Písanie knihy vo forme denníka si od autora vyžaduje nielen schopnosť prispôsobiť jazyk, charakteristický pre určitú vekovú kategóriu, ale najmä empatiu. Autor sa musí vedieť vžiť do kože postavy, musí jej príbeh predostrieť tak, aby čitateľ ani na chvíľu nezapochyboval, že príbeh sa skutočne mohol stať. Musí byť autentický, nasýtený všetkými príchuťami života. Mária Blšáková si tento dlh voči čitateľom splnila, dokonca sa dá povedať, že šla až za hranicu možností.
Ema je mladá žena. Bývala veselá a ambiciózna. Mávala dobrú prácu, ktorá zodpovedala jej vzdelaniu a navyše ju aj bavila. Mala priateľov, s ktorými ju spájali predovšetkým pekné a smiechom naplnené zážitky. A mala aj muža, s ktorým niekoľko rokov tvorila pár. Vyzerá to ako ideálny život mladého človeka. Ale to je len prvý pohľad. Akonáhle sa totiž zapozeráme hlbšie, všimneme si trhlinu. Jej vzťah s mužom, ktorý je navyše aj jej zamestnávateľom, nie je ideálny. Ako by aj mohol, keď ona je slobodná a on ženatý? Ema poslušne znáša všetky útrapy, na ktoré si musia milenky zvyknúť. Neurčuje si stretnutia, len čaká a čaká. Trvá to dni, mesiace, roky. A keď už si napokon myslí, že ich stav je nemenný, prichádza oznam o rozvode. Tak konečne! Dočkala sa. Teraz už bude všetko, ako byť má. Alebo nie?
Zvrat prichádza na večierku, na ktorom Ema pôvodne byť nemala. Mala ležať doma chorá a o udalostiach, odohrávajúcich sa za jej chrbtom sa mala dozvedieť len sprostredkovane. Čo si ju však zdvihlo z postele a s cieľom prekvapiť ho, vybrala sa na miesto určenia. Prekvapená však nakoniec bola ona sama. Na večierku jej milovaný ohlasuje zasnúbenie s inou ženou. A Ema, tá Ema, ktorá trpezlivo znášala svoj údeľ sa zrúti. Ocitá sa v nemocnici, na psychiatrickom oddelení, kde jej lekári liekmi a dobre mienenými radami chcú vrátiť niekdajší optimizmus. Na lekárov pokyn si začína písať denník, na ktorého stránkach nám predvádza svoju nahú dušu. Bez pretvárky, bez opekňovania sa. Len ona a jej pocity.
Napriek ťažkej téme a morálnej otázke, ktorá sa tak akosi sama ponúka na zodpovedanie, čitateľ sa zdŕža odsudzovania. S Emou je schopný súcitiť, praje si, aby sa z dna odrazila a nedovolila okolnostiam zvíťaziť nad ňou. Hľadíme na jej bolesť, počúvame ironické poznámky a stávame sa svedkami jej neľahkej cesty za poznaním. Možno si úlohu milenky vybrala sama, ale za svoje rozhodnutie pyká. Ona sama zoseba nerobí obeť, nesnaží sazakrývať vlastné chyby. Naopak, je k sebe až príliš tvrdá.
Skrátka mi preplo nie je kniha, po ktorej by mal siahnuť čitateľ, bažiaci po nečakaných zvratov, hoci jeden na konci skutočne možno nájsť. Mal by po nejsiahnuť ten, kto:
- vie čítať medzi riadkami a vychutnať si množstvo pravdivých myšlienok
- má rád knihy s pomalším, no o to pútavejším a hodnotnejšímdejom
- nebude moralizovať
- povznesiesa aj nad Emin, často farbistý slovník.
Toto totiž nie je obyčajná kniha. V tejto knihe sa zoznámime s púťou ženy, ktorá z bolesti a nekonečného utrpenia povstáva, aby sa z nej stal silnejší a lepší človek. Neraz som krútila hlavou a zatínala päste v hneve nad Eminou rodinou, ktorása jej obrátila chrbtom a vzápätíma dojala jej novo objavená priateľka Biba, ktorá mnohých z nás naučí, ako sa správa skutočne blízky človek. Príbehu som natoľko uverila, že už som o ňom nepremýšľala ako o diele z pera Márie Blšákovej, ale ako o príbehu Emy, ktorá môže žiť kdekoľvek. Pokojne aj vedľa mňa.
