Samantha mala 40 rokov, život sa jej rozpadal pod rukami, rozvádzala sa, bola nezamestnaná a s dlhmi. V tej chvíli ju však život postrčil istým smerom a ona sa nechala viesť. Napokon našla svoje šťastie. Svoju životnú lásku po dlhých dvadsiatich rokoch od stretnutia v Paríži. Môže sa také čosi udiať? Existuje životná láska?
Sedem listov z Paríža je skutočný príbeh Američanky, ktorá spoznala lásku k cudzincovi. A tá láska ju vlastne zachránila...
Devätnásťročná Samantha počas svojho európskeho výletu spoznala francúzskeho vedca Jean-Luca. V uliciach Paríža spolu prežili jeden deň. Po návrate domov ju čakalo sedem nádherných milostných listov.
O dvadsať rokov neskôr, keď uvažuje o rozvode a chybách, ktorých sa vo svojom živote dopustila, objaví Jean-Lucove staré listy. Je na dne a prežíva životnú krízu.
Neviem, ako som tú katastrofu prežila.
Poslednou kvapkou bolo to, že po veľkom prepúšťaní vo firme sa zo mňa stala výtvarná riaditeľka bez práce v Chigacu, a nové pracovné možnosti – živnostníčka alebo čokoľvek iné – boli v nedohľadne. Strašidlo dlhu na kreditke zničilo akékoľvek predstavy finančnej nezávislosti. Hnev a odpor si vybrali svoju daň na tom, čo voľakedy začalo ako šťastné manželstvo. Osem rokov som spávala v hosťovskej izbe so psom, Ikeom. Niet sa čo čudovať, že sme s mojím manželom Chrisom nemali deti, len jednu chlpatú „náhradu za dieťa“.
Samantha preto cez internet vypátra Jean-Luca, aby sa mu ospravedlnila. Puto, ktoré ich spájalo, sa veľmi rýchlo obnoví a všetko je presne tak, ako v roku 1989, keď ho opustila na vlakovom nástupišti v Paríži.
Samantha si uvedomuje, že odísť do Francúzska za mužom, ktorého pozná len z jedného vášnivého letného dňa je bláznovstvo – ale je to presne to bláznovstvo, na ktoré celý život čakala.
„Očarujúci príbeh a nádherný hold sile staromódnych ľúbostných listov.“
Peter Mayle, autor bestsellerov Dobrý ročník alebo Rok v Provence
Prečítajte si krátky úryvok z novinky Sedem listov z Paríža:
Nad našimi hlavami sa týčil strop. Cez pestrofarebné vitrážové sklá dopadalo na zem krásne svetlo, vďaka ktorému sme videli biblické výjavy. Takmer okamžite ma to priťahovalo k Modrej Madone, múdrej, kráľovskej a s úsmevom ako Mona Lisa. Bola som očarená v tom priestore farieb a svetla – dominovala modrá, červená, zelená a fialová.
Podľa jeho nadšeného výrazu mi bolo jasné, že mi to veľmi chcel ukázať. Tak som spolupracovala. Kúpili sme si lístky a vybrali sme sa na nekonečnú vysokohorskú túru. Už po prvom kroku som to oľutovala a každý ďalší bol oveľa horší. Utešovala ma predstava, že spadnem dole zo schodov.
„Koľko ešte?“ chytila som sa za kolená a snažila som sa lapiť dych.
„Tristo schodov.“
Neveriacky som to zopakovala – „Tristo schodov?“
„Zlatko, nemusíme ísť až hore. Len po ceste hore sa nám núka niekoľko krásnych výhľadov.“
„Nie, nie, nie,“ povedala som a moje telo prosíkalo, aby sme sa vrátili. „Otec ma vychoval, aby som si vážila hodnotu peňazí. Za každého si zaplatil sedem eur. Pôjdeme hore.“
Keď sme tam však vyšli, naskytol sa mi taký krásny výhľad – na zelenú strechu v zapadajúcom slnku, na dedinu a pšeničné polia pod nami, sfarbené nažlto a načerveno. Cítila som tam históriu. Skutočnú históriu. Jean-Luc stál za mnou, jemne mi dýchal do ucha a rukou ma držal za stehno. Cítila som pri tej historickej atmosfére, akoby som ho poznala storočia. Presne tak, ako som si pred dvadsiatimi rokmi sľúbila, spoznávala som Francúzsko očami Francúza. Kostolný zvon zazvonil sedemkrát, zvuk zaplavil vzduch, rozvibroval moje telo aj moje srdce. Vtedy som si uvedomila, že sedmička je moje šťastné číslo. A zamýšľala som sa nad tým, čo všetko ešte pre nás osud chystá.
