Osud je ako hojdačka – po chvíľach radosti a zadúšajúceho šťastia nás často čaká nepríjemné vytriezvenie. Niekedy sme hore, potom zasa dolu a dôležité je pozviechať sa a kráčať ďalej. Niekto sa totiž začne utápať v žiali, ľutuje sa, prestane sa snažiť a upadá. Iní zasa zatnú zuby a začnú bojovať, aby opäť nadobudli stratenú rovnováhu...
Svoje o tom vie aj Zuzana, hlavná hrdinka nového príbehu z kabelky Stratená rovnováha.
Ambiciózna mladá žena má všetko, o čom iné len snívajú - milujúceho manžela, skvelú dcéru, zaujímavú prácu. Jej život sa ale jedného dňa nečakane zlomí. Zuzana je však bojovníčka, púšťa sa do nerovného boja, no ako to už v ťažkých situáciách býva, nešťastie nechodieva samo.
A tak sa stane, že najbližší človek, ktorý by mal stáť pri nej, v rozhodujúcej chvíli zlyháva.
A naopak, žena, ktorá ju kedysi zradila, sa stáva jej oporou. Zuzana sa zoznámi s vozičkárom Dodom, tento muž plný energie v nej opäť prebudí ženu a významne ovplyvní Zuzanin ďalší život...
Autorka Andrea Boldišová nemá rada prílišnú publicitu, je skôr introvertný typ, ktorého viac než rozprávanie fascinuje hra so slovom a možnosť písať. Po úspešnom debute Láska vo vetre (2011) jej vlani vyšiel román Okno do duše.
Novinka Stratená rovnováha je pútavý príbeh, ktorý osloví (nielen) mnohé ženy. Už venovaním veľa naznačuje: „Venujem všetkým pacientom s diagnózou sclerosis multiplex s úprimným želaním, aby moderná medicína čo najskôr objavila účinný liek proti tejto zákernej nevyspytateľnej chorobe.“
Začítajte sa do nového príbehu z kabelky Stratená rovnováha:
1 )
„Vaneska, švihni si, lebo prídeš neskoro do školy,“ súrila som dcéru, ktorá sa s nechuťou premŕvala v raňajkách. Chlieb s maslom a vajíčkom jej veľmi nevoňal, ale v zhone posledných dní som nemala čas pripravovať niečo komplikovanejšie. „Dojedz to, prosím ťa, nemôžeš mať každý deň hrianky alebo šunku so syrom.“
„Keď mne už nechutí,“ otrávene vzdychla nad nedojedeným chlebom.
„No dobre, tak maž do kúpeľne! A nieže sa vrátiš zo školy s nedojedenou desiatou!“
„Neboj, mami!“ vykríkla veselo, celá šťastná, že ju nenútim dojesť.
No len aby, povedala som si sama pre seba, keď vybehla z kuchyne a už ma nemohla počuť. Vedela som si živo predstaviť, ako rozdá desiatu spolužiakom, aby nič nedoniesla domov a nemala som dôvod hrešiť ju. Ešte šťastie, že mi nezvykne klamať a skôr či neskôr sa ku všetkému prizná. Ach, tie deti! povzdychla som si. Natierala som si chlieb, ale mysľou som už bola úplne inde. Bože, čo všetko dnes musím vybaviť, neviem, ako to stihnúť. Bolo dvadsiateho druhého decembra, a hoci vonku vládla biela nálada, nemala som čas ani silu vychutnávať si obdobie pred najkrajšími sviatkami roka. V robote musím ešte absolvovať dva pohovory, vybaviť kopu administratívy, a potom utekať do POLUS-u kúpiť Vaneske nové lyže. Dúfam, že aj Roman si všetko zariadi tak, aby tam bol včas. Dnes majú koncoročný míting s generálnym a nadriadenými manažérmi. Odkedy ho nedávno povýšili na vedúceho oddelenia, trčí v robote od rána do večera. Chcel sa ukázať v čo najlepšom svetle, aby nesklamal dôveru nadriadených. Chápala som ho, lenže takto celá starostlivosť o domácnosť ostáva na mne. Ale ja tiež chodím do práce! Ešte že stromček je už na balkóne a kapor vo vani. Hoci som nakupovala už niekoľko dní vopred, stále bolo treba všeličo doplniť, aby nám na Vianoce nič nechýbalo. Už aby sme boli na tých horách, pomyslela som si. Dúfam, že aspoň tam sa konečne zastavím a oddýchnem si. Doteraz sme sviatky vždy trávili striedavo u našich na chate alebo u Romanových rodičov a našou jedinou starosťou bolo priniesť nápoje, ovocie a, samozrejme, darčeky. Kým Vaneska verila, že darčeky nosí Ježiško, museli sme ich nakupovať skôr a prepašovať k rodičom v predstihu. No pred tromi rokmi ju spolužiaci zbavili ilúzie. Vysmiali ju, že je naivná a pripravili Vanesku o jedno z najkrajších zázrakov detstva. Tento rok sme sa rozhodli, že si Vianoce oslávime po svojom. Bez rodičov, papučovej kultúry a nezdravého prejedania sa. Štedrú večeru si odbavíme doma, na túto tradíciu som nedala dopustiť, ale dvadsiateho piateho zbalíme kufre a ide sa do Tatier. Pri predstave celodenného pobytu na svahu som sa zachvela od radosti.
„Mami, učešeš ma?“ vytrhla ma zo zamyslenia Vaneska.
„Ukáž,“ vzala som jej z ruky hrebeň a pustila sa do prečesávania dlhých tmavých vláskov. Zdedila ich po mne, rovnako ako plné pery a štíhlu postavu. Oči mala po Romanovi. Modrozelené, plné drobných šibalských iskierok.
„A je to.“ Vyčesala som jej vlasy do tradičného chvosta. Tak ich nosila najčastejšie. Občas, keď sa mi chcela podobať, nechala si ich rozpustené. „A teraz sa bež obliecť, lebo naozaj prídeš neskoro.“
„Ale, mami, veď je len trištvrte na osem,“ bránila sa.
„Veď práve. A neodvrávaj!“
„Dobre, dobre, už idem.“
Ignorovala som Vaneskino frflanie a pripomenula jej: „Nezabudni kúpiť rožky a maslo, daj, pripíšem ti to na lístok.“
„Mami, mám predsa mobil. Ak si ešte na niečo spomenieš, pošleš mi esemesku alebo mi zavoláš,“ poúčala ma ako mladšiu sestru.
To je fakt, musela som v duchu uznať. Stále som zabúdala, že sme jej vlani na Vianoce kúpili mobil. Dlho sme sa zdráhali, napriek tomu, že niektorí jej spolužiaci mali mobily už od prvej triedy. Považovali sme to s Romanom za nevhodné. Jednak ich rozptyľovali pri vyučovaní, darmo si nastavili tichý režim, navyše mohli mať zlý vplyv na ich zdravie a psychický vývoj. No keď chodila domov s plačom, že sa jej deti posmievajú: „Veď mobil má dnes už každý debil,“ ustúpili sme a darovali jej vytúžený prístroj pod stromček. Ani z tej najkrajšej bábiky, ktorú každoročne dostávala, nemala takú radosť.
„Doba je iná a pokrok nezastavíš, drahá,“ hodil Roman rukou, keď som sa kúpe vzpierala.
„Mami, tak ja idem, ahoj,“ lúčila sa so mnou Vaneska už odo dverí.
„Počkaj,“ zastavila som ju a podala jej desiatu. „A nezabudni, čo si mi sľúbila.“
„Neboj, zjem ju celú,“ ubezpečovala ma, kým si pchala desiatu do tašky. „Tak teda idem.“
„Vaneska, na niečo si zabudla už teraz,“ oslovila som ju, keď stála už s rukou na kľučke.
Nechápavo na mňa pozrela, no vzápätí jej došlo: „Aha!“ Podišla ku mne a dala mi na líce tradičný bozk na rozlúčku.
„Vašu žiadosť a životopis sme si podrobne preštudovali, pani Malá, ale skúste nám na začiatok povedať niečo o sebe, o svojej kvalifikácii a pracovných skúsenostiach,“ vyzvala som na úvod ďalšiu uchádzačku o miesto finančnej analytičky. „Zaujíma nás predovšetkým vaša doterajšia prax v predmetnej oblasti.“
„Vyštudovala som ekonomickú univerzitu v Banskej Bystrici a po ukončení štúdia som nastúpila...“ spustila pani Malá.
Na chvíľu som ju prestala vnímať a premýšľala nad tým, prečo sa mi Roman od rána neozval. Vedela som, že má nabitý program, ale počas dňa mi vždy zavolal, najmä vtedy, keď sme mali niečo dohodnuté.
„Takže posledných päť rokov ste sa venovali analýze výsledkov hospodárenia spoločnosti?“ vrátila ma do reality otázka finančného riaditeľa, sediaceho po mojej ľavici.
„Áno.“
„Výborne, a z akých údajov ste vychádzali?“
„Z účtovnej závierky...“ pokračovala pani Malá.
Odborné záležitosti, najmä z oblasti financií, boli pre mňa príliš náročná téma. Nikdy som ich nemala rada, ani počas štúdia. Ale keď sa v študijnom programe objavil predmet rozvoj ľudských zdrojov, okamžite som vedela, že toto je oblasť, ktorej sa chcem venovať. Otec síce tvrdil, že práca s ľuďmi je tá najťažšia, oveľa náročnejšia ako s číslami, a radil mi, aby som si to dobre rozmyslela. Po promócii som našla v novinách inzerát, v ktorom spoločnosť so zahraničnou účasťou hľadala absolventa na pozíciu personalistu, a nezaváhala som ani na minútu. Mala som šťastie, prijali ma a do materskej som si stihla vo firme odkrútiť ešte celých päť mesiacov. Keďže boli s mojou prácou spokojní, po materskej dovolenke som sa mohla vrátiť na svoje miesto a zotrvala som tam dodnes.
Keď finančný riaditeľ ukončil debatu o odborných záležitostiach, opýtala som sa: „Prečo si myslíte, že by sme si mali vybrať práve vás?“
Pani Malá sa na chvíľu zamyslela, potom sa zhlboka nadýchla a odvetila: „Myslím si, že moje teoretické vedomosti a praktické skúsenosti sú predpokladom, aby som pre vašu firmu bola prínosom. Veľmi rada by som uplatnila...“
Bolo vidieť, že na pohovor sa dokonale pripravila. Na otázku, čo vie o našej firme, pohotovo vysypala základné informácie, dostupné na našej internetovej stránke. Nechápala som kandidátov, ktorí si nezistili vôbec nič o firme, v ktorej by chceli pracovať. Pani Malú žiadna otázka nezaskočila.
„Ďakujeme. Vyrozumieme vás v prvý januárový týždeň,“ uzavrela som rozhovor.
„Akým dojmom na vás zapôsobila?“ zaujímal sa finančný riaditeľ, keď sa za pani Malou zavreli dvere.
„Veľmi dobrým. Málokedy bývajú kandidáti tak dokonale pripravení.“
„Som rád, že sa zhodneme. Pošlite mi, prosím vás, čo najskôr jej hodnotenie, pani kolegyňa.“
Prikývla som: „Pošlem, pán riaditeľ, len čo si to nahodím do počítača.“
„Výborne... a pošlite mi aj toho predchádzajúceho, tiež sa mi celkom pozdával,“ mrkol na hodinky a zamieril k dverám. „Prepáčte, teraz už musím bežať. Dovidenia.“
„Dovidenia, pán riaditeľ,“ stihla som povedať už len širokému chrbtu, ktorý náhlivo zmizol za dverami.
Presunula som sa do svojej kancelárie a unavene klesla na stoličku.
„Ako dopadli pohovory?“ spýtala sa kolegyňa Kvetka, s ktorou sme mali spoločnú kanceláriu už takmer päť rokov.
„Celkom dobre, tí dnešní dvaja boli fakt pripravení. Aj Lackovičovi sa páčili. Ale dosť ma to vyčerpalo.“
„Spravím ti kávu?“ ponúkla sa Kvetka.
„Nie, ďakujem, musím napísať hodnotenia. Dnes chcem odísť trochu skôr, ideme kupovať lyže pre malú, vieš, spomínala som ti.“
„Aha,“ prikývla Kvetka a s pochopením sa stiahla: „Tak ťa teda nebudem rušiť.“
Pustila som sa do písania hodnotení, no nevedela som sa sústrediť. Myšlienky mi odbiehali k prípravám na dovolenku, na Vianoce a dnešné nákupy s Romanom. Ešte stále sa mi neozval. Vzala som mobil a vyťukala jeho číslo. Nič. Nevzal to ani po piatom zvonení a s odkazovačom sa mi nechcelo baviť. Snáď mi zavolá, keď zbadá neprijatý hovor. Čo si mám o tom myslieť? Žeby si medzi pracovnými povinnosťami nenašiel ani minútku, aby mi vyťukal aspoň esemesku? Dúfam, že v tom nebude nejaká ženská. Ale čo sú to za nápady, nevymýšľaj, zahriakla som sa. Za celý čas, čo sme spolu, mi neposkytol najmenší dôvod na žiarlivosť. A predsa sa mi z času na čas do duše zakrádala neistota, ktorá však nášmu vzťahu dodávala to správne napätie. Ktovie, či čosi podobné po toľkých rokoch spolužitia pociťoval aj Roman. Vždy keď som načala rozhovor na túto tému, len sa zasmial a ubezpečil ma, že nemusím mať žiadne obavy. Preňho som vraj jediná na celý život.
Kniha Stratená rovnováha sa nachádza v ponuke internetového obchodu iPark.sk>>
