Hannah je blondínka, má zelenomodré oči a určite sa vám zapáči. Je to krásny a veselý príbeh. Priateľstvo plné koláčikov poteší najmä dievčatá-čitateľky, ktoré si Hannah hneď obľúbia.
Prešlo len desať dní od otvorenia pekárne Cukor a škorica, a už frčí jedna radosť!
Je tu Lyžička tajomstiev. Pokračuje nádherná séria Priateľstvo plné koláčikov o takmer 11-ročnej Hannah, ktorá miluje pečenie, s jej mamou si práve otvorili vlastnú pekárničku a ľudí prirovnáva k zákuskom a dezertom.
Vďaka mamkinej pekárničke si Hannah rýchlo obľúbili aj spolužiaci v novej škole. Čosi sa však deje s jej priateľkou Miou. Správa sa čudne, akoby sa snažila silou-mocou zapadnúť medzi ostatných.
Na všetko prikyvuje, vychvaľuje ich do nebies, akoby sa podlizovala, pritom ona taká vôbec nie je a nepotrebuje to. Keď si z nej a Hannah uťahuje ďalšia kamoška Misha, Mia to vždy berie vážne a chce sa jej ospravedlniť, vyjsť jej v ústrety a za každú cenu. Keď ju Hannah upozorní, že Misha len žartuje, Mia sa zháči a začervená...
Prečo to všetko robí?
„Videla som, ako na seba Misha s Larou zazreli. Och, prečo len Mia nedrží zavreté ústa alebo prečo nepovie pravdu a neprezradí im, že ju hudba až tak nezaujíma? Nikto nemá rád klamstvo...“
Ako Hannah docieli, aby mali Miu radi, aj keď zostane sama sebou?
Druhá kniha zo série Priateľstvo plné koláčikov Lyžička tajomstiev rozpráva krásny príbeh o rodine, dievčenských priateľstvách, a najmä o tom, že každý z nás má vlastné sny. Je len na nás, aby sme sa pokúšali premeniť ich na skutočnosť. A pomôcť nám v tom môžu práve priatelia.
Prečítajte si úryvok z knihy Lyžička tajomstiev:
Viete, ako sa hovorí: Prestaň snívať – začni konať? Je to jeden z mojich najobľúbenejších výrokov. Mať sny je skvelé, ale premeniť ich na skutočnosť je omnoho lepšie.
Moja mamka snívala o tom, že si otvorí pekáreň, a teraz ju má. Volá sa Cukor a škorica.
Otvorila ju len pred desiatimi dňami a je úžasná. Nachádza sa v starej budove v mestečku Ashingham, v tichej bočnej uličke neďaleko centra. Na dverách obchodíka je zvonček, ktorý zacinká, vždy keď niekto vojde; police vnútri sú plné koláčov, pečiva a chleba od výmyslu sveta a dnu vás vtiahne úžasná vôňa čerstvo upečených dobrôt. Je to vážne moje najobľúbenejšie miesto na svete.
Mama teraz všetko pečie sama, ale o týždeň bude mať na pomoc učňa. Volá sa Dylan, má osemnásť a chcel by sa stať pekárom. Ešte som sa s ním nestretla. Keď mám čas, snažím sa mamke pomáhať, hoci väčšinu dní som v škole (samozrejme). Zvyčajne jej teda pomáham večer, keď na oslavy chystá torty, ktoré si ľudia objednali.
V pekárni pracujem s Paulou za pultom. Nemám dosť rokov, aby som mohla byť riadnym zamestnancom, takže skrátka robím všetko, čo môžem. Venujem sa zákazníkom a balím im zákusky a pečivo. Paula má okolo päťdesiatky (to tvrdí mama) a je naozaj pekná. V Ashinghame pozná takmer každého. Keby mala byť nejaký koláčik alebo pečivo, myslím si, že by mohla byť sušienka s hrozienkami – malá, okrúhla, hrejivá a priateľská.
Pardon – asi to znie trošku zvláštne, že zakaždým porovnávam ľudí, ktorých poznám, so sladkosťami. Mamka je ako perníkový koláčik: ako zmes cukru a škorice, milá a láskavá, ale aj trochu tvrdohlavá a temperamentná.
Práve sme sa sem presťahovali, takže od minulého týždňa ma zožierali obavy, aký bude môj štart v novej škole. V Ashinghame je to tak, že ak ste v šiestom ročníku, navštevujete čosi ako osemročné gymnázium. Je väčšie než normálna základná škola, a tak trochu je už ako stredná a má štyri ročníky. Najprv som sa naozaj obávala, že budem stratená a nenájdem si žiadnych kamarátov, keďže som nastúpila uprostred školského roka. Našťastie, kým sa začala škola, stretla som svoje rovesníčky Alice, Mishu, Laru a Miu. V pondelok, pred troma dňami, sme šli spolu do školy a trávime spoločne každý deň.
