Paul Young sa aj u nás preslávil dvomi knihami, ktoré doslova vyrážajú dych. Chatrč a Rázcestia sa stali vo svete, aj na Slovensku obrovskými hitmi a tak čitatelia netrpezlivo čakali na ďalšiu jeho knihu. Je tu a volá sa jednoducho Eva.
V treťom románe Eva úspešný autor spracúva biblický príbeh stvorenia. Nie však obyčajne, ale nevšedným spôsobom. „Milujem Youngove knihy,“ tvrdí Corinne Smithová. „Sú úplne rozdielne, ale príbeh je vždy hlboko duchovný. Autor je brilantný rozprávač a núti ma hltať stránku za stránkou. Prekrásna kniha.“
Hlavná hrdinka Ľalia sa ocitne na ostrove kdesi na pomedzí svetov – nášho a toho druhého. Ľalia, ktorej detstvo bolo neuveriteľne kruté a plné násilia, je statočná, no ako mnohí z nás priveľmi zlomená.
Nakoniec s Evinou pomocou objaví nádherný pocit dôvery, ktorý je kľúčom k šťastiu. Eva, matka všetkých živých, ju považuje za svoju dcéru a pozýva ju na púť za pravdou o nej samej, na púť za pravdou, ktorá sa rovnako týka aj nás.
Román Eva ponúka nový, až trúfalo neošúchaný pohľad na náš pôvod, na stvorenie sveta. „Dúfam, že sa mi touto knihou podarilo ukázať niektoré tradičné predstavy v novom svetle či spochybniť ich,“ tvrdí Paul Young.
Na jednej strane sa verne pridŕža biblických textov a výsledkov niekoľkostoročného vedeckého bádania, na druhej strane ponúka fascinujúci nový výklad viery v to, kto sme a ako sme boli stvorení.
„Nie je veľa autorov, ktorí by držali čitateľa v napätí od prvej po poslednú stránku. Tento román mi dotykom mystéria a priblížením biblických postáv pripomína Lewisove Kroniky Narnie. A na konci čitateľovi ukradne srdce.“
Lynn Kirabo
Začítajte sa do novinky Paula Younga Eva:
Našla sa
Zberateľ Ján sa vo víre nevyslovených ranných modlitieb, ktoré naňho doliehali ako príboj, s nemým úžasom opieral o strom a prsty na nohách zapustil do piesku ako skrútené korene, až do chladných útrob pod vyhriatou povrchovou vrstvou. Zvlnený oceán samu v nekonečných
diaľavách zlieval s jasnou striebristomodrou oblohou.
Závany eukalyptu, myrhy a kvetov africkej hagénie prekryli slanú vôňu mora. Ján sa pousmial. tieto vône k jej objatiu jednoducho patria, spočiatku cítiť len to. Mal sto chutí vyskočiť na nohy, no ovládol sa, posunul a urobil jej miesto, sklonil hlavu a zhlboka sa nadýchol.
Už je to dosť dávno.
Vysoká černoška s ladnými krivkami a ebenovou pokožkou prijala jeho tiché pozvanie, prisadla si a postrapatila mu čierne, miestami šedivé vlasy na zátylku ako matka, ktorá venuje dieťaťu nežný dotyk. Jej hravé prsty v ňom vyvolali príjemnú triašku plnú pokoja, prehnala sa ním od pliec až po bedrá a nadľahčila bremeno, o ktorom dosiaľ ani nevedel.
Keby mohol, vychutnával by si to aj dlhšie, no ona nikdy neprichádzala len tak. Vždy má pádny dôvod. Ján napriek všetkému potlačil narastajúcu zvedavosť a radšej sa nechal unášať blahom v jej spoločnosti.
„Mama?“ oslovil ju napokon s dávkou sebazaprenia. „Si to ty, Eva?“
„A ty, Ján?“ Ani sa na ňu nepozrel, no vedel, že sa šibalsky usmieva. Zmocnej ženy, prastarej ako ľudstvo samo, vyžarovala nákazlivá detská radosť. Objala ho jednou rukou, privinula k sebe a pobozkala na temeno.
„Si tu už…“
„… sto rokov, na deň presne,“ dokončil Ján. „Ak prichádzaš pri tejto príležitosti, som ti vďačný.“
„Prichádzam aj preto,“ prikývla Eva. „Storočnicu treba osláviť, bez ohľadu na to, kde ju tráviš.“
Vstal, striasol zo seba piesok a vystrel k nej pomocnú ruku. Eva ju s gráciou prijala, hoci by si poradila aj bez nej. Biele nepoddajné vlasy jej korunovali tvár – nespočetné veky do nej vryli nejednu vrásku. Tvár ako veľdielo sochára, tvár ako stelesnenie radosti i smútku. Nezračil sa v nej výraz pramatky, hlavy rodiny, ale skôr výraz dieťaťa s mahagónovými očami sršiacimi očakávaním.
Hrozilo, že jeho otázkam nebude konca, no Eva zahatala prílev slov zdvihnutou rukou.
„Nezabúdaj, Ján, že jedna dobre položená otázka je hodna tisícky odpovedí,“ podpichla ho. „Váž slová.“
„Tak kedy?“ opýtal sa po chvíli smrteľne vážnym tónom. „Kedy sa konečne dočkáme konca čias a úplného uzdravenia všetkých rán?“
Načiahol sa za jej dlaňou a priložil si ju na srdce.
„Čas dozrie čoskoro, Ján, oveľa skôr, než sa zdalo od chvíle, keď som sa prvý raz spýtala na to isté.“
Zhlboka sa nadýchol a prikývol, hľadiac do jantárových iskričiek v jej očiach.
„Lenže ja som už tu, Ján. Dnes totiž uzrie svetlo tvojho sveta moje dieťa.“
Ján sa zachmúril. „Tvoje dieťa vravíš, Eva? Nie sme všetci tvoje dcéry a synovia, mami?“
„Áno, ste,“ skonštatovala, „no už oddávna vieme, že na svet majú prísť tri deti a tie o nás všetkých vydajú svedectvo. Jednému sa dostalo prísľubu potomstva, potomstvo druhého rozšliape hadovi hlavu a pre tretie dieťa sa potomstvo naveky zjednotí. Matka, dcéra, nevesta. Príchod dievčaťa sa zapíše ako začiatok konca.“
Ján ostal ako obarený, ani si nevšimol, že Eva zdvihla zo zeme kameň a podišla k vode. Celý bez seba sa pobral za ňou. Eva vrhla kameň vysoko do vzduchu a spoločne sledovali nepatrné čľapnutie, keď sa za ním zavrela morská hladina, lesklá ako sklo.
„Vieš, Ján,“ povedala Eva, „oceán vesmíru môže navždy zmeniť aj obyčajný kamienok a vlnky.“
Ján vyčkal, kým ho nepatrné vlnky nepošteklia na chodidlách a nevsiaknu do piesku pod nimi. stretnutia s Evou ho uzdravovali, no na druhej strane vyvádzali z miery.
