Slovenská autorka Michaela Ella Hajduková prináša dojemný náhľad do životov obetí neľútostnej nacistickej ideológie. Pútavý príbeh, ktorý nechá čitateľa v očakávaní až do úplného konca. Na novú knihu Nemecké dievča neplače čitateľ tak ľahko nezabudne.
Ľudia sú ako domy. Majú veľa svetlých aj tmavých kútov, zatvorených dverí a svoju trinástu komnatu. Príbeh o tom, čo sa stane, keď sa rozhodneme niektoré dokorán otvoriť. Markus a Emma vyzerajú navonok ako úplne bežný zaľúbený pár. Pracujú však pre tajnú organizáciu, ktorá vznikla po vojne ako pocta súrodencom Schollovcom (Die Weiße Rose - Biela ruža).
Organizácia odhaľuje vojnové zločiny a zločincov. Narazia na veľmi dôležitý objav, ale zároveň odhalia inú organizáciu, ktorá je nebezpečná a chce zostať utajená. Všetky stopy vedú k Lebensbornu – nacistami vytvorenému projektu, ktorého cieľom bolo, na základe nacistickej ideológie o rasovej hygiene, zvýšiť počet árijských detí vrátane detí pochádzajúcich z mimomanželských zväzkov. Lenže tam sa ciele nekončili. Svetlovlasé a modrooké deti v nacistami okupovaných krajinách neunikli záujmu a chápadlám vznikajúcej Tretej ríše. Za mnohé odhalenia sa však platí životom a čas môže ukryť všetko, čo sa kedy stalo.
Stopy minulosti sa ale nikdy nedajú celkom vymazať, a preto pokojný život Slovenky Lucie naruší nečakané rodinné tajomstvo. Ako -veľmi zmení jej život pátranie po pravých rodičoch? Nájde to, čo -hľadá? A zvládne skutočnosť, že odhalila omnoho viac? Zistí, že s tým má niečo spoločné jej priateľka z Nemecka, Liesel. Obe sa púšťajú do nebezpečných vôd minulosti, ktoré mali pochovať celé životy, priateľstvá, ľudskú identitu aj všetky vyplakané slzy.
Tento dojemný a jedinečný príbeh ponúka náhľad do histórie, o ktorej vieme len málo.
Začítajte sa do úryvku z románu Nemecké dievča neplače:
Júl 1942
Môj odchod bol príliš rýchly. Zbalila som si malý kufrík a po ceste do izby márne hľadala Lídu. Vyzrela som z okna spálne. Vonku stálo niekoľko vozov s koňmi a auto, pri ktorom
čakali žena a muž, ktorí si po mňa prišli. Ani tam som ju nezbadala. Zobrala som si kufrík a bežala som von z izby. Myslela som len na to, že ju musím nájsť. Nemôžem predsa odísť a ani sa s ňou nerozlúčiť. Možno ju už nikdy neuvidím. „Lída!“ zavolala som na ňu a až potom mi došlo, že ak by ma počula niektorá zo sestier, bolo by zle-nedobre. Schádzala dole schodmi. V ruke držala kufrík. Tak aj ju si niekto vybral. Rozbehla som sa a ona tiež. Obe sme sa naraz rozplakali a objali sa. Trvalo hodnú chvíľu, kým sme vedeli normálne hovoriť. Zrazu sme však nevedeli nájsť slová. „Maj sa dobre, priateľka moja,“ vytisla zo seba Lída, naposledy sa mi hodila okolo krku a zbehla dolu schodmi. Už ju volali. Stála tam staršia pani so šatkou na hlave. Vyzerala ako dedinská ženička. Muž vedľa nej zobral Lídin kufrík a odviedli
si ju preč. Kráčala som z nohy na nohu a pritom smrkala. Moji noví rodičia ma naložili do auta, a keď sme odchádzali, pozrela som sa na ten vysokánsky dom, v ktorom som strávila posledný rok svojho života. Bola som len o rok staršia, ale mala som pocit, že odkedy ma tí vojaci vytrhli z mamkinho náručia, uplynula celá večnosť.
Rodáčka z Košíc po knihe Zákon krvi prináša ďalší nevšedný a strhujúci román plný histórie, tajomstiev, ale i lásky. Preto neváhajte a nechajte sa uniesť do nebezpečných vôd minulosti, ktoré dráždia čitateľovu zvedavosť a nútia ho čítať ďalej.
