? Dobre vedela, že do mesta nechodieva často a nemá príliš v láske spoločenské udalosti. No tu sa ocitol priamo uprostred diania. Čo ho sem priviedlo?
Bola to zaujímavá, trochu čudná otázka, ale v tej chvíli sa ňou nemohla zaoberať. Pri Williamovi musel byť vždy človek v strehu a ani Hero sa nemohla nechať ničím rozptyľovať. Neskôr bude mať príležitosť popremýšľať, prečo sem asi prišiel.
William zdvihol ruku a kývol na koč s erbom Cardewovcov. Kočiš vyšiel z radu a nasmeroval kone k nim. Lokaj zoskočil a otvoril dvere.
„Na Grosvenor Square,“ zavelil William kočišovi, keď pomohol Hero nastúpiť. „Sir Anthony sa ešte chvíľu zdrží.“
Sadla si na mäkké sedadlo a zahľadela sa na Williama, stojaceho vo dverách s jednou nohou na schodíkoch. „Teda sa nepresvedčíš, či pôjdem rovno domov?“ opýtala sa provokačne. Chvíľu jej uprene hľadel do očí. Potom sa rozosmial a pokrútil hlavou. „Nepokúšaj ma, drahá. Možno tebe je jedno, akú máš povesť, ale ako vieš, mne to jedno nie je. Choď rovno domov ako poslušné dievča.“ Odstúpil a zatvoril dvere, potom chvíľu sledoval, ako sa koč vzďaľuje.
William tušil, že v meste pravdepodobne na Hero natrafí – jeho momentálne povinnosti boli dôvodom, že sa dosť často musel pohybovať v spoločenských kruhoch –, ale myslel si, že keď na seba natrafia, zostane to len v rovine priateľstva a náhodných stretnutí.
Bola to však planá nádej.
Hero prekypovala krásou ako vždy, dokonca aj vlasy mala rovnakej farby ako kedysi. Ako pálený karamel pretkávaný zlatistými prameňmi. Oči mala živé a pozorné ako vždy. V posledných týždňoch ju už párkrát zazrel v meste a zvykol si, že ju vidí v drahých šatách s lesklými šperkmi, na čo mala právo. V skutočnosti je to však neskrotná, slobodná, voľná duša, ktorá nikdy nestráca odvahu. A to sa nezmenilo ani teraz. Stále riskuje, stále sa pohybuje na hrane škandálu. Bože, nedokáže sa tváriť, že zabudol, čo jeden pre druhého znamenali. Raz jej už dovolil odísť, doslova ju od seba odohnal, ale len pre jej a jeho dobro. No teraz pri pohľade na ňu, pri tóne jej hlasu, pri dotyku jej ruky ho znova zaplavil známy pocit, ktorý si však nemôže dovoliť... nie, ak sa chce sústrediť na dôležité veci.
Pobral sa naspäť do Rotundy. Sir Anthony Cardew si zaslúži malú príučku. Musí pochopiť, že nemôže priviesť dámu ako Hermione na maškarný ples a potom ju nechať napospas osudu. Vtom si pripomenul, že ako Hero pozná, Tony Cardew sa asi ani nedostal k slovu a nemal sa k čomu vyjadriť. Znovu si pripomenul tých dvoch, ležiacich bezvládne v tmavých kroch. Áno, presne to si zaslúžili. Napokon mu zišlo na um, ako by si s nimi Hero poradila, keby sa nezjavil.
No nedával im veľké šance. Pri tej predstave sa ironicky usmial popod fúz.
- reklamná správa -
