Žítkovské bohyne je dnes už kultový román z Česko-slovenského pohraničia Bielych Karpát od českej autorky Kateřiny Tučkovej. Vyšiel iba pred tromi rokmi a doteraz sa ho predalo viac ako 100.000 výtlačkov.
Žitkovské bohyne boli vychýrené veštkyne, liečiteľky, ale aj zaklínačky, ktorých povesť si doteraz pamätá mnoho ľudí od Záhoria až po Žilinu, pričom ich velehlasná povesť siahala až do Viedne.
Vedeli pričarovať lásku vytúženej osoby, ale aj rozohnať divokú búrku. Ľudia ich nazývali bohyňami a ich umenie bohovaním. Umenie, pre ktoré sa v 21. storočí už nenašlo miesto.
Žítkovské bohyne je úžasný príbeh, za ktorý získala česká spisovateľka a kunsthistorička Kateřina Tučková literárnu cenu Josefa Škvoreckého. Kniha vyšla teraz aj v skvelom slovenskom preklade, aby priblížila časť našich dejín slovenským čitateľom.
Dora Idesová je neter jednej zo Žítkovských bohýň zvanej Surmena. Život na kopaniciach nad Starým Hrozenkovom je však tvrdý ako tamojší ľudia. Muži aj ženy pijú pálenku, polovica z nich je negramotná, žijú bez ohľadu na okolitú civilizáciu a spoločenské zriadenie.
Poradili si počas honov na čarodejnice, počas nacistov a poradia si aj teraz.
Bohyne to nemali jednoduché nikdy. Okrem režimov, ktoré ich bez výnimky prenasledovali, museli reagovať aj na nenávisť a závisť ľudí, ktorým ich čarodejníctvo nepomohlo alebo ktorí im závideli trochu slávy, ktorú mali...
Začítajte sa do prvých strán tejto výnimočnej knihy:
Dovnútra takmer nevidieť. Postaví sa na špičky, aby s noštekom prilepeným na sklo nakukla ponad záclonu zavesenú v polovici okna. Medzi bohatými hlávkami pelargónií, inokedy rozhojdanými a prevísajúcimi von, no dnes z nepochopiteľného dôvodu uväznenými za sklenými tabuľkami, je tma. Ale tá tam býva takmer vždy. Malými okienkami prenikne svetlo do domu len za jasného dňa.
Obzrie sa, aby videla na cestu stúpajúcu k ich chalupe. Surmena sa sotva šuchce, odjakživa nevládze na nohy, a Jakubko jej to tiež neuľahčuje. Dora vie, aký je ťažký, sama ho už sotva zdvihne.
Znova sa obráti k oknu. Zdá sa jej, že vidí nohy. Spoza pece vykúka kus nôh sotva od kolien nadol, ale áno, sú to nohy v ťažkých čiernych čižmách.
„Vidím nohy! Otecko je doma!“ zakričí dozadu na Surmenu. „Tak predsa je doma!“
„Počkaj, uhni,“ odstrčí ju Surmena s Jakubkom na rukách, keď sa konečne vyštverá až k nej. Dlaňou si zacloní oči a pritisne si tvár k najvyššej tabuľke okna.
„Veru hej, je tam. Odroň.“
Narovná sa, nadhodí si Jakubka na lakti a povie: „Tak poď.“ Keď sa obracia, ešte počuť, ako si hundre popod nos: „Nech si ma nepraje, ožran jeden!“
Ráznym krokom sa pustí okolo hrubo omietnutých stien, Dora tesne za jej sukňami. Kroky na mokrej blatistej zemi čvachtajú. Pokúša sa skákať do Surmeniných stôp, ale nestačí jej. Vrznú vrátka, ešte sa stihne cez ne prešmyknúť. Nechá ich otvorené a prebehne okolo Surmeny k domu, široká aktovka sa jej natriasa na chrbte a nad ňou ako štetôčky poskakujú dva vrkôčiky, ale už len s jednou mašľou. Pred prahom zastane, oči naširoko vyvalené, s ústami dokorán sa obráti k Surmene. Vedľa dverí stojí klát, ale sekera, čo v ňom býva zvyčajne zarazená, chýba. Nafúknuté telá mačky a mačiatok tam musia ležať už celé hodiny.
„To je Micka,“ povie prekvapene, „to je naša Micka. A mačiatka. Ešte nám ich ani nestihla ukázať!“
Mačacie telo je nafúknuté ako balón, v krvavom otvore na konci krku sa hemžia muchy. Maličké telá mačiatok by sa zmestili do dlane. Od plynu sa naduli doguľata, keby naklonila ruku, mohli by z nej vypadnúť a zgúľať sa dolu svahom až do Hrozenka.
„Ten ožran, ten zloduch, veď si to odskáče!“ dusí sa hnevom Surmena, tvrdo ju schmatne za plece, odvráti ju od krvavej scény a tlačí ju do dverí, dnu do malej predsiene.
„Utri si topánky, nech nenanosíš,“ povie jej nahnevane, ale ani netreba, Dora stojí, pomaly si šúcha nohy o rohožku a obzerá sa, aby videla, čo z Micky zostalo.
„Nepozeraj sa tam, budeš mať zlé sny!“ prikazuje Surmena a Dora sa ako o závod rozbehne cez predsieň. Vo dverách do izby vrazí do Surmeny. V nekonečnom zlomku sekundy sa v letku prešmykne medzi Surmeniným bokom a zárubňou dverí a zastane s pohľadom prikutým k drevenej dlážke. Vedľa otcových nôh leží mamička, sukňu má vykasanú nad stehná a všade okolo nej sa rozlieva kaluž temnej zaschnutej krvi. Ticho. A oni traja vo dverách ako súsošie.
„Vóóón!“ prejde ňou zrazu Surmenin vysoký hlas ako ostrie noža, strhne sa, až poskočí, udrie si hlavu o zárubňu a beží von, nohy sa potkýnajú jedna o druhú, dobreže nespadne. Za sebou počuje Jakubkov vyľakaný plač a Surmenin krik, ktorý sa zasekol na jedinom slove: „Vóóón! Von!“ Dora preletí okolo Micky a mačiatok pozdĺž dreveného plota, prebehne cez vrátka, beží okolo chalupy, po ceste rozmočenej letným dažďom, dolu cestou, stále ďalej. Až k Surmeninmu domcu. Tam zastane, slušne otvorí a zavrie vrátka a pomalým krokom ako zvyčajne zamieri k lavičke na podstienke. Usadí sa a s pohľadom upreným na svah oproti čaká. Vidí Surmenu, ako kríva po ceste, zohnutá pod Jakubkovou váhou, ale rýchlo, tak rýchlo, ako ju Dora ešte nikdy nevidela. Už k nej dolieha aj bratov plač a Surmenino fučanie.
Surmena ťažko dosadne na lavicu a s jednou rukou na Jakubkovej hlave a druhou na jej pleci ich tíši.
„To nič, to nič,“ hovorí.
Ale Dora jej neverí. Toto veru nie je nič.
Slnko už zapadlo a do hôr sa vkráda tma. Sedia na lavičke,
Jakubkov plač pomaly tíchne, len tu a tam ešte zabuble v drobnom trhanom vzlyku. O chvíľu Dora počuje už len jeho pravidelný dych, v ktorom chvíľami zašramotí soplík. Surmena tiež pokojne oddychuje, ale ruka, čo objíma dievčenské pliecka opásané remeňmi aktovky, sa jej stále trasie. Na remeňoch sú červené odrazové sklíčka, po akých Dora túžila. Veľké červené plochy odrážajú svetlo, keď na ne zasvieti, aj decká dolu, v Hrozenku, majú také. Minulý rok v lete cestovali s mamičkou po aktovku až do Uherského Brodu.
Nad ich chalupou na protiľahlom svahu sa už zotmelo, noc sa vyhrnula spoza kopca pomalým, nezastaviteľným prúdom, akoby ju od Bojkovíc niekto vylieval.
„Zostanete u mňa,“ povie Surmena.
Ukladá ju do diek a opracovaných ovčích koží za pecou, všade okolo nej sa rozlieva teplo, po sparenom maku aj v útrobách žalúdka. Dora ešte stihne začuť: „Nič sa neboj, spolu to zvládneme. Budeš mi robiť andzjela. A budeš sa mať dobre. Uvidíš.“
