Čarodejnica z Portobella - Paulo Coelho

Paulo Coelho - ČARODEJNICA Z PORTOBELLA

Hlavná hrdinka príbehu - Athena je adoptívna dcéra libanonských emigrantov, ktorých z Bejrútu vyhnala vojna. V Londýne sa počas univerzitných štúdií zoznámi s mužom, s ktorým privedú na svet dieťa. Vzťah však nemá dlhú životnosť. Athena sa zamestná v banke, kde tajomným a veľmi nekonvenčným spôsobom neuveriteľne zlepší výkonnosť celej pobočky, neskôr sa stane úspešnou predavačkou pozemkov na Strednom východe. Neustále však myslí na svoju biologickú matku, ktorá ju po narodení opustila, preto sa rozhodne vydať do Transylvánie, aby ju vyhľadala. Athena počas svojho putovania dospeje k poznaniu, ktoré naveky zmení nielen jej život, ale aj životy ostatných ľudí v jej okolí. Príbeh mladej „čarodejnice z Portobella“ nám vyrozprávajú práve osoby, ktoré okolo nej žili. Podávajú nám obraz súčasnej spoločnosti, kde konformizmus a strach byť iným neraz určujú naše životné smerovanie.

PAULO COELHO

sa narodil roku 1947 v Rio de Janeire v Brazílii. Prv než sa stal spisovateľom, pracoval ako riaditeľ divadla, skladateľ a novinár. Otextoval celý rad piesní pre známych brazílskych spevákov ako napríklad Elis Regina, Rita Lee alebo Raul Seixas. Mimoriadny ohlas vzbudil autobiografickým dielom Pútnik z Compostely (Mágov denník) (1987), v ktorom čerpal zo svojich zážitkov a duchovných cvičení na pešej púti do galícijského mesta Santiago de Compostela. Jeho druhá kniha Alchymista (1988), ktorá je takmer rozprávkovým príbehom španielskeho pastiera hľadajúceho poklad, mu zaistil celosvetový úspech. Medzi jeho ďalšie diela patrí Brida (1990), Valkýry (1991), Na brehu Rio Piedra som si sadla a plakala (1994), Piata hora (1996), Veronika sa rozhodla zomrieť (1998), Démon a slečna Prymová (2001), Jedenásť minút (2003) a Záhir (2005). Coelho vydal aj súbor svojich textov publikovaných v novinách. V roku 2006 vyšla v slovenskom preklade jeho kniha Ako rieka, ktorá plynie, ktorá predstavuje výber článkov, esejí, úvah a zamyslení napísaných v období rokov 1998-2005 a odzrkadľuje celkový široký záber tvorby tohto medzinárodne uznávaného brazílskeho autora. Za literárnu činnosť bol Coelho vyznamenaný mnohými medzinárodnými cenami. Jeho knihy boli doteraz preložené do 63 jazykov a predaných bolo vyše 75 miliónov výtlačkov v 150 krajinách. Paulo Coelho je jedným z najčítanejších a najvplyvnejších autorov súčasnosti.

Úryvky z knihy:

Pre S. F. X., slnko, ktoré okolo seba šírilo svetlo a teplo, a vzor pre tých, ktorí sú myšlienkami za obzorom.

Bez poškvrny počatá Panna Mária oroduj za nás, ktorí sa k Tebe utiekame. Amen.

Nikto nezažne sviecu, a nepoloží ju do skrýše, ani pod nádobu, ale na svietnik, aby videli žiaru tí, čo prichádzajú.

Lukáš 11,13

Prv ako tieto svedectvá opustili môj pracovný stôl a nasledovali osud, ktorý som im určil, chcel som ich premeniť na tradičnú knižku, kde je skutočný príbeh vyrozprávaný po dôkladnom skúmaní.

Začítal som sa do množstva životopisov, ktoré by mi pomohli pri jej písaní, a pochopil som jednu vec: autorov názor na hlavnú postavu napokon ovplyvní výsledok bádania. Keďže som nemal v úmysle povedať presne, čo si myslím, ale ukázať ako príbeh „čarodejnice z Portobella“ vnímali jeho hlavné postavy, vzdal som sa myšlienky na knihu; zdalo sa mi lepšie jednoducho prepísať to, čo som si vypočul.

Heron Ryan, 44 rokov, novinár

Nikto nezasvieti lampu, aby ju ukryl za dvere, cieľom svetla je vytvoriť okolo seba viac svetla, otvoriť oči, ukázať nádheru vôkol.
Nikto neobetuje najdôležitejšiu vec, čo má: lásku.
Nikto nevkladá svoje sny do rúk tých, čo ich môžu zničiť.
Nikto okrem Atheny.
Dlho po jej smrti ma jej bývalá majsterka požiadala, aby som s ňou išiel do škótskeho Prestopansu. Mesto využilo feudálny zákon, ktorý o mesiac neskôr zrušili, a oficiálne odpustilo osemdesiat jedna osobám, a ich mačkám, popraveným za čarodejníctvo v šestnástom a sedemnástom storočí.
Podľa oficiálneho hovorcu barónov z Prestoungrangeu a Dolphinstounu „väčšinu z nich odsúdili bez konkrétnych dôkazov, len na základe obviňujúcich svedectiev, ktoré uvádzali pocit prítomnosti zlých duchov“.
Je zbytočné opäť spomínať všetky ukrutnosti inkvizície, ich mučiarne a hranice blčiace plameňmi nenávisti a pomsty. Edda však cestou viackrát zopakovala, že čosi na tomto geste bolo pre ňu neprijateľné: mesto a štrnásty barón z Prestoungrangeu a Dolphinstounu „odpúšťali“ brutálne popraveným ľuďom.
– Žijeme v dvadsiatom prvom storočí a potomkovia skutočných zločincov, ktorí zabíjali nevinných, si nárokujú právo „odpúšťať“. Vy viete, o čo ide, Heron.
Vedel som. Rodí sa nový hon na čarodejnice; miesto rozpáleného železa sú dnes zbraňou irónia a útlak. Na každého, kto v sebe náhodne objaví dar, a odváži sa o svojej schopnosti hovoriť, sa začnú pozerať s nedôverou. A manžel, manželka, otec, dieťa, či ktokoľvek iný, zväčša nepocíti hrdosť, práve naopak, v strachu, že celá rodina vyjde na posmech, zakáže akékoľvek zmienky na danú tému.
Kým som spoznal Aténu, nazdával som sa, že ide len o nečestné zneužívanie ľudskej beznádeje. Moja cesta do Transilvánie a dokument o upíroch mali tiež ukázať, ako ľahko sa ľudia dajú oklamať; v ľudskej predstavivosti pretrvávajú niektoré celkom absurdné povery, a to bezohľadní jedinci zneužívajú. Keď som navštívil Drakulov hrad, zrekonštruovaný len, aby mali turisti pocit, že sú na výnimočnom mieste, vyhľadal ma istý vládny úradník. Naznačoval, že po odvysielaní filmu na BBC, dostanem (podľa jeho slov) dosť „významnú“ odmenu. Z úradníkovho hľadiska som pomáhal propagovať význam mýtu a za to som si zaslúžil veľkorysú prémiu. Jeden zo sprievodcov povedal, že počet návštevníkov sa z roka na rok zvyšuje, a že každá zmienka o mieste je dobrá, aj tá, ktorá tvrdí, že hrad je nepravý, že Vlad Dracul je historická postava, ktorá nemá nič spoločné s mýtom, a že je to celé len blúznivý výplod Škóta (pozn. red. Bram Stoker), ktorý v tej oblasti nikdy nebol.
V tej chvíli som pochopil, že aj keby som sa prísne držal faktov, nedobrovoľne napomáham lži. Hoci plánom môjho scenáru bolo demystifikovať to miesto, ľudia veria tomu, čomu chcú. Sprievodca mal pravdu, v podstate som napomáhal propagácii. Napriek nemalej čiastke, ktorú som už investoval do cesty a výskumu, ihneď som od projektu odstúpil.
Cesta do Transilvánie však nesmierne ovplyvnila môj život: spoznal som Aténu, keď pátrala po svojej matke. Osud, ten záhadný, neúprosný osud, nás postavil tvárou v tvár v bezvýznamnej hale ešte bezvýznamnejšieho hotela. Bol som svedkom jej prvého rozhovoru s Deidre, alebo Eddou, ako sa necháva volať. Ako divák samého seba som sledoval boj svojho srdca, ktoré ma bránilo pred zvodmi ženy, čo nepatrila do môjho sveta. Tlieskal som, keď rozum prehral bitku, a už som sa mohol len odovzdať, pripustiť, že som sa zamiloval.
A vďaka tejto vášni som videl rituály, o akých sa mi ani nesnívalo, dve materializácie, tranzy. V presvedčení, že ma láska zaslepila, pochyboval som o všetkom. Pochybnosti ma však neparalyzovali, posúvali ma smerom k oceánom, ktorých existenciu som nemohol pripustiť. Táto sila mi v najťažších chvíľach pomohla čeliť cynizmu kolegov novinárov a napísať o Athene a jej práci. A keďže láska je napriek Atheninej smrti stále živá, sila sa nestratila, ja však túžim zabudnúť na to, čo som videl a čo som sa naučil. V tomto svete by som sa mohol plaviť len ruka v ruke s Athenou.
Toto boli jej záhrady, jej rieky, jej hory. A teraz keď je preč, potrebujem, aby bolo všetko rýchlo ako predtým. Budem sa viac sústreďovať na dopravné problémy, zahraničnú politiku Veľkej Británie, správu našich daní. Chcem opäť veriť, že svet mágie je len dobre prepracovaný trik. Že ľudia sú poverčiví. Že veci, ktoré veda nevie vysvetliť, nemajú právo existovať.
Keď sa stretnutia v Portobelle začali vymykať spod kontroly, neraz sme sa pochytili pre jej správanie, no dnes som rád, že ma nikdy nepočúvala. Ak po tragickej strate niekoho, koho veľmi milujeme, jestvuje nejaká útecha, je to tá vždy potrebná nádej, že to tak možno bolo lepšie.
Zobúdzam sa a zaspávam s týmto presvedčením: bolo lepšie, že Athena odišla, prv ako zostúpila do pekiel tejto zeme. Po udalostiach, ktoré z nej urobili „čarodejnicu z Portobella“ by už nikdy nenadobudla duševný pokoj. Zvyšok jej života by bol trpkou konfrontáciou jej osobných snov s kolektívnou realitou. Ako poznám jej povahu, bojovala by až do konca, obetovala by svoju energiu a radosť v úsilí dokázať niečo, čomu nikto, vôbec nikto, nie je ochotný uveriť.
Ktovie, či nehľadala smrť ako stroskotanec ostrov. Zrejme nejedno skoré ráno strávila na staniciach metra a čakala na útočníkov, ktorí neprichádzali. Prechádzala sa najnebezpečnejšími štvrťami Londýna a hľadala vraha, ktorý sa nevynáral. Vyvolávala hnev mocných, ktorí nevedeli prejaviť svoju zúrivosť.
Až kým sa jej nepodarilo nájsť brutálneho vraha. Koľkí z nás sa však vyhnú pohľadu na náhly odchod dôležitých vecí z nášho života? Nemám na mysli len osoby, ale aj naše sny a ideály: môžeme odolať deň, týždeň, pár rokov, no sme vždy odsúdení strácať. Naše telo žije ďalej, no dušu skôr či neskôr zasiahne smrteľný úder. Dokonalý zločin, keď nevieme, kto zabil našu radosť, aký motív k tomu viedol, a kde sú vinníci.
A uvedomujú si vôbec tí vinníci, ktorí sa nepredstavia, svoje činy? Myslím, že nie, lebo oni sú tiež obeťami reality, ktorú vytvorili, hoci sú depresívni, arogantní, nemohúci a mocní.
Nechápu a nikdy by nepochopili Athenin svet. Ešte dobre, že to hovorím takto: Athenin svet. Konečne pripúšťam, že tadiaľ len prechádzala, ako láskavosť, ako niekto, kto je v nádhernom paláci, je tie najvyberanejšie jedlá a uvedomuje si, že je to len slávnosť, palác mu nepatrí, jedlo nekúpili za jeho peniaze, a v určitej chvíli svetlá zhasnú, hostitelia si idú ľahnúť, zamestnanci sa vrátia do svojich izieb, dvere sa zatvoria, a sme opäť na ulici, čakáme na taxík alebo na autobus a vraciame sa ku každodennej priemernosti.
Vraciam sa. Lepšie povedané, jedna moja časť sa vracia do tohto sveta, kde má zmysel len to, čo vidíme, čoho sa dotýkame a môžeme vysvetliť. Chcem znovu pokuty za prekročenie rýchlosti, hádky pri bankomatoch, večné ponosy na počasie, horory a preteky Formuly 1. S týmto vesmírom budem musieť žiť do konca svojich dní; ožením sa, budem mať deti a minulosť bude len vzdialenou spomienkou, pre ktorú si jedného dňa položím otázku: ako som mohol byť taký slepý, ako som mohol byť taký naivný?
Viem tiež, že v noci sa bude moja druhá časť túlať priestorom, v styku s vecami, ktoré sú skutočné ako škatuľka cigariet a pohár džinu, ktoré mám pred sebou. Moja duša bude tancovať s Atheninou, budem s ňou, kým budem spať, zobudím sa spotený, pôjdem si do kuchyne po pohár vody, pochopím, že ak chceme zvíťaziť nad prízrakmi, musíme používať veci, ktoré nepatria do reality. A tak podľa babičkinej rady položím na nočný stolík otvorené nožnice a prestrihnem pokračovanie sna.
Na druhý deň sa pozriem na nožnice s istou ľútosťou. Musím sa však znovu prispôsobiť tomuto svetu, inak zošaliem.

Andrea McCainová, 32 rokov, divadelná herečka

„Nikto nesmie manipulovať nikým. Vo vzťahu obaja vedia, čo robia, aj keď sa jeden potom sťažuje, že ho využili.“
To hovorila Athena, no správala sa celkom opačne, pretože ma využila a zmanipulovala bez akéhokoľvek ohľadu na moje city. Je to tým vážnejšie, že hovoríme o mágii; koniec koncov bola moja majsterka, poverená odovzdať mi posvätné tajomstvá, prebudiť vo mne neznámu silu, ktorú všetci vlastníme. Keď sa odvážime do tohto neznámeho mora, slepo dôverujeme tým, čo nás vedú, veriac, že vedia viac ako my.
Môžem zaručiť, že nevedia. Ani Athena, ani Edda, ani ľudia, s ktorými som sa spoznala vďaka nim. Hovorila, že sa popri učení sama učí, a hoci som tomu zo začiatku odmietala uveriť, neskôr ma presvedčila, že to môže byť pravda. Napokon som zistila, že je to ďalší z jej spôsobov, ako otupiť našu pozornosť a dosiahnuť, aby sme podľahli jej čaru.
Ľudia, čo pri duševnom hľadaní nemyslia, chcú výsledky. Chcú sa cítiť mocní, vzdialení od anonymných más. Chcú byť zvláštni. Athenine hry s cudzími citmi boli desivé.
Mám dojem, že v minulosti hlboko obdivovala Svätú Terezu z Lisieux. Katolícke náboženstvo ma nezaujíma, no dopočula som sa, že Tereza mala akési mystické a fyzické spojenie s Bohom. Athena raz spomenula, že by mala rada podobný osud ako ona: v tom prípade mala vstúpiť do kláštora, zasvätiť život rozjímaniu alebo pomoci chudobným. Bolo by to omnoho užitočnejšie pre svet a omnoho menej nebezpečné ako pomocou hudby a rituálov uvádzať ľudí do stavu akéhosi opojenia, kde sa môžeme stretnúť so svojím lepším, ale i horším ja.
Vyhľadala som ju, keď som pátrala po zmysle svojho života, hoci som to pri našom prvom stretnutí nepriznala. Mala som hneď pochopiť, že to Athenu príliš nezaujímalo; chcela žiť, tancovať, milovať sa, cestovať, sústreďovať okolo seba ľudí, aby ukázala svoju učenosť, predviedla svoje vlohy, provokovala susedov, využila to najsvetskejšie v nás, hoci sa svojmu hľadaniu usilovala dať masku duchovna.
Vždy, keď sme sa stretli pri duchovných obradoch, alebo sme šli spolu do baru, cítila som jej moc. Prejavovala sa tak silno, že som sa jej mohla takmer dotknúť. Zo začiatku ma to fascinovalo, chcela som byť ako ona. No raz v bare začala rozprávať o „Treťom obrade“, ktorý zahŕňa sexualitu. Urobila to pred mojím priateľom pod zámienkou, že ma niečo naučí. Myslím si, že jej cieľom bolo zviesť muža, ktorého milovala.
A, prirodzene, napokon sa jej to podarilo.
Nemali by sme hovoriť zle o ľuďoch, čo prešli z tohto života do hviezdneho sveta. Athena nebude skladať účty mne, ale všetkým tým silám, ktoré neusmernila pre dobro ľudstva a svoje vlastné duchovné pozdvihnutie a využila ich pre vlastný prospech.
A čo je horšie, nebyť jej nutkania k exhibicionizmu, všetko, čo sme spolu začali, mohlo vyjsť. Stačilo by konať diskrétnejšie a dnes by sme spoločne plnili misiu, ktorá nám bola zverená. Nedokázala sa však kontrolovať, myslela si, že je paňou pravdy, schopnou prekonať všetky prekážky len pomocou svojej schopnosti zvádzať.
A aký je výsledok? Zostala som sama. A nemôžem odísť od začatej práce – musím ísť až do konca, aj keď sa niekedy cítim slabá a takmer stále skľúčená.
Neprekvapuje ma, že sa jej život skončil takto, žila v neustálom flirte s nebezpečenstvom. Hovorí sa, že extrovertní ľudia sú nešťastnejší ako introverti a kompenzujú si to tak, že ukazujú sami sebe, že sú spokojní, veselí, zadobre so životom. Aspoň v jej prípade je toto tvrdenie vonkoncom pravdivé.
Athena si uvedomovala svoju charizmu a trápila všetkých, čo ju milovali.
Aj mňa.

Deidre O’Neillová, 37 rokov, známa ako Edda

Keď nám dnes zavolá neznámy muž, trošku sa s nami porozpráva, nič nenaznačuje, nič zvláštne nepovie, no napriek tomu nám venuje pozornosť, ktorej sa nám zriedka dostáva, sme schopné s ním v ten večer ísť do postele relatívne zaľúbené. Sme také, a nie je na tom nič zlé – je v ženskej povahe ľahko sa otvoriť láske.
Táto láska ma v devätnástich rokoch otvorila stretnutiu s Matkou. Athena mala presne toľko rokov, keď po prvý raz vstúpila do tranzu prostredníctvom tanca. Toto je však jediná spoločná vec medzi nami – vek našej iniciácie.
Vo všetkom ostatnom sme boli celkom odlišné, predovšetkým v spôsobe, akým sme pristupovali k ostatným. Ako jej majsterka som vždy dala to najlepšie zo seba, aby si mohla riadiť svoje vnútorné hľadanie. Ako jej priateľka, hoci neviem, či tento môj cit opätovala, som sa ju usilovala upozorniť, že svet ešte nie je pripravený na premeny, ktoré chcela vyvolať. Spomínam si na prebdené noci, ktoré predchádzali môjmu rozhodnutiu dovoliť jej konať celkom slobodne a nasledovať príkazy svojho srdca.
Jej problém spočíval v tom, že bola ženou dvadsiateho druhého storočia žijúcou len v dvadsiatom prvom storočí, a že dovolila, aby to všetci videli. Zaplatila za to? Bezpochyby. No zaplatila by oveľa viac, keby potláčala svoju mimoriadnosť. Bola by zatrpknutá, frustrovaná, neustále by sa trápila „tým čo si budú myslieť ostatní“, neustále by hovorila „najprv vyriešim tieto záležitosti, potom sa budem venovať svojmu snu“, neustále by sa sťažovala, že „ideálne podmienky nebudú nikdy“.
Všetci hľadajú dokonalého majstra, majstri sú však len ľudia, hoci ich učenie môže byť božské, a to iní ťažko prijímajú. Nemýliť si učiteľa s poučením, rituál s extázou, toho, čo prenáša symbol so symbolom samotným. Tradícia je prepojená so životnými silami, a nie s osobami, ktoré prenášajú. Sme však slabí, prosíme Matku, aby nám poslala sprievodcov, kým ona posiela len značky na cestu, ktorou musíme prejsť.
Beda tým, čo hľadajú pastierov namiesto túžby po slobode! Stretnutie s vyššou energiou je každému na dosah, je však vzdialené tým, čo prenášajú zodpovednosť na iných. Náš čas na tejto zemi je posvätný a mali by sme sláviť každú chvíľu.
Na dôležitosť tejto skutočnosti sa celkom zabudlo, dokonca aj náboženské sviatky sa stali príležitosťou na výlet na pláž, do parku, do lyžiarskych stredísk. Už niet obradov. Už nedokážeme premeniť obyčajné skutky na posvätné prejavy. Pri varení sa sťažujeme na nedostatok času, hoci by sme mohli premieňať lásku na jedlo. Prácu považujeme za Božie prekliatie, hoci by sme mohli využívať svoje schopnosti, aby nám prinášali radosť a šírili Matkinu energiu.
Bohatý svet, ktorý nosíme v duši, priniesla Athena na povrch, bez toho aby si uvedomila, že ľudia ešte nie sú pripravení prijať jej schopnosti.
My ženy pri hľadaní zmyslu života alebo cesty poznania sa vždy identifikujeme s jedným zo štyroch klasických archetypov.
Panna (a teraz nemám na mysli sexualitu) hľadá prostredníctvom úplnej nezávislosti a všetko, čomu sa naučí, je plodom jej schopnosti samostatne čeliť výzvam.
Martýrka v bolesti, odovzdaní sa a utrpení nájde spôsob poznania samej seba. Svätica v bezhraničnej láske, v schopnosti dávať a nepýtať nič späť nájde skutočný zmysel svojho života.
A napokon Čarodejnica hľadá dokonalý a bezhraničný pôžitok, a tým zdôvodňuje svoju existenciu.
Mali by sme si vybrať len jednu z týchto ženských tradícií, Athena však bola všetkými štyrmi zároveň.
Nepochybne môžeme jej správanie odôvodňovať tvrdením, že každý, kto vstúpi do stavu tranzu alebo extázy, stratí kontakt s realitou. To je omyl: fyzický a duchovný svet je jedno a to isté. V každom zrnku prachu môžeme zbadať Božskosť, a to nám nezabráni zotrieť ho mokrou špongiou. Božskosť sa nestratí, premení sa na čistý povrch.
Athena si mala na seba dávať väčší pozor. Keď tak uvažujem o živote a smrti svojej žiačky, mala by som trochu zmeniť svoje konanie.

Lella Zainabová, 64 rokov, numerologička

Athena? Aké zaujímavé meno! Tak sa na to pozrime... jej Najvyššie číslo je deväť. Optimistická, spoločenská, vyčnieva z davu. Ľudia u nej hľadajú pochopenie, súcit a veľkorysosť, a práve preto musí byť veľmi opatrná, tendencia k popularite jej môže stúpnuť do hlavy a napokon stratí viac, ako získa. Mala by si dávať pozor na jazyk, lebo má sklon rozprávať viac, ako káže zdravý rozum.
Jej Najnižšie číslo je jedenásť. Myslím, že túži po vedúcej pozícii. Zaujíma sa o mystické témy a ich prostredníctvom sa usiluje priniesť harmóniu všetkým okolo seba. To je však v priamom rozpore s deviatkou, ktorá je súčtom dňa, mesiaca a roka jej narodenia zredukovaných na jedinú číslicu. Bude neustále podliehať závisti, smútku, uzavretosti a unáhleným rozhodnutiam. Pozor na tieto negatívne vibrácie: prílišná ambicióznosť, netolerancia, zneužívanie moci, výstrednosť.
Kvôli tomuto rozporu odporúčam, aby sa venovala niečomu, čo nezahŕňa citový kontakt s ľuďmi, napríklad práci v oblasti informatiky alebo inžinierstva. Je mŕtva? Prepáčte. A čo vlastne robila?

Čo vlastne Athena robila? Athena robila z každého rožku trošku, no keby som mal zhrnúť jej život, povedal by som: bola duchovná, ktorá rozumela silám Prírody. Lepšie povedané, bola niekto, kto z jednoduchého dôvodu, že nemal veľmi čo stratiť alebo očakávať od života, riskovala viac ako iní a napokon sa premenila na sily, o ktorých si myslela, že ich ovláda. Bola predavačkou v supermarkete, zamestnankyňou v banke, predavačkou pozemkov a v žiadnej z týchto pozícií neprestala prejavovať duchovnú, ktorú mala v sebe. Žil som v jej blízkosti osem rokov a obnovením jej pamiatky a identity jej splácam svoj dlh. Pri zhromažďovaní týchto svedectiev bolo najťažšie presvedčiť ľudí, aby mi dovolili použiť ich skutočné mená. Niektorí tvrdili, že sa nechcú zapliesť do takéhoto príbehu, iní sa usilovali zatajiť svoje názory a city. Vysvetlil som im, že mojím skutočným zámerom je, aby ju všetci zainteresovaní lepšie pochopili, a že anonymným svedectvám nikto neuverí. Aj ten najbezvýznamnejší z opýtaných veril, že má jedinú a definitívnu verziu akejkoľvek udalosti, preto napokon všetci privolili. Počas nahrávok som pochopil, že nič nie je absolútne a všetko závisí od vnímania človeka. A najlepší spôsob, ako sa dozvedieť, kto sme, je neraz dozvedieť sa, ako nás vidia druhí. To neznamená, že urobíme to, čo očakávajú, no aspoň si lepšie rozumieme. Dlhoval som to Athene. Zachytiť jej príbeh. Napísať o jej mýte.

Samira R. Khalilová, 57 rokov, žena v domácnosti, Athenina matka

Nevolajte ju Athena, prosím. Jej skutočné meno je Sherine. Sherine Khalil, milovaná, vytúžená dcéra, ktorú sme s manželom tak veľmi chceli splodiť sami! Život mal však iné plány – keď je osud príliš štedrý, vždy sa nájde studňa, do ktorej sa môžu zrútiť všetky sny.
Žili sme v Bejrúte, v čase, keď ho všetci považovali za najkrajšie mesto Stredného východu. Môj manžel bol úspešný podnikateľ, brali sme sa z lásky, každý rok sme cestovali do Európy, mali sme priateľov, pozývali nás na všetky dôležité spoločenské udalosti a raz bol hosťom v mojom dome americký prezident, len si predstavte! Boli to tri nezabudnuteľné dni, prvé dva americké tajné služby prekutrávali každý kút nášho domu (už mesiac predtým boli v našej štvrti, zaujímali strategické pozície, prenajímali si byty, prezliekali sa za žobrákov a zaľúbené páry). A jeden slávnostný deň, lepšie povedané dve hodiny. Nikdy nezabudnem na závistlivé pohľady našich známych a na radosť, že sa môžeme fotiť s najsilnejším mužom planéty.
Mali sme všetko, okrem toho, po čom sme najviac túžili – dieťaťa. Takže sme vlastne nemali nič.
Skúsili sme všetko, dávali sme sľuby, chodili sme na miesta zaručených zázrakov, navštevovali sme lekárov, liečiteľov, brali sme lieky, pili elixíry a zázračné nápoje. Dva razy ma umelo oplodnili, a dieťatko som stratila. Pri druhom som prišla aj o ľavý vaječník a už som nenašla žiadneho lekára, ktorý by riskoval ďalšie dobrodružstvo tohto druhu.
Vtedy nám jeden priateľ, ktorý vedel o našej situácii, poradil jediné možné riešenie – adopciu. Povedal, že má kontakty v Rumunsku, a že proces nepotrvá dlho.
O mesiac neskôr sme nasadli do lietadla, náš kamarát mal dôležité obchody s tým diktátorom, čo tam vtedy vládol, nespomínam si na jeho meno (pozn. red. Nicolae Ceausescu), tak sme sa vyhli všetkým byrokratickým formalitám a šli sme do adopčného centra v transilvánskom Sibiu. Tam nás už čakali s kávou, cigaretami, minerálkou a vyplnenými papiermi, stačilo si vybrať dieťa.
Zobrali nás do ukrutne studenej miestnosti s postieľkami a ja som uvažovala, ako mohli nechať tie úbohé bytosti v takej situácii. V prvej chvíli som chcela adoptovať všetky, zobrať ich do našej krajiny, kde je slnko a sloboda, to bol však, prirodzene, šialený nápad. Prechádzali sme pomedzi postieľky, načúvali plaču a desili sa významu svojho rozhodnutia.
Viac ako hodinu sme si s manželom nevymenili ani slovo. Vyšli sme von, dali sme si kávu, zapálili cigaretu, vrátili sa späť – toto sa opakovalo niekoľko krát. Všimla som si, že žena poverená adopciou už stráca trpezlivosť, musela som sa rozhodnúť. V tej chvíli akoby som nasledovala inštinkt, ktorý si dovolím označiť za materský, akoby som našla dieťa, ktoré musí byť v tejto inkarnácii moje, no prišlo na svet cez iné brucho, a ukázala som na jedno dievčatko.
Zamestnankyňa navrhla, aby sme ešte pouvažovali. Práve ona, čo ju tak obťažovalo naše váhanie! No ja som už bola rozhodnutá.
Aj tak mi opatrne, aby nezranila moje city (myslela si, že máme kontakty s vysokými predstaviteľmi rumunskej vlády) zašepkala do ucha, aby ju nepočul môj manžel: – To rozhodne nebude dobré. Je to cigánske dieťa.
Odvetila som, že kultúra sa neprenáša génmi a len trojmesačné bábätko bude moje a manželovo dieťa, vychovávané podľa našich zvykov. Spozná kostol, ktorý navštevujeme, pláže, kde chodíme na prechádzky, bude čítať knihy vo francúzštine, navštevovať Bejrútsku americkú školu. Okrem toho, nevedela som nič, a dodnes neviem, o cigánskej kultúre. Viem len, že cestujú, niekedy sa neumývajú, klamú iných a nosia náušnice. Hovorí sa, že unášajú deti a odnášajú si ich na vozoch, tu sa však stal presný opak, opustili dieťa a ja som sa ho chystala ujať.
Žena sa ma ešte pokúsila odradiť, ale ja som už podpisovala papiere a požiadala manžela, aby urobil to isté. Po návrate do Bejrútu sa svet zdal iný, Boh mi dal dôvod žiť, pracovať, bojovať v tomto slzavom údolí. Teraz sme mali dieťa, ktoré sa stalo zmyslom našich snažení.
Sherine vyrástla do krásy a múdrosti – to asi hovoria všetci rodičia, no som presvedčená, že bola skutočne výnimočné dieťa. Jedného popoludnia, mala vtedy už päť rokov, jeden z mojich bratov povedal, že keby chcela pracovať v zahraničí, jej meno vždy prezradí jej pôvod, a navrhol, aby sme ho zmenili na nejaké, čo by nepovedalo vôbec nič, ako Athena. Dnes už samozrejme viem, že je to hlavné mesto aj bohyňa múdrosti, vedy a vojny. A možno môj brat o tom vedel a zároveň si uvedomoval problémy, aké môže arabské meno v budúcnosti priniesť – venoval sa politike ako celá naša rodina a chcel chrániť svoju neter pred temnými oblakmi, ktoré ako jediný zahliadol na horizonte. Najzvláštnejšie je, že Sherine sa zvuk toho slova páčil. Behom jediného popoludnia sa o sebe začala zmieňovať ako o Athene a už jej to nikto nedokázal vyhovoriť. Aby sme jej urobili radosť, aj my sme si osvojili túto prezývku a mysleli sme si, že ju to prejde.
Môže meno ovplyvniť život človeka? Lebo čas bežal, prezývka odolávala a my sme si na ňu zvykli. Keď sa dostala do puberty, zistili sme, že cíti akési náboženské povolanie – žila v kostole, vedela evanjeliá naspamäť, a to bolo zároveň požehnanie i prekliatie. Vo svete, ktorý sa čoraz viac rozdeľoval podľa rôznej náboženskej viery, som sa bála o bezpečnosť svojej dcéry. V tom čase nám Sherine už začínala hovoriť, akoby to bola najnormálnejšia vec na svete, že má viacerých neviditeľných priateľov – anjelov a svätých, ktorých obrazy vídala v kostole, kam sme chodili. Isteže, všetky deti na svete majú vízie, no zriedka si na ne po určitom veku spomínajú. A dávajú život neživým veciam, bábikám a plyšovým tigrom. Keď som však jedného dňa šla po ňu do školy a povedala mi, že videla „ženu odetú v bielom, podobnú Panne Márii“, začala som mať pocit, že preháňa.
Pravdaže verím v anjelov. Dokonca verím, že anjeli sa rozprávajú s malými deťmi, ale keď majú zjavenia dospelí, to už je rozdiel. Počula som o pastieroch a vidiečanoch, ktorí tvrdia, že videli ženu v bielom, a to im zničilo život. Začnú za nimi chodiť ľudia hľadajúci zázraky, vložia sa do toho farári, dediny sa premenia na pútnické miesta a úbohé deti skončia v kláštore. Tá historka ma preto veľmi znepokojila, Sherine by sa v tom veku mala skôr starať o mejkap, lakovanie nechtov, romantické telenovely alebo detské televízne programy. Moja dcéra nebola v poriadku a ja som zašla za odborníkom.
– Upokojte sa – povedal mi.
Pre pediatra špecializujúceho sa na detskú psychológiu, ako pre väčšinu lekárov, ktorí sa týmto oblastiam venujú, sú neviditeľní kamaráti istým druhom premietania snov a pomáhajú dieťaťu odhaliť túžby, vyjadriť pocity, a to všetko neškodným spôsobom.
– Ale žena v bielom?
Odvetil, že Sherine možno dobre nechápe náš spôsob videnia alebo vysvetľovania sveta. Navrhol, aby sme ju pomaličky pripravovali na skutočnosť, že sme ju adoptovali. Podľa slov odborníka by bolo najhoršie, keby na to prišla sama, začala by pochybovať o celom svete. Jej správanie by sa mohlo stať nepredvídateľným.
Od tej chvíle sme sa s ňou rozprávali inak. Neviem, či si človek pamätá na veci, čo sa stali, kým bol celkom maličký, ale usilovali sme sa jej ukázať, ako ju ľúbime, a že sa nepotrebuje utiekať do fantazijného sveta. Potrebovala pochopiť, že jej viditeľný svet je najkrajší, aký môže byť, rodičia ju chránia pred každým nebezpečenstvom, Bejrút je nádherný, pláže sú slnečné a plné ľudí. Bez toho, aby som sa priamo konfrontovala s tou „ženou“, som začala tráviť viac času s dcérou, pozývala som k nám jej spolužiakov, nepremeškala som jedinú príležitosť prejaviť jej všetku našu lásku.
Stratégia priniesla ovocie. Manžel veľa cestoval, Sherine chýbal, a tak sa v mene lásky rozhodol trochu zmeniť životný štýl. Osamelé rozhovory postupne vystriedalo žartovanie medzi otcom, matkou a dcérou.
Všetko šlo dobre, kým jednej noci neprišla do mojej izby s plačom, že sa bojí a peklo je blízko.
Bola som doma sama, manžel opäť musel odísť a ja som si myslela, že práve to je dôvod jej zúfalstva. Ale peklo? Čo ich to v škole či v kostole učili? Rozhodla som sa, že na druhý deň si pôjdem pohovoriť s učiteľkou.
Sherine však neprestávala plakať. Zobrala som ju k oknu a ukázala som jej Stredozemné more osvetlené mesiacom v splne. Povedala som jej, že démoni nie sú, sú však hviezdy na nebi a ľudia prechádzajúci sa po bulvári pred naším domom. Vysvetlila som jej, že sa nemusí báť, že môže byť celkom pokojná, ale ona sa ďalej triasla a nariekala. Asi po pol hodine zbytočného úsilia som znervóznela. Prikázala som jej, aby prestala, veď už nie je malé dieťa. Pomyslela som si, že možno dostala prvú menštruáciu a diskrétne som sa jej opýtala, či tečie nejaká krv.
– Veľa.
Zobrala som trochu vaty, povedala som jej, aby si ľahla, nech jej môžem ošetriť „ranu“. Nič to nie je, zajtra jej to vysvetlím. Nebola to však menštruácia. Ešte chvíľu plakala, musela však byť unavená, lebo ihneď zaspala.
A na druhý deň ráno tiekla krv.
Zavraždili štyroch mužov. Pre mňa to bol len ďalší z večných kmeňových bojov, na ktoré si môj ľud už zvykol. Pre Sherine to zrejme neznamenalo nič, lebo nočnú moru predošlej noci ani nespomenula.
Ten deň bol však začiatkom príchodu pekla, ktoré pretrváva dodnes. V autobuse zabili 26 Palestínčanov ako pomstu za vraždu. O dvadsaťštyri hodín neskôr sme už nemohli vychádzať na ulicu, strieľalo sa z každej strany. Zavreli školy, Sherine priviedla domov jedna z učiteliek, a potom sa situácia všetkým vymkla z rúk. Môj manžel prerušil cestu a vrátil sa domov, celé dni telefonoval s priateľmi z vlády a nikto nevedel povedať nič, čo by dávalo zmysel. Sherine počula výstrely zvonku, krik môjho manžela doma a na moje prekvapenie nepovedala ani slovo. Neustále som jej opakovala, že to prejde, že čochvíľa budeme môcť ísť znovu na pláž, ona však odvracala pohľad a pýtala si knižku alebo platňu. Kým sa u nás pomaly usádzalo peklo, Sherine čítala a počúvala hudbu.
Prosím vás, nechcem na to myslieť. Nechcem myslieť na vyhrážky, ktoré sme dostávali, na to, kto mal pravdu, kto bol vinný a kto nie. Faktom je, že ak sme chceli o pár mesiacov prejsť na druhú stranu ulice, bolo treba nastúpiť na loď, odviezť sa na Cyprus, nastúpiť na druhú loď a vylodiť sa na druhej strane ulice.
Takmer rok sme sa prakticky nepohli z domu, stále sme dúfali, že sa situácia zlepší, stále sme si mysleli, že to všetko prejde a vláda nakoniec získa kontrolu nad situáciou. Keď jedného rána Sherine počúvala platňu na svojom malom prenosnom prehrávači a cvičila si pritom tanečné kroky, začala hovoriť veci ako „bude to trvať dlho, veľmi dlho“.
Chcela som ju prerušiť, no manžel ma chytil za ruku – videla som, že pozorne počúva a berie slová dieťaťa vážne. Nikdy som nepochopila prečo a dodnes sa o tejto záležitosti nerozprávame, je to pre nás tabu.
Na druhý deň začal robiť nečakané opatrenia a o dva týždne sme boli na ceste do Londýna. Neskôr sme sa dozvedeli, že napriek nejestvujúcim konkrétnym štatistikám za dva roky občianskej vojny zomrelo okolo štyridsaťštyri tisíc ľudí, stoosemdesiat tisíc bolo zranených a tisíce stratili strechu nad hlavou. Boje z rôznych dôvodov pokračovali, krajinu obsadili cudzie sily a peklo trvá dodnes.
„Bude to trvať dlho“, hovorila Sherine. Pane Bože, nanešťastie mala pravdu.

Lukás Jessen-Petersen, 32 rokov, inžinier, bývalý manžel

Keď som Athenu po prvý raz stretol, už vedela, že je adoptovaná. Mala devätnásť rokov a práve sa púšťala do hádky v univerzitnom bufete, lebo niekto v presvedčení, že je pôvodom Angličanka (svetlej pleti s hladkými vlasmi a zelenými, občas sivými očami), povedal čosi nepekné o Strednom východe.
Bol prvý deň školy, krúžok bol nový, nikto nevedel nič o spolužiakoch. To dievča sa však zdvihlo, chytilo druhé za golier a kričalo ako zmyslov zbavené:
– Rasistka!
Videl som vydesený pohľad dievčaťa, vzrušený pohľad ostatných študentov zvedavých na vývoj udalostí. Keďže som bol o ročník vyššie, boli mi jasné dôsledky: rektorova kancelária, sťažnosti, možnosť vylúčenia, policajné vyšetrovanie ohľadne rasizmu, atď. Nikto by z toho nevyšiel víťazne.
– Zavri ústa! – skríkol som, ani som nevedel ako. Nepoznal som ani jednu z nich. Nie som spasiteľ sveta a ak mám byť úprimný, občasná hádka môže byť pre mladých podnetná. No reakcia a krik boli silnejšie ako ja.
– Prestaň s tým! – zreval som znovu na pekné dievča, čo držalo druhé, tiež pekné dievča pod krkom. Pozrela sa na mňa a prebodla ma pohľadom. A zrazu sa niečo zmenilo. Usmiala sa, hoci ruky ešte stále zvierali spolužiačkin golier.
– Zabudol si povedať „prosím“.
Všetci sa rozosmiali.
– Prestaň s tým – požiadal som. – Prosím.
Pustila dievčinu a kráčala ku mne. Všetky hlavy sledovali jej pohyb.
– Máš výchovu. Nemal by si náhodou aj cigaretu?
Podal som jej škatuľku a šli sme si zafajčiť na dvor. Zo stavu úplnej zúrivosti prešla do dokonalého pokoja a o pár minút neskôr sa smiala, hovorila o počasí, pýtala sa, či sa mi páči tá alebo oná hudobná skupina. Počul som zvonček ohlasujúci ďalšiu hodinu a hrdo som ignoroval to, čomu ma učili celý život: dodržiavanie disciplíny. Pokračoval som v rozhovore, akoby už nejestvovala univerzita, hádky, jedálne, vietor, zima, slnko. Jestvovala už len sivooká žena predo mnou rozprávajúca o celkom nezaujímavých a nepotrebných veciach, pre ktoré by som tam zostal do konca života.
O dve hodiny sme spolu obedovali. O sedem hodín sme sedeli v bare, jedli a pili to, čo nám náš rozpočet dovolil jesť a piť. Rozhovor sa prehlboval a zanedlho som vedel takmer všetko o jej živote – Athena mi rozprávala detaily z detstva a puberty, bez toho, že by som jej položil jedinú otázku. Neskôr som zistil, že bola taká ku všetkým, ale v ten deň som sa cítil ako najvýnimočnejší muž na zemi.
Do Londýna utiekli pred občianskou vojnou, ktorá vypukla v Libanone. Jej otcovi, maronitskému kresťanovi (pozn. red.: odnož katolíckej cirkvi uznávajúca autoritu Vatikánu, ktorá však nevyžaduje kňazský celibát a používa orientálne a ortodoxné obrady) sa vyhrážali smrťou, lebo spolupracoval s vládou, napriek tomu nechcel opustiť krajinu, kým sa Athena, ktorá tajne vypočula jeden z jeho telefonátov, nerozhodla, že je čas vyrásť, prevziať zodpovednosť dcéry a chrániť tých, čo tak veľmi ľúbila.
Nacvičila si akýsi tanec, predstierala, že je v tranze (všetko sa to naučila v škole, keď preberali životy svätých) a začala všeličo rozprávať. Neviem, ako dieťa dosiahne, aby sa dospelí rozhodovali podľa jeho slov, Athena však tvrdila, že to bolo presne tak, otec bol poverčivý, bola úplne presvedčená, že zachránila život svojej rodiny.
Prišli sem ako utečenci, ale nie ako žobráci. Libanonská komunita je roztrúsená po celom svete, otec ihneď našiel spôsob, ako znovu rozbehnúť obchody a život išiel ďalej. Athena chodila do dobrých škôl, navštevovala tanečné kurzy – tanec bol jej vášňou – a po ukončení strednej školy si vybrala technickú fakultu.
Po príchode do Londýna ju rodičia pozvali na večeru do jednej z najdrahších reštaurácií v meste a veľmi opatrne jej vysvetlili, že ju adoptovali. Predstierala prekvapenie, objala ich a povedala, že nič nezmení vzťah medzi nimi.
V skutočnosti jej už istý rodinný priateľ vo chvíli nenávisti povedal, že je „nevďačná sirota, nevlastné decko, ktoré sa nevie správať“. Hodila po ňom popolník, ktorý mu poranil tvár, dva dni potajomky plakala, no rýchlo si na túto skutočnosť zvykla. Dotyčnému zostala na tvári jazva, ktorú nemohol vysvetliť, a tak začal hovoriť, že ho prepadli na ulici.
Pozval som ju von na nasledujúci deň. Celkom priamo mi povedala, že je panna, chodí v nedeľu do kostola a ľúbostné romániky ju nezaujímajú, radšej číta všetko, čo sa dá, o situácii na Strednom východe.
Skrátka, mala toho veľa. Naozaj veľa.
– Ľudia sú presvedčení, že jediným ženským snom je vydať sa a mať deti. A ty si po mojom rozprávaní myslíš, že som v živote veľa pretrpela. Nie je to pravda a tú historku už poznám, muži sa už so mnou usilovali zblížiť rečami o „ochraňovaní“ pred tragédiami.
„Ale zabúdajú, že už v starom Grécku sa ľudia vracali z bojov mŕtvi na svojich štítoch, alebo silnejší, na svojich jazvách. Inak povedané, od narodenia som na bojovom poli, ešte stále som živá a nepotrebujem nikoho, kto by ma ochraňoval.“
Chvíľu sa odmlčala.
– Vidíš, aká som vzdelaná?
– Veľmi vzdelaná, ale keď napádaš niekoho, kto je od teba slabší, naznačuješ, že naozaj potrebuješ ochranu. Mohla si si zahodiť celé univerzitné štúdium.
– Máš pravdu. Prijímam pozvanie.
Odvtedy sme chodievali von pravidelne a čím som k nej bol bližšie, tým viac som objavoval svoje vlastné svetlo, lebo ma podnecovala k tomu, aby som dával zo seba to najlepšie. Nikdy nečítala knihy o mágii a ezoterike, hovorila, že sú to diabolské záležitosti, jedinou spásou je Ježiš a bodka. Občas naznačovala veci, ktoré sa nezdali v súlade s cirkevným učením:
– Krista obklopovali žobráci, prostitútky, výbercovia daní, rybári. Myslím, že to znamená, že každý má v duši božskú iskru, ktorá nikdy nezhasne. Keď som pokojná, alebo veľmi rozrušená, cítim, že so mnou vibruje celý vesmír. A odrazu viem veci, ktoré neviem, akoby sám Boh riadil moje kroky. Počas niekoľkých minút cítim, že sa mi všetko odhaľuje. A vzápätí sa opravila:
– To nie je správne.
Athena vždy žila medzi dvoma svetmi, tým, čo cítila ako skutočný a tým, ktorému sa naučila prostredníctvom viery.
Jedného dňa, po takmer celom semestri rovníc, výpočtov a výskumu štruktúr povedala, že končí so školou:
– Nikdy si mi o tom nepovedala ani slovo!
– Bála som sa o tom hovoriť aj sama so sebou. Dnes som však bola u svojej kaderníčky; drela dni a noci, aby jej dcéra mohla doštudovať sociológiu. Skončila školu, chodila od dverí k dverám a nakoniec získala miesto sekretárky v cementárskej firme. Napriek tomu kaderníčka dodnes hrdo opakuje: „Moja dcéra má diplom“.
„Väčšina priateľov mojich rodičov a detí priateľov mojich rodičov má diplom. To neznamená, že robia to, po čom túžili, práve naopak, začali a skončili vysokú školu, lebo niekto v čase, keď sa zdalo, že vysoká škola je dôležitá, povedal, že keď to chcete v živote niekam dotiahnuť, potrebujete diplom. A svet už nemá výborných záhradníkov, pekárov, starožitníkov, kamenárov, spisovateľov.“
Požiadal som ju, aby trošku popremýšľala, kým urobí také radikálne rozhodnutie. Ale ona zacitovala verše Roberta Frosta:
„Predo mnou boli dve cesty
Vybral som si tú menej prechodenú
A v tom bol celý rozdiel.“
Na druhý deň neprišla na vyučovanie. Na našom ďalšom stretnutí som sa jej opýtal, čo bude robiť.
– Vydám sa. A budem mať dieťa.
Nebolo to ultimátum. Mal som dvadsať rokov, ona devätnásť a myslel som si, že je priskoro na takéto záväzky.
Athena však hovorila úplne vážne. A ja som sa musel rozhodnúť, či stratím jedinú vec, ktorá skutočne zamestnáva moju myseľ – lásku k tej žene – alebo svoju slobodu a všetky voľby, ktoré mi budúcnosť sľubovala.
Pravdupovediac, rozhodnutie nebolo vôbec ťažké.

Ďalšiu kapitolu si môžete prečítať v pondelok.

Blogujte s autorom prostredníctvom www.paulocoelhoblog.com
Vaše názory na knihu posielajte autorovi v anglickom jazyku.