800 recenzií na Amazone a 4,4 hviezdičky z piatich. Oslavujúce reakcie, pochvaly a nadšené odkazy. „Úžasné čítanie a dychberúci záver,“ rozplývajú sa čitatelia na celom svete. Teraz vyšla novinka Čas odísť od Jodi Picoultovej aj v slovenčine.
Jenna Metcalfová už vyše desať rokov neprestajne myslí na svoju matku Alice, ktorá záhadne zmizla po tragickej udalosti. Jenna neverí, že ju mama dobrovoľne opustila, preto po nej pátra na internete a dookola listuje v jej denníkoch. Nemôže sa zbaviť pocitu, že v záznamoch sa ukrýva kľúč k odhaleniu pravdy...
Existuje len jediný človek, ktorý by ju mohol nasmerovať na správnu stopu. Jej otec alkoholik. No ten sa po manželkinom zmiznutí ocitá na psychiatrii.
Trinásťročná Jenna zúfalo hľadá pravdu, preto do pátrania zapojí dvoch pochybných spojencov: okultistku Serenitu Jonesovú, ktorá sa preslávila hľadaním nezvestných ľudí, no v súčasnosti jej už veľký dar nefunguje ako kedysi, a Virgila Stanhopa, životom ubitého súkromného detektíva, ktorý pôvodne vyšetroval Alicin prípad aj s čudnou, možno súvisiacou smrťou, jednej jej kolegyne.
Všetci traja spolupracujú, aby odhalili, čo sa stalo s Alice, a uvedomujú si, že pri hľadaní odpovedí musia čeliť čoraz ťažším otázkam.
Keď Jennine spomienky začnú zapadať do udalostí v matkiných denníkoch, príbeh rýchlo speje k nečakanému rozuzleniu.
„Picoultová je majstrom svojho remesla a najlepšie dokáže písať o čistej ľudskosti,“ domnieva sa denník Sunday Telegraph a Financial Times na margo príbehu Čas odísť dodáva: „Už sa ani nedá jasnejšie povedať, ako skvele Picoultová píše.“
„Strhujúce.“
Vogue
Prečítajte si úryvok z novinky Čas odísť:
Jenna
Ľudia často veria, že existuje sloní cintorín – slonie pohrebisko, kam choré a staré zvieratá odchádzajú skonať. Odpoja sa od stáda a unavene sa vlečú prašnou krajinou ako Titani. O týchto obroch sme sa učili v siedmej triede na hodinách gréckej mytológie. Podľa legendy sa vraj také miesto slonieho odpočinku nachádza v Saudskej Arábii, údajne predstavuje zdroj nadprirodzených síl a ukrýva sa na ňom kniha zaklínadiel určených na zachovanie svetového mieru.
Mnohí výskumníci sa ho vybrali hľadať a sledovali skonávajúcich slonov niekoľko týždňov, kým si napokon uvedomili, že ich zvieratá vodia do kruhu. Niektorí z cestovateľov sa už nikdy nevrátili, iní si zase nepamätali, čo videli a ani jediný z odvážlivcov, čo tvrdil, že pohrebisko objavil, ho už znovu nenašiel.
A viete prečo? Lebo sloní cintorín je mýtus.
Je síce pravda, že vedci narazili na skupiny slonov, ktoré zdochli na rovnakom mieste a mnohé za krátky čas. Moja matka Alice vravievala, že existuje celkom logické zdôvodnenie pre masové pohrebisko: zvieratá zdochli naraz pre nedostatok potravy či vody alebo ich pozabíjali lovci slonoviny. Je dokonca možné, že silné vetry v Afrike zaviali roztrúsené kosti na jednu hromadu. Jenna, hovorievala mi, všetko, čo na svete vidíš, sa dá vysvetliť.
Existuje kopa poznatkov a informácií o slonoch a ich smrti, tie nie sú bájkami, ale sa zakladajú na vecnom a exaktnom bádaní. Aj takto sa mi matka prihovárala. Sedávali sme plece pri pleci pod obrovským dubom, Maura zbožňovala jeho tieň, a sledovali sme slony, ako chobotmi zbierajú žalude a hádžu ich do seba. Mama každý hod bodovala ako rozhodkyňa na olympijských hrách. 8.5... 7.9. Fíha! Rovných 10.
Možno som ju počúvala, ale možno som aj zatvárala oči. Možno som sa usilovala spomenúť si na vôňu repelentu na matkinej pokožke alebo na pohyby jej rúk, keď mi roztržito zapletala vlasy a na konci ich zväzovala steblom zelenej trávy.
Možno som si po celý čas priala, aby naozaj existoval sloní cintorín, ale nielen pre slony. Lebo potom by som ju vedela nájsť.
Alice
Keď som mala deväť rokov, teda predtým, než som vyrástla a stala sa vedeckou pracovníčkou, myslela som si, že viem všetko, alebo som aspoň chcela všetko vedieť. Vtedy som v tom vlastne nevidela rozdiel. V mladom veku som bola posadnutá zvieratami. Vedela som, že skupine tigrov sa hovorí pruhovaná svorka. Vedela som, že delfíny sú mäsožravce. Vedela som, že žirafy majú štyri žalúdky a že svaly na nohách kobylky sú tisíc ráz silnejšie než rovnaká hmota ľudského svalu. Vedela som, že biele polárne medvede majú pod kožuchom čiernu kožu a že medúza nemá mozog. Všetky vedomosti som získala zo zvieracích kartičiek, každý mesiac ich vydávalo vydavateľstvo Time-Life a dostávala som ich na narodeniny od nepravého nevlastného otca. Pred rokom sa odsťahoval a teraz žil v San Francisku so svojím najlepším priateľom Frankom a keď si matka myslela, že ju nepočujem, volávala ho „žena opačného pohlavia“.
Každý mesiac prichádzali poštou nové kartičky a potom raz v októbri 1977 som dostala najlepšiu kartičku zo všetkých: zobrazovala slona. Neviem vám povedať, prečo som si tieto zvieratá obľúbila najviac. Možno preto, lebo v detskej izbe som mala zelený chlpatý džungľový koberec a na tapete mi po stenách tancovali rozličné rozprávkové hrubokožce. Možno ma ovplyvnila aj skutočnosť, že ako batoľa som videla svoj prvý film o sloníkovi. Volal sa Dumbo. Možno aj preto, lebo hodvábnu podšívku v matkinom kožuchu, zdedila ho po matke, vyrobili z indického sárí a potlačili obrázkami slonov.
Z kartičiek som si osvojila základné poznatky o slonoch. Dozvedela som sa z nich, že ide o najväčšie suchozemské zvieratá na našej zemi. Niekedy vážia aj vyše šesť ton. Každý deň zožerú od stopäťdesiat do dvesto kilogramov potravy. Vyznačujú sa najdlhšou brezivosťou zo všetkých suchozemských zvierat – trvá dvadsaťdva mesiacov. Žijú v stádach, v nich vychovávajú mláďatá, vedú ich matriarchálne samice, často najstarší členovia skupiny. Ony rozhodujú, kam sa stádo každý deň vyberie, kedy si odpočinie, kde sa nažerie a kde sa napojí. Mláďatá v stáde vychovávajú a ochraňujú všetky príbuzné samice a putujú s nimi, ale keď samce dovŕšia trinásty rok života, odchádzajú – niekedy sa rozhodnú, že budú žiť na vlastnú päsť, a niekedy sa pridajú k iným samcom a vytvoria samčiu skupinu.
Tieto skutočnosti však vie každý. No mňa slony očarili a pátrala som ďalej a hlbšie, usilovala sa prečítať všetky knihy, aké sa dali nájsť v školskej knižnici a požičiavala som si ich aj od učiteľov. Z nich som sa dozvedela, že slony sa na slnku môžu spáliť, preto si na chrbty hádžu hlinu alebo sa váľajú v blate. Ich najbližším žijúcim príbuzným je daman juhoafrický, drobné, srdnaté zvieratko, čo vyzerá ako morča. Vedela som, že deti si cmúľajú palec, aby sa upokojili a slonie mláďatá si niekedy cmúľajú chobot. Dočítala som sa, že v roku 1916 v meste Erwine v štáte Tennessee odsúdili slonicu, volala sa Mary, a popravili ju za vraždu.
Zo spätného pohľadu mi je jasné, že matku muselo unavovať, keď som ustavične básnila o slonoch. Možno práve preto, raz v sobotu ráno, ma zobudila prv, než vyšlo slnko a oznámila mi, že ideme na dobrodružný výlet. Bývali sme v Connecticute a v našom štáte sme nemali zoologickú záhradu, ale zato v lesnom zoologickom parku v massachusettskom Springfielde chovali ozajstného, živého slona. Práve naňho sme sa išli pozrieť.
Ak by som sa priznala, že som bola vzrušená, ani zďaleka by som nevyjadrila svoje pocity. Matku som niekoľko hodín zasypávala žartami a hádankami o slonoch:
Čo je krásne, sivé a nosí sklené papuče? Slonia Popoluška.
Prečo sú slony vráskavé? Lebo sa nezmestia na žehliacu dosku.
Prečo sa štyri africké slony nezmestia do malej fiatky? Lebo ju už obsadili štyri ázijské.
Prečo majú slony chobot? Lebo by vyzerali smiešne s odkladacím priestorom na rukavice.
Ide mravec so slonom po moste. Ale dupeme, povie mravec.
Len čo sme vošli do zoologickej záhrady, rozbehla som sa po chodníku a bežala, kým som nestála pred sloňou samicou Morganettou.
Vôbec nevyzerala tak, ako som si ju predstavovala.
Vôbec mi nepripomínala majestátne zviera z kartičiek, ani z prečítaných kníh. Po prvé ju reťazou priviazali k obrovskému betónovému kvádru uprostred ohrady, preto sa mohla pohybovať len v jeho tesnej blízkosti. Obruče jej oškreli zadné nohy a mala na nich krvavé rany. Chýbalo jej jedno oko a druhým sa na mňa ani nepozrela. Predstavovala som pre ňu len jednu z návštevníčok, ktoré na ňu do jej väzenia prichádzajú vyvaľovať oči.
Jej stav ohromil aj mamu. Zamávala na opatrovateľa, a ten jej porozprával, ako Morganetta kedysi chodievala do miestnych sprievodov a vystrájala všelijaké kúsky, napríklad sa lanom preťahovala so študentmi z neďalekej školy. Postupne, ako starla, sa však stávala nevypočítateľná agresívna. Ak sa návštevníci parku priblížili k jej klietke, oháňala sa na nich chobotom a opatrovateľovi zlomila zápästie.
Rozplakala som sa.
Matka ma odviedla do auta a vyrazili sme na štvorhodinovú cestu domov, hoci sme v zoologickej záhrade pobudli len desať minút.
„Nemôžeme jej pomôcť?“ spýtala som sa.
Vtedy som sa ako deväťročná stala obhajkyňou slonov. Zašla som do knižnice, a keď som sa vrátila domov, sadla som si v kuchyni za stôl a napísala starostovi Springfieldu. Požiadala som ho, aby zabezpečil pre Morganettu viac životného priestoru a väčšiu slobodu.
Neodpísal mi, ale odpoveď poslal do novín Boston Globe a redakcia ju uverejnila. O niekoľko dní sa u nás zastavil novinár, lebo sa rozhodol napísať článok, ako deväťročné dievčatko presvedčilo starostu, aby pomohol slonici Morganette. Na jeho pokyn ju v zoologickej záhrade premiestnili do oveľa väčšej byvolej ohrady. Na slávnostnom školskom zhromaždení mi odovzdali čestné uznanie za ochranu zvierat. Pozvali ma aj do zoologickej záhrady na veľkú oslavu, aby som so starostom prestrihla červenú pásku. Blesky z fotoaparátov mi šľahali do tváre, oslepovali ma a za chrbtom sa mi prechádzala Morganetta. Tentoraz sa na mňa dobrým okom pozrela. No ja som vedela, doslova som cítila, že ešte vždy trpí. Všetko, čo prežila, reťaze, obruče, klietku i bitku a možno aj spomienku na okamih, keď ju odvádzali z Afriky, všetko sa s ňou presunulo do byvolej ohrady a zaplnilo celý zvyšný priestor.
Pred verejnosťou sa primátor Dimauro naďalej pokúšal zlepšiť životné podmienky pre Morganettu. V roku 1979, keď v Lesnom parku zdochol polárny medveď, zoologickú záhradu zatvorili a Morganettu previezli do podobnej v Los Angeles. V novom domove jej pridelili oveľa väčší životný priestor. Mala v ňom bazén, hračky i dvoch starších slonov.
Keby som bola vtedy vedela, čo viem teraz, upozornila by som starostu, že strčiť slonicu do ohrady k ďalším dvom slonom ešte neznamená, že sa spriatelia. Slony sú ako osobnosti presne také jedinečné ako ľudia a ak nepredpokladáme, že sa dvaja náhodní ľudia stanú blízkymi priateľmi, nemali by sme sa domnievať, že sa dva slony na seba naviažu, len preto, že sú oba slony. Morganetta sa ďalej prepadala do ešte hlbšej depresie, chudla a stav sa jej zhoršoval. Od prevozu do Los Angeles neuplynul ani celý rok a našli ju v ohrade na dne bazéna mŕtvu.
Z tejto príhody vyplýva nasledovné mravné ponaučenie. Niekedy sa zo všetkých síl snažíte veci zmeniť, ale pripadáte si, akoby ste sa usilovali zahradiť prúd vody sitkom.
Z tejto príhody vyplýva nasledovné mravné ponaučenie. Nezáleží, ako veľmi sa snažíme, nezáleží, ako veľmi niečo chceme... niektoré udalosti prosto nemajú šťastný koniec.
