Kontraktor je novodobý pojem. Označuje ochrancu súkromnej osoby, firmy alebo politického predstaviteľa v nebezpečnom regióne. Kontraktor zväčša prešiel tvrdým vojenským výcvikom, je telesne zdatný, psychicky odolný a vie si poradiť v každej nebezpečnej situácii.
Autor Peter Kijaba rozpráva v knihe Kontraktor nielen o svojej práci kontraktora, ale aj o tvrdom výcviku vo Francúzskej légii, ktorá v laikovi vyvoláva pocit tajomna. Po piatich rokoch, keď absolvoval misie v Gabone a na Pobreží Slonoviny, Kijaba z légie odišiel.
„Je to stroj s obrovským kvalitným ľudským potenciálom,“ hodnotí Kijaba svoje pôsobenie v légii, „ale so zastaraným aristokratickým vedením na najvyšších postoch. Takto nejako by som zhodnotil svoju skúsenosť jednou vetou. Neľutujem, že som bol súčasťou tohto stroja. Neľutujem ani jeden jediný z tých tisícosemstodvadsiatich štyroch dní vo Francúzskej cudzineckej légii.“
Po odchode z légie sa mu podarilo získať kontrakt na Haiti v telekomunikačnej firme Digicel, kde mal na starosti stovku zamestnancov aj s ich rodinami. Haiti patrilo v tom čase medzi najnebezpečnejšie miesta pre život, bolo tam najviac únosov na svete.
V roku 2010 bol na Haiti svedkom katastrofálneho zemetrasenia. Apokalyptická skaza, beznádej, zúfalstvo a tisícky mŕtvych v krajine, kde nič nefungovalo ani v bežnom živote. Všadeprítomnú hrôzu a bezcitnosť opisuje tak živo, že čitateľ sa ocitne uprostred Port-au-Prince zrovnaného so zemou.
Dnes pôsobí ako kontraktor v Afganistane.
Začítajte sa do novinky Kontraktor:
Stať sa parašutistom bolo rovnako dôležité ako stať sa ostreľovačom v prieskumnej skupine. Po poddôstojníckej škole sme spolu s ďalšími tromi kamarátmi z roty absolvovali príslušný kurz.
Bol krátky, ale intenzívny a informácie sme museli vstrebávať rýchlo. ostreľovači s pyrotechnikmi predstavovali niečo, o čom sa aj v knihách písalo minimálne. Nie každý však vie presne strieľať, nie každý je rovnako trpezlivý a nie každému na niečom podobnom záleží. Tak či onak, my štyria sme možno mali nejaké predpoklady. Na začiatku sme poznávali zbraň, v našom prípade SVD-Dragunov. Na dnešné aj vtedajšie pomery to bola stará samonabíjacia puška. Stále vyhovujúca na frontové ostreľovanie, rýchle zameranie po výstrele a spoľahlivosť, hlaveň je však ľahká, spätný ráz privysoký, čo sú faktory, ktoré z presnosti streľby uberajú doslova po centimetroch. Ako sa hovorí, zbraň zlá nie je, zlý je iba strelec. Aj s touto puškou sa dalo experimentovať a som toho názoru, že čím ťažšie podmienky vojak má, tým ľahšie si neskôr v problémoch poradí, alebo inak vojenským slovníkom: „ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku!“
Začali sme so streľbou na sto metrov a venovali sme sa jej celý deň. Zvykli sme si na zbraň, zlepšovali nástrel, aby bol rozptyl striel čo najmenší. Až potom sme strieľali na väčšie vzdialenosti, skúšali streľbu s fyzickou záťažou alebo strieľali na pohyblivé terče.
Venovali sme sa taktike, maskovaniu a na záver školenia sme absolvovali taktické cvičenie po dvojiciach. Bolo to na dušičky, v novembri. V dvojici s kamarátom Tiborom, s ktorým sme spolu rukovali a nastupovali na rýchlik. odšliapali sme si približne pätnásť kilometrov. Počas noci nás prekvapilo množstvo svetiel v diaľke.
Trvalo nám, kým sme si uvedomili, že je sviatok Všetkých svätých a svetielkuje vlastne cintorín. Tá spomienka ma aj po rokoch rozosmeje. Ako sme tam stáli v tme a pozerali na farebné, blikajúce sviečky, trochu sme sa odklonili od bežného diania a na
chvíľu zmenili priority. O niečo ďalej sme zas dostali elektrický kopanec z ochranného drôtu a zahľadeli sa na niekoľko metrov do očí stádu kráv. Možno aj býkovi, to som však už nechcel vedieť, rýchlo sme brali nohy na plecia a družstvo radšej obišli. Po príchode na miesto vykonania simulácie sme sa rozdelili a každý už
šiel na vlastnú päsť. Zvolil som menšiu obchádzku. Predo mnou pokrývali zem kríky a trstiny, priblížiť sa bližšie k cieľu trvalo krátko. Rozviazal som maskovací oblek a pomaly som si ho navliekol.
Vyrobil som ho z kusov maskovacej siete, tu a tam nezakrýval siluetu, takže som použil trsy trávy na domaskovanie. Výhodnú pozíciu som našiel, až keď svitalo a priplazil som sa na vzdialenosť, odkiaľ som bol schopný rozoznať nápis na cieli.
Ideálne bolo zistiť potrebný text na štyristo až päťsto metrov, ale v mojom prípade ma mýlilo písmeno B alebo číslica 8. Bol som si istý až vo vzdialenosti asi tristopäťdesiatichmetrov, preto som hľadal vhodný úkryt v týchto miestach. Kúsok za mnou som videl kus železa v zemi, čo mohlo vytvoriť vhodný kryt, na druhej strane
však železo svietilo na odkrytej ploche okolo neho. ostal som za stromom a uistil sa, že prípadná úniková cesta za mojím chrbtom vyhovuje. Bolo to B. Z pozície som písmeno zreteľne videl. Znázorňovalo to situáciu, že nápis imituje detail tváre a cieľom si musíte byť stopercentne istí.
Do vysielačky sme potom od šiestej mohli zahlásiť pripravenosť a na pokyn začať strieľať. Po každej rane sme dostali pokyn na ďalšiu strelu, kým nás inštruktor nedokázal lokalizovať. Mňa našiel po tretej, čo bolo priemerný výsledok. Bolo by to lepšie nebyť faktu, že som nevyužil blízku balistickú ochranu – kovový kryt, aspoň ako mi vysvetlil inštruktor. K tretej strele sa v realite sniper najskôr ani nedostane. Priblížiť sa, potvrdiť cieľ, presne vystreliť jediný raz, potom sa stiahnuť bez odhalenia. Pri identifikovaní pozície by strelec čelil ohromnej palebnej presile protivníka, pretože sniper predstavuje takú vysokú strategickú hrozbu, že nepriateľ by použil všetky dostupné zbrane na jeho zneškodnenie. Každá ďalšia strela iba zvyšuje riziko odhalenia.
Kurz som ukončil s uspokojivým hodnotením. od tej chvíle som mal jasno, že chcem v armáde zostať a vykonávať funkciu ostreľovača.
Na prieskumnej rote nás po piatich v skupine zadelili do príslušných, teraz už nových izieb. Z tej pôvodnej – výcvikovej ostali iba Jojo, Matej a Spejbl. Stalone po morálku ničiacej „strate“ svalov odišiel inam, kde mohol hrávať hokej profesionálne aj naďalej.
Tomáš z Bratislavy odišiel na zabezpečovaciu, za kuchára. Na prízemí sídlila iná rota, o tri mesiace starší nástupný termín od nás. Nám patrilo poschodie. okrem štyroch izieb pre prieskumníkov spali dvaja vodiči zvlášť, v ďalšej samostatnej izbe, a na poschodí sa tiež nachádzalo velenie roty. Klubovňu zašili do zadnej časti, na konci chodby. Sprchu tvoril len vývod jednej batérie a počas celého roka z nej nonstop tiekla ľadová voda. Až pri odchode roty z prízemia sme zistili, že teplú vodu nám na celý rok odstavili. Nikto sa nikdy nesťažoval, mysleli sme si, že tečie len studená a inak to ani nebude. Po ľadovej sprche som sa cítil sviežo a v chladných mesiacoch mi bolo po osušení teplejšie.
