Gayle Formanová je mimoriadne úspešná spisovateľka, autorka bestsellerov ako Ak zostanem, či Iba jeden deň. Mimoriadny čitateľský úspech knihy Zostaň so mnou inšpiroval filmových tvorcov a vznikol rovnomenný film v hlavnej úlohe s Chloe Moretzovou. Teraz je tu voľné pokračovanie, ktoré je Adamovým rozprávaním o ničivom žiali, novej nádeji a rozdúchanom plamienku ich spoločnej lásky.
Žiada sa mi povedať toľko vecí.
Kam si zmizla? Myslíš na mňa vôbec? Zničila si ma...
Kniha Kam zmizla sa stala Najlepšou knihou mesiaca apríl 2011 na Amazone. „Gayle Formanová opäť ukazuje svoj nesmierny talent pre vykreslenie zložitých postáv, ktoré čelia nemožným rozhodnutiam a potom musia niesť následky,“ píše sa na Amazone.
Od tragickej autonehody prešli tri roky... Mia prežila, stratila však najbližšiu rodinu aj chuť žiť. Pomohli jej lekári, kamaráti, a najmä jej priateľ, gitarista Adam Wilde. Trpkú životnú skúšku však ich mladá láska neprežila a cesty dvojice sa rozišli...
Celé tri roky už uplynuli aj odvtedy, čo Mia náhle zmizla z Adamovho života.
Teraz obaja žijú na opačných koncoch krajiny.
Nadaná violončelistka Mia je vychádzajúcou hviezdou newyorského konzervatória Juilliard.
Adam žije v Los Angeles a ako slávny rocker kŕmi nenávidený bulvár búrlivým vzťahom so slávnou herečkou. Keď počas turné zostane sám trčať v New Yorku, náhoda ich znovu zvedie dokopy. V tú osudnú spoločnú noc sa túlajú po meste, ktoré sa stalo Miiným domovom, spomínajú na minulosť a nesmelo otvárajú srdcia budúcnosti – a azda aj jeden druhému.
Dá sa však vrátiť stratený čas, odpustiť chyby a nesplnené sľuby?
Kam zmizla je ohromujúce pokračovanie, ktoré vás chytí za srdce...a ukradne vám ho.
Začítajte sa do krátkej ukážky:
PRVÁ KAPITOLA
Každé ráno sa zobudím a poviem si: Je to len jeden deň, dvadsaťštyri hodín, ktoré musíš prežiť. Neviem, kedy presne som si začal vtĺkať do hlavy povzbudzujúce prejavy. Ani prečo. Znie to ako dvanásťbodová mantra, no nie som členom nijakej anonymnej skupiny. No keby ste si prečítali, čo o mne píšu, asi by ste si povedali, že by som mal do nejakej vstúpiť. Vediem život, za ktorý by mnohí ľudia dali aj obličku, len aby si ho mohli vyskúšať. No aj tak mám potrebu pripomínať si dočasnú povahu dňa a ubezpečovať sa, že som prežil včerajšok a prežijem aj dnešok.
Dnes ráno sa po každodennom prejave pozriem na minimalistické digitálne hodiny na hotelovom nočnom stolíku. Svieti na nich 11.47, čo je pre mňa hrozne skoro. No z recepcie mi už dva razy volali a snažili sa ma zobudiť. Nasledovalo zdvorilé, no neúprosné zvonenie nášho manažéra Aldousa. Dnešok je síce len ďalší deň, ale poriadne nabitý.
V štúdiu mám nahrať zopár posledných gitarových stôp do internetovej verzie prvého singla z albumu, ktorý sme práve vydali. Pekný trik! Tá istá pesnička, nová gitarová stopa, zopár efektov na vokály – a vy si za to priplaťte. „V dnešnej dobe treba vytĺcť dolár z každého centa,“ radi nám pripomínajú kravaťáci z nahrávacej spoločnosti.
Po štúdiu mám ísť na obed s novinárkou zo Shuffle, ktorej poskytnem rozhovor. Tie dve činnosti predstavujú dva póly môjho života: skladanie hudby, čo milujem, a rozhovory o skladaní hudby, ktoré neznášam. Ide však o dve strany tej istej mince. Keď mi Aldous zavolá druhý raz, odkopnem prikrývku a z nočného stolíka si vezmem fľaštičku s liekmi na predpis. Sú proti úzkosti a mám ich užívať, keď som nervózny.
Zvyčajne som nervózny. Už som si na to zvykol. No odkedy sme odštartovali turné tromi koncertmi v Madison Square Garden, cítim sa inak. Akoby ma malo do seba vtiahnuť čosi mocné a bolestivé. Smrštné.
Existuje vôbec také slovo? pýtam sa sám seba.
Rozprávaš sa sám so sebou, tak čo sa tým zaoberáš, odpovedám si a prehltnem dve tabletky. Natiahnem si boxerky a podídem k dverám, kde na mňa už čaká kanvica s kávou. Nechal ju tam hotelový zamestnanec, ktorému nepochybne prikázali, aby sa mi neplietol pod nohy.
Dopijem kávu, oblečiem sa, zídem nadol služobným výťahom a vyjdem z bočných dverí. Hotelový manažér mi láskavo poskytol kľúče, aby som nemusel robiť šou ľuďom v hale. Vonku na chodníku ma ovanie horúci newyorský vzduch. Je dusno, no páči sa mi, že vo vzduchu cítiť vlhkosť. Spomeniem si na Oregon, kde v jednom kuse prší a aj v tom najhorúcejšom lete sa na oblohe vznášajú nadýchané biele kopovité oblaky. Ich tieň vám pripomína, že letná horúčava je prchavá a dážď nikdy nie je ďaleko.
Teraz bývam v Los Angeles, kde prší len zriedka. Horúčava je nekonečná, ale vzduch suchý. Ľudia využívajú sucho ako ospravedlnenie za všetky výstrelky tohto horúceho mesta plného smogu. „Áno, dnes je vonku štyridsať stupňov,“ pochvaľujú si, „ale aspoň je sucho.“
V New Yorku je však horúco a vlhko. Kráčam do štúdia vzdialeného desať blokov, ktoré sa nachádza v ošarpanej časti Manhattanu medzi Päťdesiatou a Päťdesiatou deviatou ulicou. Keď som konečne na mieste, vlasy ukryté pod čiapkou mám vlhké. Z vrecka vytiahnem cigaretu a zapálim si roztrasenou rukou. Už asi rok trpím slabou triaškou. Po rozsiahlych vyšetreniach lekári vyhlásili, že som jednoducho nervózny, a odporučili mi vyskúšať jogu.
Už som pri štúdiu. Aldous stojí vonku pod plátennou strechou. Pozrie na mňa, na moju cigaretu, a potom sa mi znova zadíva do tváre. Vytriešťa na mňa oči a ja viem, že uvažuje, či má hrať dobrého alebo zlého policajta. Zrejme vyzerám hrozne, lebo sa rozhodne pre dobrého.
„Dobré ráno, slniečko,“ pozdraví ma žoviálne.
„Fakt? Čo je dobré na ráne?“ Snažím sa, aby to vyznelo ako vtip.
„V podstate je už popoludnie. Meškáme.“
Zahasím cigaretu. Aldous mi položí obrovskú labu na plece. Je neprimerane nežný. „Potrebujeme len jednu gitarovú linku do piesne Zlato. Treba jej niečo dodať, aby si ju fanúšikovia znovu kúpili.“ Zasmeje sa a pokrúti hlavou nad tým, ako sa zmenil hudobný priemysel. „Potom pôjdeš na obed s tou babou zo Shuffle, okolo piatej máš so zvyškom kapely fotenie do Times, nasleduje krátke stretnutie s nejakými pracháčmi z nahrávacej spoločnosti a potom odchádzam na letisko. Zajtra sa máš ešte stretnúť s niekým z reklamy a predaja. Len sa usmievaj a nič nehovor. Potom zostaneš odkázaný sám na seba, až kým sa nestretneme v Londýne.“
Odkázaný sám na seba? V protiklade k času strávenému v kruhu rodiny? poviem. Ibaže len pre seba.
V poslednom čase mám pocit, že sa väčšinou rozprávam iba sám so sebou. Vzhľadom na to, čo si zvyčajne myslím, je to asi len dobre.
Tentoraz však naozaj zostanem odkázaný sám na seba. Aldous a zvyšok kapely letia do Anglicka už dnes. Mal som ísť s nimi, no potom som si uvedomil, že dnes je piatok trinásteho, a povedal som si, že v žiadnom prípade. Z tohto turné mám beztak hrôzu. Neprivolám naň kliatbu ešte aj tým, že odídem v oficiálny deň smoly. A tak som Aldousa požiadal, aby mi kúpil letenku na ďalší deň. V Londýne nakrútime videoklip, stretneme sa s novinármi a vydáme sa na európsku časť turné. Neujde mi teda nič, iba prvé stretnutie s režisérom videoklipu. Nepotrebujem počúvať o jeho umeleckej vízii. Keď začneme nakrúcať, budem robiť, čo mi povie.
Idem za Aldousom do štúdia a vojdem do zvukotesnej kabínky. Som tam len ja a rad gitár. Za sklom sedí náš producent Stim a zvukoví technici. Aldous sa k nim pripojí. „Okej, Adam,“ ozve sa Stim, „ešte jedna stopa na premostenie a do refrénu, nech je ešte zapamätateľnejší. S vokálmi sa pohráme, keď budeme mixovať.“
„Refrén. Zapamätateľnejší. Rozumiem.“ Založím si slúchadlá a vezmem do rúk gitaru, aby som sa naladil a trocha zahrial. Snažím sa nevnímať, že už teraz si pripadám odkázaný sám na seba – napriek tomu, čo mi Aldous povedal pred niekoľkými minútami.
Som sám vo zvukotesnej kabínke. Neuvažuj o tom, prikazujem si. Takto sa nahráva v technicky vyspelom štúdiu. Jediný problém spočíva v tom, že rovnako som sa cítil pred pár dňami na koncerte. Stál som na pódiu pred osemnásťtisíc fanúšikmi spolu s ľuďmi, ktorí boli kedysi dávno ako moja rodina, a cítil som sa rovnako osamelo ako v tejto kabínke.
Aj tak by však mohlo byť horšie. Začnem hrať. Prsty mám čoraz šikovnejšie. Zoskočím zo stoličky a rozozvučím gitaru, až kričí a kvíli presne tak, ako chcem. Alebo takmer. V miestnosti sú gitary hádam aj za stotisíc, no ani jedna neznie tak dobre ako moja stará gitara značky Les Paul, ktorú som mal celé roky, s ktorou som nahral prvé albumy, a ktorú som v záchvate hlúposti alebo azda prehnaného sebavedomia venoval do charitatívnej aukcie. Naleštené drahé náhrady mi vždy zneli a pripadali o čosi horšie. No keď pridám hlasitosť, viem sa v tom zvuku na pár sekúnd stratiť.
Koniec príde príliš skoro. Stim a technici mi podajú ruku a zaželajú veľa šťastia na turné. Aldous ma vyženie z dverí, fičíme po Deviatej avenue do SoHo, kde sa nachádza hotelová reštaurácia, ktorá je podľa reklamného oddelenia našej nahrávacej spoločnosti vhodným miestom na rozhovor. Podľa nich je na drahom verejnom mieste menšia pravdepodobnosť, že začnem tárať alebo poviem niečo nepriateľské? Spomeniem si na tie časy, keď novinári písali ziny a blogy. Išlo o našich fanúšikov, ktorí sa chceli rozprávať o rocku. Chceli rozoberať hudbu a zhovárať sa s nami všetkými. Zvyčajne sa to zvrhlo na celkom normálny rozhovor: všetci sme sa prekrikovali so svojimi názormi. Vtedy som nemal pocit, že si musím dávať pozor na to, čo poviem.
No teraz ma novinári vypočúvajú oddelene od zvyšku kapely ako policajti, ktorí mňa aj mojich komplicov držia v susedných celách a snažia sa nás donútiť, aby sme sa navzájom zradili.
Skôr ako vojdeme, potrebujem si zapáliť, a tak s Aldousom zostaneme stáť pred hotelom v oslepujúcom popoludňajšom svetle. Zhromaždí sa okolo nás dav ľudí, ktorí si ma obzerajú, a pritom sa tvária, že ma nevidia. V tom spočíva rozdiel medzi New Yorkom a zvyškom sveta. Ľudia sú tu rovnako posadnutí celebritami ako kdekoľvek inde, no Newyorčania (prinajmenšom tí, ktorí sa považujú za sofistikovaných a potĺkajú sa po SoHo, kde práve stojím), predstierajú, že som im ukradnutý, hoci na mňa vytriešťajú oči spoza okuliarov za tristo dolárov. A keď niekto, kto pochádza odinakiaľ, poruší kódex a požiada ma o autogram, ako pred chvíľou tie dve baby v mikinách s nápisom Michiganská univerzita, zatvária sa pohŕdavo, presne ako tí traja snobi, ktorí ich dovtedy pozorovali. Podráždene prevrátia oči a venujú mi súcitný pohľad. Akoby problém predstavovali tie baby.
„Musíme ti zaobstarať lepšie prestrojenie, Divoch,“ povie Aldous, keď dievčatá s chichotom odbehnú. Je jediný, kto ma tak ešte smie volať. Predtým ma tak prezývali všetci. Tá prezývka je vlastne slovná hračka. Priezviskom sa volám Wilde a wild je po anglicky „divý“. No odkedy som raz zničil hotelovú izbu, začal ma tak nazývať aj bulvár, a prezývky Divoch sa odvtedy neviem zbaviť.
Zrazu sa zjaví fotograf, akoby mu dal niekto znamenie. Ako vždy, keď stojím pred vychyteným hotelom dlhšie ako tri minúty. „Adam! Bryn je vnútri?“
Fotka mňa s Bryn má asi štvornásobnú hodnotu ako mňa samého. No po prvom blesku zakryje Aldous chlapíkovi jednou rukou objektív a druhou moju tvár.
Vovedie ma dnu a cestou ma pripravuje. „Novinárka sa volá Vanessa LeGrandová. Nepatrí medzi tých mrzútov, ktorých neznášaš. Je mladá. Nie mladšia ako ty, ale má len tesne po dvadsiatke. Skôr ako ju prijali do Shuffle, tuším písala pre nejaký blog.“
„Pre aký?“ skočím mu do reči. Aldous mi len zriedka bezdôvodne poskytuje podrobné informácie o novinároch.
„Neviem. Možno Gabber.“
„Ach, Al, to je otrasná stránka plná klebiet.“
„Ale Shuffle nie je stránka s klebetami a budeš aj na obálke.“
„Fajn. Ako povieš.“ Vojdem do dverí reštaurácie. Vnútri sú nízke stolíky zo skla a ocele a kožené pohovky, presne ako na tisíckach iných miest, kde som bol. Tieto reštaurácie si o sebe ktoviečo namýšľajú, no v skutočnosti ide len o predražené a preštylizované verzie McDonaldu.
„Sedí pri stole tamto v kúte. Tá svetlovláska s melírom,“ povie Aldous. „Je to kus! Niežeby si ich mal nedostatok. Doriti, nevrav Bryn, čo som povedal. Okej, kašli na to. Zostanem tuto pri bare.“
Aldous počká, kým poskytnem rozhovor? To je predsa úloha niekoho z reklamy, ibaže ja odmietam, aby ma všade sprevádzali. Asi mu pripadám fakt mimo. „Budeš ma strážiť?“ opýtam sa.
„Nie. Len mám pocit, že ti dobre padne mať ma v zálohe.“
Vanessa LeGrandová je chutná. A možno skôr sexi. To je fuk. Vidím, ako si oblizuje pery a pohadzuje vlasmi, a je mi jasné, že si to uvedomuje, čo ničí celý dojem. Na zápästí má tetovanie hada a stavil by som sa o náš platinový album, že ďalšie má tesne nad zadkom. Jasné. Keď sa načiahne do kabelky po diktafón, spod nízkych džínsov jej vykukne drobná tmavá šípka ukazujúca na juh. Fakt trieda.
„Ahoj, Adam,“ povie a venuje mi sprisahanecký pohľad, akoby sme boli starí kamaráti. „Rada by som ti povedala, že som vaša veľká fanúšička. Vďaka Collateral Damage som prežila príšerný rozchod v poslednom ročníku na strednej. Takže ďakujem.“ Usmeje sa na mňa.
„Uhm, nemáš za čo.“
„A teraz by som ti rada odplatila láskavosť a napísala najlepší profil Shooting Star, aký sa kedy objavil v tlači. Čo keby sme išli rovno na vec a totálne to zabili?“
Totálne to zabili? Rozumejú ľudia aspoň spolovice tým sprostostiam, čo im vychádzajú z úst? Vanessa sa možno pokúša byť drzá či bezočivá, alebo si ma chce získať úprimnosťou či ukázať mi, aká je otvorená, no nech jej ide o čokoľvek, nedám sa nachytať. „Jasné.“ Viac nepoviem.
Pristaví sa pri nás čašník. Vanessa si objedná šalát, ja pivo. Vanessa listuje v zápisníku značky Moleskine. „Viem, že by sme sa mali baviť o BloodSuckerSunshine...“ začne.
Okamžite sa zachmúrim. Presne o tom by sme sa mali baviť. Preto som prišiel. Nechcem sa s ňou skamarátiť a prezrádzať jej tajomstvá. Mojou úlohou je propagovať albumy Shooting Star.
Vanessa začne využívať ženské zbrane. „Počúvam ho už niekoľko týždňov, a pritom som prelietavá baba, ktorú neuspokojí hocičo.“ Zasmeje sa. Počujem, že si Aldous si práve odkašľal. Pozriem naňho. Nasadil falošný úsmev a ukazuje mi zdvihnuté palce. Vyzerá smiešne. Obrátim sa k Vanesse a prinútim sa usmiať. „Už vám vyšiel druhý album vo veľkom vydavateľstve. Všetci sa zhodneme, že ste prešli na tvrdší zvuk, a ja by som chcela spísať váš kompletný vývoj. Načrtnúť, ako sa z emocorovej kapely stali potomkovia agita-rocku.“
Potomkovia agita-rocku? Také naduté dekonštruktivistické drísty ma na začiatku vedeli rozhodiť. Pokiaľ išlo o mňa, písal som piesne: akordy, doby, texty, verše, premostenia a refrény. No keď sme sa preslávili, ľudia začali naše songy pitvať ako žabu na cvičení z biológie, až z nich nezostalo nič, iba vnútornosti: čiastočky, ktoré tvoria oveľa menej ako celok.
Prevrátim oči, no Vanessa sa venuje svojim poznámkam. „Počúvala som nelegálne kópie vašich prvých piesní. V porovnaní s albumom sú popové, takmer sladké. Prečítala som všetko, čo o vás kedy vyšlo. Každý jeden blok či článok v zine. Takmer všetci odkazujú na takzvanú čiernu dieru Shooting Star, ale nikto do nej nikdy neprenikol. Sami ste vydali album, ktorému sa darilo, mali ste našliapnuté do prvej ligy, no potom ste zaostali. Klebetilo sa, že ste sa rozpadli. A potom ste vydali Collateral Damage a bum!“ Vanessa so zovretými päsťami napodobní výbuch.
Je to dramatické gesto, no nie je úplne vedľa. Album Collateral Damage vyšiel pred dvoma rokmi a už o mesiac sa singel Animate dostal do celonárodnej hitparády a rozšíril ako vírus. Žartovali sme, že ak má človek zapnuté rádio viac ako hodinu, určite si ho vypočuje. Singel Bridge sa takisto dostal do hitparády a čoskoro nato sa celý album šplhal na prvé miesto na iTunes. Začal ho predávať každý Walmart v krajine a čoskoro predbehol Lady Gaga na prvom mieste v rebríčku Billboard. Chvíľu sa zdalo, že náš album má v iPode každý vo veku dvanásť až dvadsaťštyri. O niekoľko mesiacov sa napoly zabudnutá kapela z Oregonu ocitla na obálke časopisu Time s podtitulkom Nirvana milénia.
Nič z toho však nie je novinka. O všetkom písali dokola ad nauseam aj v Shuffle. Neviem, kam tým Vanessa smeruje.
„Všetci pripisujú tvrdší zvuk tomu, že Collateral Damage produkoval Gus Allen.“
„Áno,“ prisvedčím. „Gus má rád rock.“
Vanessa si odchlipne z vody. Počujem, ako mľaskne jazykom. „Gus však nenapísal texty, ktoré sú základom všetkého. Napísal si ich ty. Tá surová sila a emócie. Collateral Damage je hádam najzúrivejší album desaťročia.“
„A pritom sme chceli nahrať najveselší.“
Vanessa na mňa pozrie a prižmúri oči. „Myslela som to ako poklonu. Pre mnohých ľudí vrátane mňa bol veľmi očistný. A o to mi ide. Každý vie, že vo vašej ‚čiernej diere‘ sa niečo stalo. Napokon to aj tak vyjde najavo, tak prečo to nemať pod kontrolou? Na čo odkazuje názov Collateral Damage, čiže vedľajšie škody?“ Vo vzduchu naznačí úvodzovky. „Čo s vami bolo? Čo bolo s tebou?“
Čašník prinesie Vanesse šalát. Objednám si druhé pivo a na otázku jej neodpoviem. Nevravím nič. Mám sklopený pohľad, lebo Vanessa má v jednej veci pravdu. Máme to pod kontrolou. Na začiatku nám túto otázku kládli v jednom kuse, no odpovedali sme neurčito: chvíľu nám trvalo, kým sme našli ten správny zvuk a napísali piesne. No teraz je kapela taká slávna, že naši ľudia posielajú novinárom celý zoznam tém, o ktorých sa s nami nemajú baviť: o vzťahu Liz so Sarah, mňa s Bryn, Mikových problémoch s drogami a „čiernej diere“ Shooting Star. Vanessa však takú správu očividne nedostala. Obzriem sa na Aldousa, či mi nepomôže, no zahĺbil sa do rozhovoru s barmanom. Pekná záloha.
„Názov albumu odkazuje na vojnu,“ odvetím. „To sme už vysvetlili.“
„Jasné,“ povie a prevráti oči. „Máte fakt politické texty.“
Uprie na mňa veľké svetlomodré oči. Ide o novinársky trik: vyrobiť trápne ticho a čakať, kým ho ten druhý preruší a začne bľabotať. Na mňa to však neplatí. Vydržím civieť dlhšie ako ktokoľvek iný.
Vanessin výraz zrazu ochladne a stvrdne. Veselú a flirtujúcu osobnosť odsunie do úzadia a prepichne ma ambicióznym pohľadom. Tvári sa nenásytne, no je to zlepšenie, lebo je aspoň sama sebou. „Čo sa stalo, Adam? Viem, že niečo skrývaš – skrývaš príbeh Shooting Star, a ja budem tá, kto ho vyrozpráva. Čo zmenilo indie-popovú kapelu na rockový fenomén?“
Akoby ma udrela studenou päsťou do žalúdka. „Život. Chvíľu nám trvalo, kým sme napísali nové veci...“
„Tebe to trvalo,“ preruší ma Vanessa. „Napísal si oba najnovšie albumy.“
Pokrčím plecami.
„No tak, Adam! Collateral Damage je tvoj album. Je to majstrovské dielo. Mal by si naň byť hrdý. Viem, že príbeh, ktorý sa za ním skrýva – ktorý sa skrýva za celou kapelou, je aj tvojím príbehom. Obrovská zmena zo spolupracujúceho indie kvarteta na hviezdnu emocionálnu punkovú elektráreň... Za všetkým stojíš ty. Iba ty si dostal Grammy za najlepšiu pieseň. Aký to bol pocit?“
Príšerný. „Tuším si zabudla, že celá kapela vyhrala cenu pre najlepšieho nového umelca. A to bolo pred viac než rokom.“
Prikývne. „Počuj, nesnažím sa niekoho zhadzovať ani otvárať nové rany. Chcem len pochopiť ten posun v hudbe a textoch. V dynamike kapely.“ Chápavo na mňa pozrie. „Všetko naznačuje, že katalyzátorom si bol ty.“
