Inteligentný a strhujúci príbeh, ktorý prečítate jedným dychom.
„Pripravte sa na výnimočný zážitok!“ upozorňujú médiá ohľadom knihy Temné tajomstvá od dvojice severských autorov Michael Hjortf a Hans Rosenfeldt, ktorí akoby písali jednou rukou a neuveriteľne autoritatívnym tónom.
Bola to rituálna vražda alebo dielo šialenca?!
Na policajnú stanicu vo Västeråse zavolá zúfalá matka šestnásťročného chlapca. Jej syn Roger zmizol.
Polícia vyhlási pátranie a čoskoro sa skupine dobrovoľníkov prečesávajúcich močaristú oblasť naskytne hrozný pohľad. Roger Eriksson je mŕtvy a niekto mu vyrezal srdce.
Vyšetrovatelia sa rozhodnú využiť služby psychológa Sebastiana Bergmana, jedného z popredných švédskych expertov na sériových vrahov. Sebastian sa síce po strate manželky a dcéry pri cunami vzdal policajnej práce, no v tomto prípade má vlastné dôvody, prečo chce byť súčasťou tímu. Nie všetci jeho členovia sú zo psychológovej prítomnosti nadšení. Sebastianovo drsné správanie prameniace z prázdnoty po strate rodiny hraničí so zastrašovaním a rozvracia skupinu.
Aj napriek nezhodám sa tímu vyšetrovateľov podarí zistiť, že všetky stopy vedú na jediné miesto – do súkromnej škole pre prominentné deti.
Palmlövské gymnázium vyzerá na prvý pohľad ako ideálna vzdelávacia inštitúcia, no pod jeho povrchom driemu temné tajomstvá.
Viac mrazivých príbehov z drsného severu nájdete na
www.severskekrimi.sk.
Začítajte sa do nového krimi románu Temné tajomstvá:
Prvá kapitola
Nie je vrah.
Opakoval si tie slová, zatiaľ čo dolu svahom vliekol mŕtve telo chlapca: Nie som vrah.
Vrahovia sú zločinci. Vrahovia sú zlí. Ich dušu pohltila temnota a oni sa z rôznych dôvodov čiernote poddali, privítali ju a otočili sa svetlu chrbtom. On nie je zlý.
Naopak.
Nepodal nedávno jasný dôkaz, že presný opak je pravda? Neodsunul vlastné city takmer bezvýhradne bokom v záujme iných? Nastaviť druhé líce – práve to urobil. Či nie je jeho prítomnosť na tomto mieste, v tomto močarisku na konci sveta s mŕtvym chlapcom, ďalší dôkaz, že chcel urobiť správnu vec? Že ju musel urobiť? Že sa už nikomu neotočí chrbtom? Muž zastal a zhlboka si vydýchol. Chlapec síce nemal až toľko rokov, ale bol ťažký. Svalnatý. Veľa času trávil v posilňovni. Ostával však už iba kúsok cesty. Muž chytil chlapca za nohavice, pôvodne boli biele, no v tme vyzerali takmer čierne. Chlapec silno krvácal.
Áno, zabiť ho bolo nesprávne. Piate prikázanie: Nezabiješ. Existujú však výnimky. Biblia na mnohých miestach v skutočnosti zabitie ospravedlňuje. Nesprávne môže byť správne. Nič nie je nespochybniteľne dané.
A čo ak dôvod zabitia nie je sebecký? Čo ak strata jedného ľudského života znamená záchranu iných? Dá im šancu. Dá im život. V takom prípade sa zabitie určite nemôže považovať za zlé. Ak pohnútky boli ušľachtilé.
Muž sa zastavil pri tmavej vode jazierka. Inokedy bolo hlboké asi meter, lenže po nedávnom daždi zem nasiakla vodou, takže pripomínalo malé jazero uprostred zarastených močarísk.
Muž sa nahol dopredu a chytil chlapca za rukávy trička. S výraznými ťažkosťami sa mu podarilo dostať telo do polostoja. Na okamih sa zahľadel chlapcovi priamo do očí. Aká bola jeho posledná myšlienka? Mal na ňu vôbec čas? Uvedomil si, že čoskoro zomrie? Zamyslel sa prečo? Spomenul si na veci, ktoré počas krátkeho života nemal čas urobiť, alebo na tie, ktoré stihol vykonať?
Bolo to jedno.
Prečo sa takto mučil – viac než bolo nevyhnutné?
Nemal na výber.
Nemohol ich zradiť.
Druhý raz už nie.
A predsa zaváhal. Nie, nepochopili by to. Neodpustili by mu. Nenastavili by druhé líce, ako to urobil on.
Potisol telo a to s hlasným šplechnutím dopadlo na hladinu. Muž sa vyľakal, na tento zvuk v temnom tichu nebol pripravený.
Chlapcovo telo sa ponorilo pod hladinu a zmizlo.
Muž, ktorý nebol vrah, sa pobral naspäť k autu zaparkovanému na úzkej lesnej cestičke a potom zamieril domov.
––
„Västeråska polícia, pri telefóne Klara Lidmanová.“
„Chcem nahlásiť, že sa mi stratil syn.“
Žena takmer akoby sa ospravedlňovala, akoby si nebola celkom istá, či zavolala na správne číslo, alebo akoby ani nečakala, že jej budú veriť.
Rozhovor sa síce nahrával, ale Klara Lidmanová sa aj tak načiahla po notes.
„Môžete mi, prosím, povedať svoje meno?“
„Erikssonová, Lena Erikssonová. Môj syn sa volá Roger. Roger Eriksson.“
„A koľko má váš syn rokov?“
„Šestnásť. Nevidela som ho od včerajšieho popoludnia.“
Klara si zaznamenala vek a uvedomila si, že to bude musieť ohlásiť, aby sa konalo okamžite. Samozrejme, ak sa naozaj stratil.
„Odkedy presne?“
„Zdrhol o piatej.“
Dvadsaťdva hodín. Pri hľadaní nezvestného je to veľmi dôležitých dvadsaťdva hodín.
„Viete, kam šiel?“
„Áno, za Lisou.“
„Kto je Lisa?“
„Jeho frajerka. Dnes som jej telefonovala, povedala mi, že od nej odišiel včera v noci zhruba o desiatej.“
Klara preškrtla „dvadsaťdva“ a napísala „sedemnásť“.
„Kam sa vybral potom?“
„To nevie. Myslela si, že ide domov. Lenže domov neprišiel. Celú noc sa neukázal. A skoro už je za nami ďalší deň.“
A ozvala si sa až teraz, pomyslela si Klara. Zdalo sa jej, že žena na druhom konci linky neznie ktovieako rozrušene. Skôr pokorne. Rezignovane.
„Ako sa Lisa volá priezviskom?“
„Hanssonová.“
Klara si zaznamenala meno.
„Má Roger mobilný telefón? Pokúšali ste sa mu dovolať?“
„Áno, ale nezdvíha.“
„A nemáte predstavu, kam mohol ísť? Nezostal na noc s kamarátmi alebo niečo podobné?“
„Nie, bol by mi zatelefonoval.“
Lena Erikssonová sa na chvíľu odmlčala. Klara si myslela , že ju zradil hlas, no keď začula, ako sa nadychuje, uvedomila si, že žena si poriadne potiahla z cigarety. Vzápätí začula, ako vyfukuje dym.
„Jednoducho zmizol.“
Druhá kapitola
Ten sen sa mu vracal každú noc.
Nedal mu pokoja.
Vždy ten istý sen, a spôsoboval mu rovnaký strach. Dráždil ho. Privádzal ho do šialenstva. Sebastian Bergman nebol malý chlapec. Vedel lepšie než hocikto iný, čo znamenajú sny. Lepšie než ktokoľvek iný by mal byť schopný povzniesť sa nad tieto dozvuky minulých horúčok. Lenže nech bol akokoľvek pripravený, akokoľvek si uvedomoval skutočný význam toho sna, stále ho pohlcoval. Akoby uviazol medzi významom sna, ktorý poznal, a skutočným svetom a nevedel sa medzi nimi pohybovať.
4.43 nadránom.
Vonku sa začalo rozvidnievať. Sebastian mal sucho v ústach. Nekričal náhodou? Asi nie, v opačnom prípade by sa žena po jeho boku zrejme bola zobudila. Ticho dýchala, cez dlhé vlasy jej presvital prsník. Sebastian bezmyšlienkovito zapukal dlhými prstami – vždy, keď sa mu prisnil tento sen, budil sa so stuhnutou pravou rukou. Pokúsil sa spomenúť si na meno ženy vedľa seba.
Katarina? Karin?
Určite to v priebehu večera spomenula.
Kristina? Karolin?
Niežeby na tom ktovieako záležalo, nemal v úmysle sa s ňou ešte niekedy stretnúť, ale hrabanie sa vo vlastnej pamäti mu pomáhalo odohnať posledné zvyšky sna, ktorý akoby sa zubami-nechtami držal jeho zmyslov.
Ten sen ho prenasledoval vyše päť rokov. Ten istý sen, tie isté obrazy každú noc. Celé jeho podvedomie bolo ako na ihlách a zaoberalo sa tým, s čím si cez deň nedokázal poradiť.
Ako sa vyrovnať s vinou.
Sebastian pomaly vstal z postele, a keď si bral oblečenie zo stoličky, kam ho odložil pred niekoľkými hodinami, potlačil zívnutie. Pri obliekaní sa bez záujmu obzeral po izbe: posteľ, dve biele vstavané skrine, jedna so zrkadlom na dverách, jednoduchý biely nočný stolík z Ikey, na ňom budík a časopis, stolček s fotografiou dieťaťa, o ktoré sa starala každý druhý týždeň, a ešte zopár drobností vedľa stoličky. Nič nehovoriace odtlačky na stenách, o ktorých by realitný agent bezpochyby povedal, že majú farbu kapučína, ale v skutočnosti boli špinavo béžové. Spálňa bola rovnaká ako sex, ktorý v nej absolvoval: bez nápadu a zľahka nudný, ale účel splnil. Ako obyčajne. Bohužiaľ, uspokojenie netrvalo dlho.
Sebastian zavrel oči. Toto bola vždy tá najboľavejšia chvíľa. Prechod do reality. Emocionálna vývrtka. Dobre to poznal. Sústredil sa na ženu v posteli, najmä na jej viditeľnú bradavku. Ako sa to volá?
Vedel, že sa jej predstavil, keď objednal drinky. Tak to robieval vždy. Nie, keď sa opýtal, či je miesto vedľa nej voľné, ani keď sa spýtal, či jej môže niečo objednať a čo by to malo byť. Až keď pred ňu položil pohár.
„Mimochodom, ja som Sebastian.“
Čo odvetila? Niečo, čo sa začínalo na K, tým si bol viac-menej istý. Zapol si opasok. Pracka ticho, kovovo cvakla.
„Odchádzaš?“ spýtala sa ospanlivým hlasom a pohľadom hľadala hodiny.
„Áno.“
„Myslela som si, že sa spolu naraňajkujeme. Koľko je hodín?“
„Bude päť.“
Žena sa oprela o lakeť. Koľko mohla mať rokov? Štyridsať? Odhrnula si z nosa prameň vlasov. Ospanlivosť ustupovala a vo vedomí sa jej usídľovala informácia, že ráno, ktoré si predstavovala, sa neuskutoční. Nebudú spolu raňajkovať a pritom čítať noviny a klebetiť, nepôjdu spolu na nedeľnú prechádzku. Nech jej narozprával čokoľvek, nechcel ju lepšie spoznať a určite jej nezavolá.
To jej bolo jasné. Takže sa len rozlúčil.
„Tak sa maj.“
Sebastian sa ju ani nepokúšal osloviť menom. Nebol si už istý ani len tým, či sa začínalo na K.
Tichá ulica sa kúpala v prvých ranných lúčoch. Predmestie spalo a každý zvuk akoby bol stlmený, ani čo by nikto nechcel prebudiť ostatných. Ešte aj premávka na Nynäsvägane obďaleč ako keby pokorne ubrala z hlasitosti. Sebastian zastal pred značkou na križovatke: Varpavägen. Kdesi v Gubbängene. Domov to mal poriadne ďaleko. Premáva metro takto skoro ráno? V noci šli k nej taxíkom. Cestou sa zastavili vo večierke kúpiť chlieb na ranné toasty, spomenula si totiž, že sa jej minul. Zostane predsa na raňajky, no nie? Kúpili chlieb a džús, on a... Doriti, aké to bolo otravné. Ako sa, dopekla, volala? Sebastian sa vybral po opustenej ulici.
Nech sa volala akokoľvek, ublížil jej.
O štrnásť hodín na ceste do Västeråsu, aby pokračoval v tom istom. Hoci nie celkom: vo Västeråse už nedokázal ubližovať ženám.
Začalo pršať.
Aké hnusné ráno.
V Gubbängene.
