Tento príbeh vás zavedie z Paríža do Alexandrie, Káhiry, k pyramídam v Gíze, do chrámov v Abú Simbeli, ale aj na pulzujúce trhoviská či medzi púštne kmene. Ako je u spisovateľa Marka Zákopčana zvykom, dynamický dej je plný napätia, nečakaných zvratov, ale aj romantiky a humoru. Vitajte Pod horúcim pieskom.
Hlavným hrdinom príbehu je Tobias Vicen, expert na staroveké dejiny. Na požiadanie priateľa z parížskeho múzea sa podujme sprevádzať mladú Američanku na jej ceste po krajine faraónov. Píše sa rok 1931.
Katherine na prvý pohľad pôsobí ako rozmaznaná, arogantná dedička, no ako sa ukáže, jej výprava má celkom iný cieľ – nájsť strýka Henryho. Tobias sa tak nedobrovoľne stáva súčasťou pátrania nielen po zmiznutom príbuznom, ale aj po bájnom kameni, ktorý sa Henry pred časom pokúšal nájsť. O Oko Egypta má však záujem aj skupina odhodlaných nacistov pod vedením plukovníka Krassnitzera.
Tobias musí zúročiť všetky svoje znalosti o egyptskej histórii a mytológii, aby boli s Katherine pred nepriateľmi vždy o krok napred. V pretekoch o čas i o vlastný život sa ukáže pravá tvár všetkých zúčastnených...
Zachovajte paniku!, Nevinní zmätkári, Zradná vášeň, Plamene hriechu, či dve časti Mesta tieňov, ktoré išli v televízii. Marek Zákopčan už má na konte pár kníh a vytvoril si okruh svojich verných fanúšikov. Začítajte sa do jeho ďalšej knihy Pod horúcim pieskom hneď teraz:
Plukovníka našli v rovnakej polohe ako predtým, len s tým rozdielom, že okolo neho stálo päť upätých mužov v uniforme.
„Ďakujem, že ste prišli,“ riekol úlisne, akoby prišli na čajový večierok. „Rozhodol som sa, že sa pokúsim tú prekliatu vec otvoriť za každú cenu. Nezáleží mi na tom, čo sa s ňou stane, hlavné je, že sa nám podarí dostať k tomu, čo ukrýva.“
„Ako to chcete urobiť?“ spýtala sa Katherine.
„Dynamitom.“
„Zbláznili ste sa?!“ zvolal Henry. „Ak je tam vnútri skutočne Oko Egypta, mohli by ste ho nenávratne poškodiť! Všetko úsilie by vyšlo nazmar a... a...“
„A čo?“ opýtal sa Krassnitzer posmešne. „Potom by ste si, žiaľ, museli nájsť iný objekt vašej posadnutosti.“
„Je to práca stará niekoľko tisícročí! Nemôžete ju zničiť iba kvôli vašim sebeckým zámerom!“ pokračoval Henry zúfalo ďalej.
„Ak je kameň taký silný a mocný, ako sa hovorí, a vydržal toľké roky, iste mu neublíži trochu otrasu,“ odvetil unavene plukovník. Už mal plné zuby tejto krajiny, piesku, otravných ľudí a nezmyselnej výpravy. Neveril v moc akéhosi šutra. Nech už je vnútri čokoľvek, bude to posledný bod programu. Ak nájde Oko, budú ho oslavovať ako objaviteľa. Ak nie, stále to môže zvaliť na nepravdivú legendu a posunúť sa k riešeniu naliehavejších úloh ako je hrabanie sa v starých rozvalinách.
Henry sa mračil na Nemca, no uvedomoval si, že mu v jeho rozhodnutí nemôže nijako zabrániť. No či už si to priznal, alebo nie, vnútro sa mu roztriaslo od náhleho vzrušenia. Bol by nerád, keby sa kameň nedajbože poškodil, ale vyhliadka, že ho o chvíľu uvidí na vlastné oči, v ňom tie obavy svedomito potláčala.
Krassnitzer prikázal, aby sa odobrali do bezpečnej vzdialenosti. Kým vyšli von, prítomní muži pripravili všetko potrebné pre nadchádzajúci pokus o otvorenie skrinky. Zápalná šnúra bola dostatočne dlhá a po jej zapálení všetkým stiahlo hrdlo.
Šúľok dynamitu čakal, kým sa k nemu priplazí iskra a jeho výbuch odkryje staré tajomstvá.
Explóziu o pár nekonečných sekúnd nato skôr počuli a cítili, ako videli. Jej dôsledky boli zjavné – ovalil ich prudký prúd horúčavy, plenta stanu sa nadvihla a na niekoľkých miestach ju zachvátil oheň.
Pripravení vojaci sa rozbehli uhasiť plamene v zárodku.
Stôl bol rozmetaný na kusy a kamenná skrinka ležala na opačnom konci stanu, naklonená nabok, akoby z nej mal každú chvíľu vyliezť uväznený džin. Čo však bolo dôležitejšie, jej horná časť bola narušená.
Krassnitzer sa sklonil po hranatý objekt.
„Vyšlo to,“ zašepkal.
Vzal do ruky pištoľ a pažbou párkrát pobúchal po naštrbenom povrchu, až kým neodhalil dostatočne veľký priestor.
Nazrel dnu, jeho oči nadobudli zvláštny lesk.
Vopchal dnu ruku a víťazoslávne vytiahol na svetlo sveta nádherný, odtieňmi červenej farby hrajúci kameň. Upútal pohľady všetkých okolostojacich. Bolo to neuveriteľné. Každého ovládla túžba dotknúť sa ho.
Z toho pocitu však rýchlo vytriezveli.
Krassnitzerova tvár sa totiž z ničoho nič zvraštila od bolesti. Skríkol a snažil sa pustiť kameň, ale nešlo to. Akoby mal vlastnú vôľu, ktorá plukovníkovi kázala držať ho a nepustiť ani za svet.
Plukovník kričal, ale nik mu nedokázal pomôcť.
