Prečítajte si rozhovor so slovenskou spisovateľkou Kristínou Ježovičovou, ktorá debutovala historickou romancou Uväznená v čase.
Ak by si mala tromi slovami opísať svoju tvorbu, aké slová by si použila?
Rôznorodá, odvážna... Hurts (hudobná skupina).
Venuješ sa písaniu od detstva?
Napísať niečo, čo sa podobá na poéziu a prózu, som skúšala, keď som mala sedemnásť, ale nijak extra som pri tomto hobby nezotrvala a radšej som vo voľnom čase čítala alebo počúvala hudbu. Na strednej a i na vysokej som popri škole pracovala a často som chodila domov až neskoro večer.
Výhovorky, že? Jednoducho mi to vtedy nešlo. Môj život sa upokojil, keď moje dve dcéry vyrástli z plienok a písať som začala 1.6. v roku 2012, lebo som bola už pridlho na materskej a potrebovala som sa nejako realizovať.
Aká je cesta rukopisu od autora až k čitateľovi?
Rovnaká ako človeka s črevnou virózou, ktorý na chodníku pred domom zistil, že stratil kľúče. Veľmi namáhavé a stresujúce. Ospravedlňujem sa za vyjadrenie, ale toto mi ako prvé napadlo. Aj keď ja si myslím, že som mala v tomto šťastie... nečakala som na vydanie roky ako niektorí moji kolegovia.
Ja osobne som začínala na literárnom portáli mámtalent.sk, kde mi názory prispievateľov a zároveň čitateľov veľmi pomohli. Prihlásila som sa do literárnej ceny s knihou Podvodníčka. Síce som nepostúpila, no hodnotiaca sa vyjadrila, že to nie je márne a podľa jej slov mám: „Nesporne veľký talent“. Jej slová ma veľmi povzbudili a do vydavateľstiev som poslala svoj tretí rukopis Uväznená v čase (Podvodníčka potrebovala úpravy). Rukopis o cestovaní v čase neuspel vo väčších vydavateľstvách... predpokladám, že i kvôli nevšednému námetu, na pomery slovenskej tvorby. Až malé vydavateľstvo Kicom sa rozhodlo dielo vydať a potom to už išlo akosi samo.
Počas tvorivého procesu mávaš nejaké spisovateľské rituály?
Áno, rituál písania sa strieda s rituálom premýšľania o písaní. A počúvam hudbu, veľa hudby. Pred písaním, po písaní. Pri písaní pomenej, ani neviem prečo. I keď pri knihe „Soňa“ som piesne Hurts počúvala neustále. Počula som ich v hlave a cítila som hudbu v prstoch, ktoré tancovali po klávesnici. Jeden by si myslel, že som skupinou Hurts posadnutá ale nie… počúvam aj inú hudbu.
Je pochopiteľné, že vydaním knihy sa autorovi splní sen. Máš však aj iné ambície, ktoré by si rada v rámci písania naplnila?
Priala by som si, aby bola Soňa preložená do angličtiny. Som snílek a v podstate dieťa šťasteny, takže verím, ale zároveň nie som naivná. Pre začiatok by bolo fajn, keby „Soňa“ vyšla v češtine. Avšak pod jedným z prvotne navrhovaných názvov: Túžim umrieť, s.r.o. alebo Mať pre koho umrieť – podľa piesne Somebody to die for.
Čo pre teba znamená písanie?
Nevyhnutnosť, potreba, droga, závislosť, vášeň … veľa.
Je známe, že vášnivý pisateľ je i vášnivým čitateľom. Prečo myslíš, že by ľudia mali čítať knihy?
Kvôli oddychu, vzrušeniu, obohateniu slovnej zásoby... možno i poučeniu. Dôvodov je mnoho a každý má iné motivácie. V prvom rade si myslím, že je potrebné viesť deti ku knihám, čítať im.
Ako sa pozeráš na literárnu scénu na Slovensku?
Je v plnom rozkvete. Čitatelia čoraz viac zisťujú, že i Slovák môže ponúknuť prečítania hodný príbeh, čo je veľmi pozitívne.
Je nejaká knižná postava, v ktorej sa vidíš?
Ťažká otázka. Dokážem sa sčasti stotožniť s viacerými postavami a súcitiť s nimi, ale že by som sa v niektorej vyslovene videla, to sa nedá povedať. Napríklad Alexandru Slobodovú z mojej prvotiny Uväznená v čase som stvorila takú, akou by som chcela byť. Odvážna, pravdovravná, v myšlienkach neslušná... taká ľudská a hlavne čestná.
Zatiaľ ti vyšli štyri tituly: Uväznená v čase, Podvodníčka, Soňa a Červená jej pristane. V najbližších mesiacoch by sa na pulty kníhkupectiev mala dostať novinka s názvom Porcelánová krása. Môžeš nám o nej, ale aj ďalšej pripravovanej tvorbe niečo prezradiť?
Je o dievčati menom Stella, ktoré sa len ťažko vyrovnáva s diagnózou svojej nevlastnej mamy, ktorá má rakovinu prsníka. Je z celej situácie vykoľajená a chce vrátiť ich rodinu do šťastnej rovnováhy.
Rozhodne sa, že kúpi svojej macoche prsia. Nakoniec sa jej to nepodarí, no u plastického chirurga stretne ženu (bez prsníka), ktorá jej prisľúbi, že jej pošle knihu... niečo ako rodinné dedičstvo. A tak sa i stane, Stella sa začíta do knihy z 19. storočia, ktorá zo začiatku zaváňa erotikou, pritom má hlavná
hrdinka niečo spoločné s jej nevlastnou mamou. Zaujímavosťou je, že Porcelánová krása je vlastne „kniha v knihe“. Čiže v rámci jedného zväzku si máte možnosť prečítať dva príbehy dvoch mladých žien.
Momentálne mám rozpísané dva rukopisy: Jeden bude zrejme „psychologická dráma“ a druhý je „romantická komédia.“
Ak by si mala vybrať jednu myšlienku, niečo, čo by si chcela, aby si čitatelia z tvojich kníh odniesli a zapamätali, čo by to bolo?
„Nenechaj to len tak, nikdy sa nevzdávaj, je to tak nádherný život,“ zacituje mi z piesne.
„Tie slová sú strašne patetické a hlúpe,“ vyrieknem.
„Patetické? I pravdivé. Život je o nových lepších začiatkoch, nie o starých horších koncoch, na ktoré sa tak jednoducho nadväzuje, pretože cesta na dno je taká ľahká.“
