Bývalý československý diplomat Richard Švehla pracoval pre americkú špionážnu službu CIA, v konečnom dôsledku teda pre americkú vládu. Diplomat však nezradil vlasť, iba prebehol na druhú stranu. Chcel uniknúť pred prudko sa meniacimi politickými a spoločenskými pomermi.
Tak to sám povedal svojmu priateľovi, novinárovi, Michalovi Havranovi, ktorý napísal o agentovi Švehlovi pútavú knihu AGENT S PASOM DIPLOMATA.
„Dej tejto knihy sa viac či menej pridržiava faktov a je zasadený do chronológie, kontextu a súvislostí prevratnej doby. Skutočné meno hlavnej postavy ako aj jeho manželky neuvádzam z pochopiteľných dôvodov. Podobnú metódu som zvolil aj v prípade niektorých iných mien. Buď v knihe vystupujú, alebo mi pomohli osvetliť viaceré detaily. Pretože hlavnú postavu poznali pracovne aj osobne. Niektoré osoby však pozorný čitateľ spozná sám,“ povedal publicista Michal Havran st. Autor vnímal príbeh nielen ako človek, ktorý bol s diplomatom v kontakte ako s priateľom. Vnímal ho predovšetkým ako novinár.
„Richard by sa za mňa za túto knihu nehneval. Radšej by vytiahol fľašu vodky, nalial na ruský spôsob po dvesto gramov a mocným hlasom by zvolal: Nudaváj na naše zdarovie!,“ dodal s úsmevom autor knihy Michal Havran.
Michal Havran st., (1945, Rybník nad Hronom) je zahraničnopolitický komentátor a publicista. Vyštudoval žurnalistiku na FFUK v Bratislave. Počas štúdií pracoval pre denník SMENA, spoluzakladal denník SME. Pôsobil na Universityof Maryland a v časopise CONGRESSIONAL QUARTERLY. Špecializuje sa na americkú zahraničnú politiku a arabské krajiny. Je autorom komentárov a reportáží, napísal knihu Sága Billa a Moniky o milostnom škandále prezidenta Clintona. Žije a tvorí v Bratislave.
Úryvok z knihy Agent s pasom diplomata:
Vtedy dostal nápad. Z dokumentu urobí kópiu, odovzdá ju Američanom, a tým si získa novú budúcnosť. Preto si na tejto recepcii dával veľký pozor najmä na jednu vec: nesmie sa opiť. A to sa mu zdalo ťažšie, ako preniesť Lomnický štít na dunajskostredské námestie. Pretože Richard Švehla sa na každej recepcii opil pod obraz boží. Keď sa tajnej správy v žltej obálke konečne zbavil, posunúc ju v bočnom salóniku rezidencie mladému Američanovi, s ktorým bol už dávnejšie v kontakte, nenápadne, po anglicky, sa vytratil. Sadol do auta a rýchlo míňal známu budovu na Malej strane. O dvadsať minút bol doma. Vošiel do svojho veľkého bytu a vo dverách ho netrpezlivo očakávala manželka Anna. „Urobil som to,“ povedal, a skôr, ako si v obývačke sadol do kresla, nervózne do seba prevrátil dva poháre ruskej vodky...
