Kate Mossová je autorkou viacerých svetových bestsellerov ako Labyrint, Hrobka, či Citadela. V románe Čudákova dcéra sa vracia do rodného Sussexu a ponúka mrazivý pohľad do jeho záhadnej, krvavej a romantickej minulosti. Píše sa rok 1912 a v oblasti sa odohrala séria brutálnych vrážd...
Hrôzostrašné tajomstvo ukryté v zábleskoch spomienok.
Na anglickom vidieku vládne len zdanlivý pokoj. V starobylej dedine Fishbourne si povery zachovávajú smrtiacu moc. Jedného dňa sa na cintoríne po zotmení zhromaždia dedinčania, aby uvideli prízraky ľudí, ktorí v priebehu roka zomrú. Medzi zvedavcami je aj dcéra miestneho čudáka Gifforda, preparátora vtákov.
Constantia žije s otcom v rozpadávajúcom sa dome Blackthorn House. Vypchaté zvieratá vyšli z módy, zmenili sa na nechcené haraburdy a z Gifforda sa stal zatrpknutý opilec. Constantia by mu rada pomohla, no nevie ako. Na polovicu svojho života si nepamätá, pretože ako dvanásťročná si pri páde vážne zranila hlavu. Otec s ňou o nehode odmieta hovoriť a Connie cíti, že ho trápi hanba a vina.
Ľudia čakajú, zvon zazvoní a všetky oči sa uprú na kostol. Nikto nevidí ruky v rukaviciach, ktoré držia vražednú zbraň. V tento magický večer jedna žena umrie.
Connie si láme hlavu, kto je vrah a prečo sa vražda stala kľúčom k jej pamäti. Odrazu sa jej totiž vracajú znepokojivé spomienky...
Pozná tú záhadnú postavu, čo sa túla po močariskách?
Kto jej na rohožke zanechal nepodpísaný odkaz?
A aké je tajomstvo domu Blackthorn House, ukryté medzi bizarnými i desivými dielami starého Gifforda?
„Na Čudákovej dcére sa mi páčila celá atmosféra: obdobie, miesto, počasie, zima. Neuveriteľný mix Agathy Christie a Daphne du Maurier.“
Anthony Horowitz, autor bestsellerov o tajnom agentovi Alexovi Riderovi
Začítajte sa do novinky Čudákova dcéra:
Prológ
Apríl 1912
Kostol svätého Petra a Panny Márie
Fishbournské močariská
Sussex
Streda 24. apríla
Polnoc.
Na cintoríne pri Kostole svätého Petra a Panny Márie na okraji močarísk sa zhromažďujú muži. Dívajú sa a čakajú.
Ľudia tu totiž veria, že v predvečer sviatku svätého Marka sa zjavia duchovia ľudí, ktorí majú v priebehu roka zomrieť. Na konci hodiny ich vraj možno vidieť, ako vchádzajú do kostola. Vo väčšine kútov anglického Sussexu tento zvyk dávno upadol do zabudnutia, tu však nie. Tu, kde sa slané ústie rieky spája s morom. Tu, v tieni starého mlyna Old Salt a neďaleko vyhorených rozvalín Farhillovho mlyna, hnijúcich trámov, ktoré obnažuje každý odliv. Tu staré povery stále držia v úcte.
Koža, krv, kosti.
Nad morom škriekajú hvizdáky a čajky strašidelným nočným hlasom. Príliv sa valí, vlny sú čoraz vyššie, zaplavujú blatisté ústie rieky a slanou vodou premáčané plytčiny, až zostane len hlboká víriaca voda. Dážď bubnuje na čierne dáždniky a plátenné kapucne poľnohospodárskych robotníkov, mliekarov i kováčov. Steká za golier, presakuje medzi kožu a látku. Nik neprehovorí. Plamene v lampášoch sa zadŕhajú, poskakujú, vrhajú skreslené tiene na kremencovú fasádu kostola.
Toto nie je miesto pre živých.
Preparátorova dcéra stojí schovaná v tieni cyprusov, prišla sem za otcom, potajomky, cez močariská. Connie v hlúčiku mužov na verande zazrie Gifforda a prekvapí ju to. Gifford sa priateľstvám vyhýba. Bývajú ako pustovníci na druhej strane riečky v dome plnom kožušín a peria, sklených zvonov a čiernych korálikových očiek, drôtov, vaty a kúdele, to je všetko, čo zostalo z kedysi obdivovaného Giffordovho múzea vypchatých vtákov. Z Gifforda je zlomený zhýralec, zničil ho alkohol.
No dnes v noci je to iné. Connie vycítila, že týchto mužov pozná a oni poznajú jeho. Že ich niečo spája.
... keď o polnoci zaznie zvon,
pomedzi hroby hľaď.
Tam duše tých, čo čaká skon,
v rubášoch uzrieš stáť.
Útržok básne, ktorú sa naučila v škole, sa jej nevolaný a nevítaný zjaví v mysli. Spomienka na stratené dni. Connie sa ju pousiluje zachytiť, ale tá sa, ako vždy, rozplynie v dyme, skôr ako sa jej to podarí.
Dážď hustne, odráža sa od sivej kamennej dlažby, od nepremokavých plachiet a plášťov. Aj cez podrážky čižiem Connie cíti, ako jej k chodidlám presakuje vlhkosť. Vietor sa obrátil a šklbe ju pri členkoch za sukňu. Rada by nemyslela na mŕtvych, čo ležia v studenej zemi pod jej nohami.
Zrazu sa ozve mužský šepot. Kultivovaný hlas. Nástojčivý, úzkostný.
„Aj ona je tu?“
Connie sa pomedzi listy zadíva do hmly, nedokáže však určiť, z ktorých úst tie slová vyšli a či je otázka určená konkrétnemu človeku. V každom prípade odpoveď nezaznie.
Prekvapilo ju, koľkí sa sem unúvali, navyše v takom nečase. Väčšinu vo svetle lampáša, čo visí nad verandou, spoznáva. Sú tu staré rody z dediny, Barkerovci, Josephovci, Boyovci a Lintottovci aj Reedmanovci. Ženy prišli len jedna či dve. Pokiaľ vidí, sú tu aj zo traja, štyria urodzení páni, prezrádza ich strih oblečenia. Jeden je mimoriadne vysoký a širokoplecí.
Tých však Connie nepozná a v tejto vidieckej scéne pôsobia až nepatrične. Obchodníci, možno lekári či majitelia nehnuteľností, muži, ktorých meno sa objavuje v miestnej tlači v týždni, keď sa konajú dostihy.
Connie sa zachveje. Na plecia jej doráža dážď, nohy jej tŕpnu, ale neodváži sa pohnúť. Nechce sa prezradiť. Oči jej zaletia k otcovi, no Gifford miesto, kde stál, opustil a v dave ho nevie nájsť. Žeby vošiel do kostola?
Minúty plynú.
V tej chvíli sa v opačnom kúte cintorína čosi pohne. Connie zatají dych. Žena je k nej obrátená chrbtom, tvár má skrytú pod širokou strieškou klobúka v štýle operety Veselá vdova. Dažďové kvapky sa ligocú na žiarivých perách, ktoré sa chvejú na klobúku. Aj táto žena sa zrejme skrýva, pritajuje v stromoradí. Connie si je takmer úplne istá, že je to tá istá žena, ktorú minulý týždeň zazrela v močariskách. Rozhodne spoznáva jej dvojradový kabát, priliehavý v páse.
Do Blackthorn Housu nik nechodí. Majú málo blízkych susedov a jej otec sa s nikým v dedine nenavštevuje. No minulú stredu si Connie všimla ženu, stála na chodníku, napoly schovaná za trstinou, a pozorovala dom. Mala na sebe krásny modrý dvojradový vlnený kabát a zelené šaty, na leme zafŕkané od blata. Prevísajúce perá a sieťovinový závoj jej zahaľovali tvár. Vysoká, štíhla postava. Ani náhodou nie typ človeka, čo by sa bežne prechádzal po zaplavených lúkach.
Connie predpokladala, že žena pristúpi k dverám a ohlási sa, že prišla s nejakým úmyslom. Žeby bola v dedine nová, chce odovzdať pozvánku alebo sa predstaviť? Connie však čakala márne; po niekoľkých minútach rozhodovania sa žena obrátila a zmizla v daždivom popoludní.
Connie teraz ľutuje, že sa za tou váhavou návštevníčkou nerozbehla. Mala ju osloviť.
„Je tu aj ona?“
Šepot v tme ju preberie zo spomienok na minulý týždeň a pripomenie jej, že sa stále nachádza na studenom premáčanom cintoríne. Slová sú rovnaké, len inak zoradené. Aj otázka vyznieva inak.
Ozvú sa zvony, zadunia nad divou krajinou, nad mysom. Všetci sa obrátia, všetky páry očí sa upierajú na západné dvere do maličkého kostola.
Krv, koža, kosti.
Aj Connie sa pristihne, že tam pozerá. Je to len jej dojem či predstava, že hlúčik cúva, aby uvoľnil cestu tým, čo prišli – prízrakom, duchom – do kostola? Odmieta sa poddať poverčivosti, ale očividne sa tu čosi deje, v hmle, vo vzduchu tuší pohyb. Je to stopa po tých, ktorí na pleci pocítili ruku smrti? Alebo len optický klam, ktorý má na svedomí lampáš, čo sa kníše nad dverami? Connie sa nepovažuje za prehnane citlivú, ale prísľub tohto proroctva aj jej zahral na nervy.
Toto nie je miesto pre mŕtvych.
Connie sa zo svojej skrýše pokúša dovidieť za plecia a chrbty mužov, za čiernu hradbu dáždnikov. V mysli jej náhle zaiskrí hlboko zasunutá spomienka. Čierne nohavice, čierne topánky. Srdce sa jej rozbúši v hrudi, svetlo v pamäti však už dohorelo.
Ktosi si mrmle popod nos. Je to zlostné šomranie. Connie rukami rozhrnie konáre, aby si zlepšila výhľad. Muži sa strkajú, tlačia, zvyšujú hlas. Vrznú dvere na kostole, otvoria sa, buchnú o múr a muži sa hrnú dnu.
Hľadajú niekoho? Alebo niekoho naháňajú? Connie nevie, vie len to, že cintorín náhle vyzerá prázdnejší.
Zvony dunia hlasnejšie, ozvena sa vracia, tón sa predlžuje. Vzápätí výkrik. Ktosi zakľaje. V mokrom nočnom vzduchu sa mihajú ruky. Prudký pohyb, čosi sa vyvalí z kostola, chvatne, zúrivo. Connie pokročí dopredu, vytriešťa oči.
Nie sú to duchovia ani prízraky, sú to vtáky. Kŕdeľ malých vtáčikov prudko vybŕkol zo svojho väzenia, krídlami narážajú do klobúkov, do náhrobkov, do dlažby, zúfalo sa chcú vyslobodiť.
Zvon stále duní. Desiata. Jedenásta.
V zmätku si nik nevšimne ruku v čiernej rukavici. Nik nezbadá drôt ovinutý okolo krku, a ako ho ruka brutálne skrúti. Surovo, odhodlane. Kvapôčky krvi sa na bielej pokožke zaligocú ako červený náhrdelník.
Hodiny odbijú dvanástu. V hukote a ujúkaní vetra a nemilosrdného rachotu zvonov sa výkrik stratí.
Posledná falošná nota odletí do tmy. Chvíľu vládne šíre, znelé ticho. Connie nič nepočuje, len zvuk neutíchajúceho dažďa a vetra a trhané búšenie krvi vo vlastnej hlave.
Duchovia živých, čo už spejú k smrti.
Čas zostal stáť. Nikto sa nepohne, nikto neprehovorí. A náhle šuchot, kroky. Zavŕzgajú vnútorné vráta kostola, otvárajú sa alebo sa zatvárajú, to Connie nevie.
„To je už posledný,“ ozve sa ktosi. „Už sú všetci preč.“
Ľudia, čo zostali pred budovou, znervóznejú. Majú pocit, že si z nich niekto robí bláznov. Že sú obeťou podvodu. Aj Connie sa otrasie, akoby sa preberala z tranzu.
Dnes sleduj prízračný ich krok.
Zrazu si spomenie, ako tú báseň dávno, pradávno recitoval nejaký ženský hlas. Connie si vtedy zapisovala slová, aby si ich lepšie uložila do pamäti.
Väčšina vtákov leží na zemi, sú mŕtve alebo doráňané. Muž zdvihne jednu umierajúcu pinku z náhrobného kameňa a hodí ju do živého plota. Ľudia sa potichu zhovárajú. Connie pochopila, že sú v rozpakoch. Nik nechce priznať, čo si myslel – že polnočné zjavenie nebolo len kŕdeľ uväznených vtáčikov. Najradšej by už boli preč. Dvíhajú klobúk, chvatne sa lúčia. Po dvojiciach, po trojiciach odchádzajú.
Nie sú to duchovia. Nijaké obrazy mŕtvych.
Connie hľadá očami ženu, ktorá tak uprene pozorovala Blackthorn House. Aj tá zmizla.
Connie zatúži vojsť do kostola. Na vlastné oči sa presvedčiť, čo – a či vôbec niečo – sa tam odohralo. Overiť si, či sú spevníky na zvyčajných miestach, či pásikavý povraz visí zo svojho háku, či lavice, vyleštené pamätné tabule aj kazateľnica vyzerajú ako vždy. Možno by prišla na to, ako mohlo dnu uviaznuť toľko vtákov.
Stále sa drží v tieni, napokon vykĺzne z úkrytu a zamieri ku kostolu. Zem okolo verandy je posiata drobnými tielkami. Pinky a stehlíky sú ticho. Aj konôpky. V inej situácii by sa ich Connie možno ujala, ešte si však nesplnila povinnosť voči otcovi. Stále ho nikde nevidí a obáva sa, že jej ušiel. Často ho musí sledovať domov z hostinca U býčej hlavy, aby sa nepošmykol na nebezpečnom blate v močariskách a neublížil si. Ani dnešná noc, napriek čudesnému obradu na cintoríne, nie je výnimkou.
Napokon ho zazrie. Díva sa, ako otec vystiera ruku, opiera sa dlaňou o kostolný múr a odtacká sa k hrobke. Vo svetle jediného lampáša, ktorý ešte horí, sú jeho holé ruky na pozadí kameňa porasteného lišajníkom červené, odreté. Aj špinavé. Hrbí sa, akoby unikol pred nejakou živelnou pohromou. Z hrdla sa mu vyderie úpenlivé kňučanie, ako keď zviera mučí bolesť.
Potom sa Gifford vystrie, obráti a vykročí dolu chodníkom. Už má pevný krok. Connie si uvedomí, že ostrý dážď, chlad a vzrušenie ho z toho incidentu s vtákmi prebrali. Prinajmenšom dnes v noci si oňho nemusí robiť starosti.
Krv, koža, kosti. Jedno čierne pero z chvosta.
Po chodníku sa kotúľa čierny sklený korálik. Connie ho zdvihne a rozbehne sa za otcom. Nevšimne si tmavú hromádku, čo sa chúli v severovýchodnom kúte cintorína. Ani skrútený zakrvavený drôt.
Connie nevie, že len niekoľko metrov od dolámaných telíčok spevavých vtákov leží aj mŕtva žena.
