Nádherný príbeh lásky z regentského Anglicka. „Jeden z vrcholov autorkine tvorby,“ píše Publishers Weekly. „Žiť pre lásku má nezabudnuteľných, výnimočných hrdinov a dojímavý, hlboko ľudský príbeh.“
Po románoch Žiadosť o ruku a Sobáš z rozumu pokračuje obľúbená séria z regentského Anglicka ďalším úchvatným príbehom lásky mladej vdovy a vojnového hrdinu s názvom Žiť pre lásku.
Benedict Harper prežil ťažké boje počas napoleonských vojen, no telo i ducha má navždy poznačené. Húževnato bojuje s následkami zranení nôh a usiluje sa nájsť nový zmysel života. Neráta však s tým, že jeho spásou by mohla byť krásna žena, ktorej osud takisto nadelil dosť utrpenia.
Samantha McKayová sa celé roky starala o chorého manžela, ktorý nakoniec podľahol zraneniam z vojny. Po jeho smrti zostane vydaná napospas despotickému svokrovi – kým sa nerozhodne utiecť do Walesu. Benedict sa ako pravý džentlmen ponúkne, že ju bude na dlhej ceste sprevádzať.
Ben chce Samanthu rovnako ako ona jeho, ale je opatrný. Veď čo môže muž so zranenou dušou a telom poskytnúť žene? Samantha je ochotná vzdať sa predchádzajúceho života a hodiť za hlavu spoločenské konvencie, lebo veľmi túži po tomto príťažlivom a čestnom vojakovi. Odváži sa mu však ponúknuť svoje zranené srdce i telo?
Začítajte sa do romantického príbehu Žiť pre lásku:
Hostinský im oznámil, že najbližší hostinec je v Chepstowe, čo bolo ďaleko, navyše v ten deň už aj tak prešli dlhší kus cesty než zvyčajne.
Samantha vedela, že cestovanie spôsobuje Benovi problémy. Hoci sa nikdy nesťažoval, podľa výrazu tváre či úsmevu vedela, ako sa cíti. Čo ho to len posadlo? Prečo chce stráviť život cestovaním a písaním cestovateľských príručiek? Ale teraz toľko cestuje len kvôli nej. Je to jej vina!
„Už sme prišli dosť ďaleko,“ podotkla. „Musíme vziať tú izbu, Ben. Veď iba na jednu noc.“
„Neoľutujete, pane,“ ubezpečoval ho hostinský. Máme najlepšieho kuchára široko-ďaleko. Pokojne sa spýtajte hocikoho.“
Ben sa tváril, akoby chcel namietať. Ale bol bledý a vyzeral unavený. Zrejme na tej prechádzke po zrúcaninách kláštora chodili viac, než bolo rozumné.
„Tak teda dobre,“ odvetil. „Zostaneme tu.“
Izba bola pekná a čistá, z okna bol skutočne nádherný výhľad, ale nebola to mimoriadne veľká miestnosť. Nebolo tam kreslo ani pohovka, ako Samantha dúfala. Miestnosti dominovala veľká posteľ a tá zaberala takmer celú izbu.
Veď to bude len na jednu noc, pomyslela si, keď stáli vo dverách a rozpačito sa obzerali okolo seba. „Predpokladám,“ ozvala sa rázne, „že keď si ľahnem celkom na kraj na jednej strane a vy si ľahnete na kraj na druhej strane, bude medzi nami dosť miesta aj pre slona.“
„Ak sa v noci prekotúľate, mali by ste si dať pozor, aby ste sa kotúľali správnym smerom,“ podotkol.
„A to ktorým?“
Obrátila hlavu a usmiala sa naňho – a on sa usmial na ňu. A zrazu sa mu zdalo, akoby jej slová boli napísané vo vzduchu ohňom.
„Obávam sa, že slonovi sa nebude páčiť, ak ho v noci zobudia,“ poznamenal.
„Áno.“ Prešla k toľko vychvaľovanému oknu.
„Nechcete, aby sme radšej išli do Chepstowu?“ spýtal sa. „Ešte vždy môžeme odísť.“
„Nie, nemôžeme,“ vyhlásila. „Ste na pokraji zrútenia. Bol to veľmi ťažký deň. Idem dolu, aby som sa pozrela, či sa o Tuláka dobre postarali. A pošlem za vami pána Quinna.“
Nehádal sa.
Strávila so psom celú hodinu – najprv sedela na slame pri ňom, s kolenami pod bradou, potom vzala psa na prechádzku, aby si vybavil svoje potreby.
Vychádzali so sirom Benedictom – s Benom – veľmi dobre. Vedeli sa spolu porozprávať i zasmiať, ale vedeli spolu aj mlčať. Dokázali spolu chodiť aj po pamiatkach, hoci len veľmi pomaly a nesmelo to byť ďaleko. Ale bol to muž a musela by byť z kameňa, keby to nevnímala, stále spomínala na ten bozk, pri ktorom si predstavovali, že sa spolu vznášajú nad oblakmi v teplovzdušnom balóne, zababušení v kožušinách, aby im nebolo zima vysoko v atmosfére.
Niekedy bolo ťažké nevnímať jeho mužnosť, keď boli celé dni zavretí v koči.
Aké to asi bude, keď spolu budú spať v jednej posteli?
Keď sa vrátila do izby, Ben bol už oblečený na večeru, sedel na kraji postele a čítal. Odložil knihu nabok, pomaly vstal. Podarilo sa mu to rýchlejšie než inokedy, možno preto, lebo posteľ bola vysoká.
„Nechám vás samu, aby ste sa prichystali,“ navrhol. „Stretneme sa dolu v jedálni.“
„Dobre.“
Na večeru bol oblečený veľmi elegantne v kombinácii čiernej a bielej farby. Bola by radšej, keby nebol taký príťažlivý.
Ona si obliekla zelené hodvábne šaty a na krk si pripla perlový náhrdelník, ktorý dostala od otca ako svadobný dar.
Jediný súkromný salónik v hostinci už bol obsadený, keď prišli, ale v hlavnej jedálni bolo len pár ľudí a nikto nesedel priveľmi blízko, takže sa pokojne mohli zhovárať. Jedlo bolo výborné, aspoň Samanthe sa to zdalo, ale, pravdupovediac, nevenovala mu veľmi pozornosť. Usilovala sa udržiavať rozhovor. Akosi sa im nedarilo nájsť tému, na ktorú povedali viac ako jednu vetu. Niekedy len jednu slabiku.
Ach, to bude zvláštne, keď budú spať v jednej miestnosti. Dosiaľ tento problém nemuseli riešiť.
„Keby bol ten súkromný salónik voľný, mohol by som prespať na stoličke,“ nadhodil.
„Keby ste to chceli urobiť, to už by sme radšej mohli pokračovať v ceste do Chepstowu. Na tej stoličke by som spala ja.“
„Nezmysel!“ vyhlásil. „To by som nikdy nedovolil.“
„Možno ja by som nedovolila, aby ste mi diktovali, čo môžem a čo nemôžem robiť.“
„Znova sa hádame?“ spýtal sa. „Ubezpečujem vás, Samantha, že nijaký džentlmen by nedovolil žene spať na stoličke v súkromnom salóniku, kým on by si vychutnával pohodlnú posteľ v izbe s nádherným výhľadom.“
„Aha, na ten výhľad som zabudla,“ poznamenala. „Zrejme by som pri tejto príležitosti dovolila, aby bolo po vašom. Ale je to akademická otázka. Nemáme k dispozícii súkromný salónik, a tak ani jeden z nás nemôže urobiť to šľachetné gesto a prespať na stoličke.“
„Takže si obidvaja môžeme vychutnať výhľad,“ dodal.
Usmiala sa a on sa zachechtal. Chvíľu naňho ohromene hľadela. Mala veľmi rada svojho otca, ale nespomínala si, že by niekedy spolu žartovali alebo hovorili nezmysly – či dokonca hašterili sa. A hoci v čase, keď jej Matthew ešte len dvoril, ale aj v prvých mesiacoch manželstva sa zrejme spolu smiali, nespomínala si, že by tárali pochabosti a zabávali sa na nich.
Uvedomila si, že Ben Harper sa jej páči, hoci občas sa pri ňom naježila – a inokedy priam horela túžbou. Keď odíde, bude jej chýbať, prebleslo jej hlavou.
„Mal milenku,“ vyhŕkla a potom naňho prekvapene pozrela. Prečo to, dočerta, povedala? Odložila príbor, oprela si lakte o stôl a naklonila sa k nemu. „Keď sme sa zoznámili, už mali spolu dieťa. Ďalšie počali v prvých mesiacoch nášho manželstva. Pochopila som to tak, že mu na mne nezáleží a nie som dobrá v posteli.“
Vyjavene naňho pozrela. Ukradomky sa poobzerala, či ju niekto nepočul.
Pozrel na svoj príbor, položil ho na tanier, oprel sa lakťami o stôl ako ona. Tváre mali len kúsok od seba.
„Predpokladám,“ nadhodil, „že ste strávili viac ako šesť rokov s predstavou, že ste sexuálne nežiaduca.“
Mala pocit, že vzbĺkne.
„Nie,“ pokrútila hlavou. „Prečo by som sa dala ubíjať niekým, koho som si nevážila? Prestala som si vážiť manžela štyri mesiace po svadbe. To je hrozné, ak sa k tomu priznávam cudziemu človeku, však?“
„Ja už nie som veľmi cudzí,“ podotkol. „A budem ešte menej cudzí. Dnešnú noc strávime, balansujúc na krajoch tej istej postele, nie?“
„Mali ste niekedy milenku?“
„Dlhodobú?“ spýtal sa. „Nie. A nemám ani deti. A keby som mal milenku, priznal by som sa k nej pred svadbou. Nenahradil by som ju inou milenkou. Nikdy.“
„Bola plukovníkova neter krásna?“
Chvíľu uvažoval. „Bola veľmi pekná. Drobná, rozkošná, s jamkami na lícach, blond lokničkami a veľkými modrými očami.“
„Taká žena určite netúžila nasledovať vás na bojisko.“
„Ale už to robila so strýkom,“ namietol. „Vyzerala ako porcelánová bábika. V skutočnosti bola tvrdá ako žula.“
„Smútili ste za ňou?“
„Nemôžem povedať, že som jej venoval viac ako letmú myšlienku,“ vyhlásil. „A po čase som bol šťastný, že sme sa nevzali.“
„Určite je teraz tučná,“ vyhlásila. „Drobné pekné blondínky často stučnejú.“
Zasmial sa, vzal jej ruku do dlaní.
„Mám dojem, Sammy, že žiarlite,“ poznamenal.
„Žiarlim?“ Pokúsila sa vyslobodiť si ruku, ale stisol ju pevnejšie. „To je absurdné. Ako sa opovažujete oslovovať ma tým menom, keď som vám to výslovne zakázala?“
„Myslím, že ma chcete.“
„Nezmysel.“
Oči sa mu smiali, ale jej zvieralo žalúdok. Nebola to pravda. Ach, samozrejme, že to bola pravda. Hoci on neveril tomu, čo povedal. Len si ju doberal. Úmyselne skúšal, či ju nahnevá – aj sa mu to podarilo.
„Podľa mňa chcete dokázať, že ste predsa len dobrá v posteli.“
„Ach!“ Neveľmi elegantne zhíkla, vytrhla si ruku zo zovretia a náhlivo vstala. „Ako sa opovažujete? Ach, Ben, ako sa opovažujete?“
Uvedomila si, že musí hovoriť ticho.
„Možno ste si prestali vážiť svojho nebohého manžela,“ nadhodil, „a možno ste nedovolili, aby vám jeho nevera zlomila ducha, ale ublížil vám viac, než si uvedomujete, Samantha. Bol hlúpy. A jedného dňa vám niekto dokáže, že ste žiaduca. Ale nie dnes v noci. Sľubujem, že napriek situácii, v akej sme sa ocitli, nič vám pri mne nehrozí. Nezneužijem to.“
Takmer ju to vyhlásenie sklamalo.
„Teraz choďte hore do izby, tuším ste dojedli,“ navrhol. „Ja ešte chvíľu zostanem dolu.“
Odišla bez námietok, hoci sa dalo povedať, že jej to prikázal.
Bol hlúpy.
A jedného dňa vám niekto dokáže, že ste žiaduca.
Podľa mňa chcete dokázať, že ste predsa len dobrá v posteli.
Myslím, že ma chcete.
A túto noc mali stráviť spolu.
