Liane Moriartyová prichádza s ďalšou novinkou, ktorá poteší jej stále rastúci počet slovenských čitateľov. Veľké malé klamstvá je pútavá výpoveď o exmanželoch a druhých manželkách, o matkách a dcérach, škandáloch na školských dvoroch a nebezpečných malých klamstvách, ktoré si hovoríme, aby sme prežili.
Na malebnom Pirriweeskom polostrove sídli iba jedna základná škola a tá musí prijať deti z rôznych spoločenských vrstiev. Bohaté, panovačné mamičky sa tak stretávajú s chudobnejšími, nenápadnými ženami.
Jednou zo sivých myšiek je aj slobodná matka Jane, ktorá má čo robiť, aby vyžila. Jane sa na polostrov prisťahovala len nedávno, a hoci škola sa ani poriadne nezačala, už sa dostala do problémov. Janinho syna Ziggyho obvinia z napadnutia spolužiačky. Matka synovi verí, že čin nespáchal, ale v kútiku duše ju zožierajú pochybnosti. Má na to vážny dôvod.
Pomocnú ruku jej podajú dve nové priateľky. Jednou z nich je bohatá kráska Celeste, druhou Madeline, čerstvá štyridsiatnička, s ktorou sa neradno zahrávať.
Postupne sa dozvedáme, že každá rodina má svoje tajomstvá a že šikanovanie sa nedeje iba v škole, ale aj doma.
Autorka len pomaličky odhaľuje osudy hrdiniek, ktorým ani zďaleka nie je čo závidieť. Rozprávkový život niečo stojí a tragédia je len otázkou času.
„Príbeh hrozí varovným prstom pred veľkými malými klamstvami, ktoré hovoríme, aby sme prežili.“
Washington Post
Liane Moriartyová je austrálska spisovateľka, ktorá najväčšie úspechy dosiahla v zahraničí, vrátane Slovenska. Jej Manželovo tajomstvo sa u nás stalo bestsellerom, nasledovali knihy Prečo sme sa vlastne rozišli? a Zaľúbená hypnotizérka.
Prečítajte si krátky úryvok z knihy Veľké malé tajomstvá:
Kapitola 1
„To mi veru nepripadá ako kvízový večer,“ povedala pani Patty Ponderová Márii Antoinette. „To znie ako večer verejných výtržností.“
Mačka neodpovedala. Podriemkavala na gauči, kvízový večer sa jej zdal nudný.
„Tuším ťa to veľmi nezaujíma, čo? Nech si len dajú koláče! To si myslíš? Jedia dosť koláčikov, však? Toľko stánkov s koláčikmi, Bože dobrý! Hoci pochybujem, že tie mamičky ich čo len ochutnali. Všetky sú také štíhle, však? Ako ty.“
Mária Antoinetta sa iba uškrnula na tej lichôtke. Slová „nech teda jedia koláče“ dávno poznala a len nedávno počula, ako jedno z vnúčat pani Ponderovej povedalo, že to má byť „nech teda jedia briošky“ a že Mária Antoinetta to nikdy nepovedala.
Pani Ponderová vzala do ruky diaľkový ovládač a stíšila zvuk na televízore – práve bežal program Tanec s hviezdami. Predtým ho dala hlasnejšie, lebo lialo, ale teraz už dážď pomaly utíchal.
Počula, ako ľudia vykrikujú. Pokojným nočným ovzduším sa niesli zlostné výkriky. Pani Ponderovej sa to nepáčilo, zdalo sa jej, akoby všetok ten hnev bol namierený proti nej. (Pani Ponderová mala veľmi hnevlivú matku.)
„Bože dobrý, myslíš, že sa hádajú, čo je hlavné mesto Guatemaly? Vieš, ako sa volá hlavné mesto Guatemaly? Nie? Ani ja. Mali by sme si to vygúgliť. Nešker sa na mňa.“
Mária Antoinetta odfrkla.
„Poďme sa pozrieť, čo sa to deje,“ vyhlásila pani Ponderová rázne. Bola nervózna, a preto sa pred mačkou tvárila rázne, tak ako kedysi pred svojimi deťmi, keď jej manžel nebol doma a v noci sa ozývali čudné zvuky.
Pani Ponderová vstala, opierajúc sa o chodúľku. MáriaAntoinetta prekĺzla hladkým telom pomedzi nohy pani Ponderovej (nenaletela jej na tú ráznosť), ktorá tlačila chodúľku po chodbe do zadnej časti domu.
Z jej krajčírskej dielne bol výhľad priamo na školský dvor.
„Mami, zbláznila si sa? Nemôžeš bývať tak blízko základnej školy,“ vyhlásila jej dcéra, keď si pani Ponderová hľadala dom.
Ale ona rada počúvala počas školských prestávok detský krik, a keďže už nejazdila autom, bolo jej jedno, že na ulici je plno tých obrovských áut, veľkých ako nákladiaky, a že mamičky so slnečnými okuliarmi na očiach vykrikujú mimoriadne naliehavé informácie o Harriettinom balete a Charlieho logopédii.
Mamičky v dnešných časoch berú materstvo tak vážne. Tvária sa veľmi úzkostlivo a chodia do školy v priliehavých cvičebných úboroch, v ktorých sa im vynímajú malé ritky. Chvosty im až tak poskakujú, oči upierajú na mobil v rukách, držia ho ako kompas. Pani Ponderová sa pri pohľade na ne musela zasmiať. Ale bol to láskavý smiech. Jej tri dcéry, hoci už boli staršie, sa správali presne rovnako. A všetky mamičky sú také pekné.
„Ako sa dnes máte?“ zakričala, ak sedela na verande so šálkou čaju alebo polievala kvety v záhrade, keď mamičky prechádzali okolo.
„Mám zhon, pani Ponderová! Hotový blázinec!“ odvetili vždy a ťahali deti za sebou. Správali sa milo, priateľsky a trochu blahosklonne, lebo sa tomu nevedeli ubrániť. Bola taká stará! A ony také zaneprázdnené!
Oteckovia – čoraz častejšie chodili s deťmi do školy práve oni – boli iní. Málokedy sa náhlili, prechádzali okolo ležérne, akoby sa nič nedialo. Akoby mali všetko pod kontrolou. Áno, vysielali také posolstvo. Pani Ponderová sa aj na nich srdečne usmievala.
Ale teraz sa zdalo, že rodičia v pirriweeskej škole sa nesprávajú pekne. Pani Ponderová pristúpila k oknu a odhrnula čipkovú záclonu. Škola jej nedávno zaplatila mreže na okná, lebo kriketová loptička jej rozbila okno a takmer omráčila Máriu Antoinettu. (Skupina tretiakov jej priniesla vlastnoručne namaľovanú kartu s ospravedlnením, vyvesila si ju na chladničku.)
Na druhej strane školského ihriska stála jednoposchodová pieskovcová budova, na poschodí bola len spoločenská miestnosť a veľký balkón s výhľadom na oceán. Pani Ponderová tam zopár ráz bola na prednáške miestneho historika či na obede, ktorý usporiadal Spolok priateľov kníh. Celkom pekná miestnosť!Bývalí žiaci tam niekedy usporadúvali svoje svadobné hostiny. A práve tam sa teraz konal kvízový večer. Vyberali peniaze na interaktívne tabule, nech už je to čokoľvek. Pozvali aj pani Ponderovú. Bývala pri škole, a to jej zaručovalo zvláštne čestné postavenie, hoci jej deti ani vnúčence do tej školy nechodili. Toto pozvanie s vďakou odmietla. Podľa nej nemalo zmysel chodiť na akcie školy, kam nikto z jej rodiny nechodil.
Deti mávali každý týždeň školské zhromaždenie takisto v tejto miestnosti. V piatok ráno si pani Ponderová vždy uvarila čaj a zaniesla si ho spolu so zázvorníkom do svojej krajčírskej dielne. Počula spev detí, ktorý sa niesol z tej budovy, a bolo jej do plaču. Neverila v Boha, verila v neho iba vtedy, keď počula deti spievať.
Teraz nikto nespieval.
K pani Ponderovej sa doniesli nadávky. Nebola veľmi háklivá, pokiaľ išlo o nadávky, jej najstaršia dcéra hrešila ako pohan, ale aj tak sa jej nepáčilo, ak niekto používal také špinavé slová v miestnosti, odkiaľ sa väčšinou ozýval detský smiech a krik.
„Čo ste všetci opití?“ zamrmlala.
Jej opršané okno bolo na úrovni vchodu do budovy a zrazu videla, že z nej vychádzajú ľudia. Reflektory osvetľovali dlažbu pred vchodom ako divadelné javisko. Oblaky hmly ešte podčiarkovali celkový dojem.
Aký zvláštny pohľad!
