Predstavte si, že máte vyše osemdesiat rokov a vaša najlepšia priateľka Elizabeth odrazu nereaguje na volanie ani neotvára dvere, keď naliehavo klopete. Spozorujete nákladné auto naložené jej majetkom a nepríjemného syna vašej priateľky, ktorého váš záujem otravuje a hnevá. Nejasne tušíte, že starej priateľke sa stalo niečo zlé...
Toto sa stalo Maud, hlavnej hrdinke knihy Hľadá sa Elizabeth. Čo by ste urobili na jej mieste?
Možno upozorníte na to svoju chápavú dcéru, políciu, hocikoho, kto je ochotný vás vypočuť, ale to je všetko. Nikto vám neverí, zaregistrujete blahosklonné pohľady, ľútosť, poučovanie, dobre mienené rady aj výčitky. Nachádzate sa totiž v etape svojho života, keď vás vek oberá o fyzickú silu, pamäť, nie však o odvahu a zmysel pre dobro.
A tak vám neostáva nič iné, len sa pustiť do pátrania na vlastnú päsť... ale ako, keď už sama presne neviete, čo je realita a čo ilúzia, a musíte si pomáhať lístočkami a poznámkami?
Maud sa napriek tomu nedá odradiť. Ide predsa o záchranu človeka, odhalenie starých tajomstiev a nájdenie pravdy. Zároveň však aj o hľadanie pochopenia, o zachovanie toho, čo všetci potrebujeme práve vtedy, keď sme najslabší – ľudskej dôstojnosti a lásky.
Hľadá sa Elizabeth je temný strhujúci príbeh plný záhad a napätia, ktorý sa zamýšľa nad ľudskou pamäťou, identitou a starnutím. Autorka Emma Healeyová sa téme demencie a starnutia začala venovať pred pár rokmi, keď jej najskôr zomrela jedna stará mama a potom začala demenciou trpieť aj druhá babička. Naštudovala si všetko o mentálnom starnutí a svoje poznatky vložila do pútavého príbehu.
„Znepokojujúci román, ktorý prečítate na jeden dúšok.“
Deborah Moggach , anglická autorka bestsellerov
Začítajte sa do úryvku z novinky Hľadá sa Elizabeth:
„Maud? Tak veľmi som ťa nudila, že radšej stojíš vonku v tme?“
Nejaká žena sa mi prihovára z prepchatej jedálne zaliatej teplým svetlom. Z úst mi vychádza vlhký, priesvitný dych, krúživo sa plazí k nej, ale slová nenasledujú. Žiarivý poprašok snehu na zemi odráža svetlo na jej tvár, zvraštenú v úsilí preniknúť cez tmu. Viem, že aj vo dne vidí veľmi slabo.
„Poď dnu,“ vyzvala ma. „Veď mrzne. Sľubujem, že ani slovkom nespomeniem žaby, slimáky alebo majoliku.“
„Nenudila som sa,“ povedala som, a až vtedy som si uvedomila, že žartuje. „Hneď prídem. Len niečo hľadám.“ V ruke som držala predmet pokrytý hlinou, ktorý som už našla. Je to drobná vecička, čo sa ľahko stratí. Odlomený vrchnák starej pudrenky, striebristo modrý povrch je oškretý a matný. Jemne orosené zrkadielko pripomína okno hľadiace zo zašlého sveta, ako svetlík pod hladinou oceána. Zaplavili ma spomienky.
„Čo si stratila?“ Žena vyšla na terasu, kráča opatrne, trasľavo. „Môžem ti pomôcť? Možno to neuvidím, ale zacítim pod nohami, ak to nie je hlbšie v zemi.“
Usmiala som sa, no zostala som stáť na trávniku. Okolo šľapaje sa vytvorila tenká vrstva snehu, čo vyzerá ako drobná, čerstvo odkrytá skamenelina dinosaura. Zovrela som vrchnák pudrenky a zasychajúca hlina mi napla kožu. Táto vecička sa mi stratila takmer pred sedemdesiatimi rokmi. A teraz snehom rozmočená, blatistá zem vypľula časť z nej. Vypľula ju do mojej ruky. Ale odkiaľ? Práve to neviem zistiť. Kde to ležalo predtým, ako sa to zmiešalo so zemou?
Vzdialený zvuk pripomínajúci brechot líšky sa mi zachytil na okrajoch mozgu. „Elizabeth?“ oslovila som ju. „Pestovala si niekedy tekvicu?“
1
„Viete, že tu v okolí prepadli starú ženu?“ Carla si prehodila cez plece dopredu dlhý čierny konský chvost. „Vlastne to bolo vo Weymouthe, ale mohlo sa to stať aj tu. Ako vidíte, treba byť opatrný. Našli ju s rozbitou tvárou.“
Pri poslednej vete stíšila hlas, ale počujem dobre. Bola by som radšej, keby mi Carla nerozprávala takéto príbehy; dlho vo mne zanechávajú nepríjemný pocit, aj keď som už dávno zabudla, o čo šlo. Striasla som sa a pozrela z okna. Neviem si spomenúť, ktorým smerom je Weymouth. Okolo preletel vtáčik.
„Mám dosť vajec?“
„Habadej, dnes nemusíte ísť von.“
Vzala do rúk obal, kam zapisuje čas, ktorý u mňa strávi, kývla mi hlavou a pozerá sa mi do očí, kým neodkývnem. Cítim sa ako v škole. Pred chvíľkou mi niečo preblesklo v mysli, nejaký príbeh, no vzápätí som stratila niť. Kde bolo, tam bolo – tak sa začínal? Kde bolo, tam bolo, v hlbokom tmavom lese žila staručká žena menom Maud. Neviem si spomenúť, ako to pokračuje. Tuším čakala, že ju navštívi dcéra. Aká škoda, že nežijem v peknom domčeku v tmavom lese, aspoň by som si to mohla predstaviť. A vnučka by mi nosila v košíku jedlo.
Kdesi v dome niečo buchlo, rýchlo som prebehla zrakom po obývačke. Na operadle pohovky je zviera, čo sa nosí von. Patrí Carle. Nikdy si ho nezavesí, zrejme aby si ho nezabudla. Neviem od zvera odtrhnúť pohľad, som presvedčená, že sa pohne, zalezie do kúta alebo ma zožerie a zostane tu namiesto mňa. A Katy sa opýta, prečo má také veľké oči a také veľké zuby.
„Toľko plechoviek broskýň!“ kričí Carla z kuchyne. Carla je opatrovateľka. Tak ich teraz volajú. „Musíte prestať kupovať potraviny,“ pokračuje. Počujem, ako plechovkami šúcha po umakartovej linke. „Je ich dosť pre celú armádu.“
Dosť jedla. Nikdy ho nie je dosť. Väčšina sa stratí a viac ho nenájdem, hoci som ho kúpila. Netuším, kto to všetko zje. Moja dcéra opakuje to isté. „Prestaň kupovať konzervy, mami,“ káže mi zakaždým, keď kontroluje kredenc. Myslím, že niekoho zásobuje. Polovica vecí mi zmizne a potom sa čuduje, že zasa musím ísť nakupovať. Už mi nezostalo veľa radostí v živote.
„Už mi nezostalo veľa radostí v živote,“ poviem a nadvihnem sa v kresle, aby môj hlas doľahol do kuchyne. Po bokoch kresla a okolo vankúša sú roztrúsené guľky lesklého papiera z bonbónov; zmietnem ich na zem. Môj manžel Patrik ma často hrešil, keď som jedla sladkosti. Doma som veľa maškrtila. Rada som si dala citrónovú zmrzlinu alebo karamelový pohár, lebo v telefónnej ústredni to bolo zakázané – kto by sa chcel rozprávať s telefonistkou s plnými ústami. No manžel tvrdil, že od sladkostí sa mi pokazia zuby. Podozrievam ho, že sa skôr bál, aby som nepribrala. Dovolil mi mätové cukríky a dodnes ich mám rada, ale teraz mi nikto nezabráni zjesť celú bonboniéru, keď mám chuť. Niekedy si dám bonbóny hneď ráno. Teraz je ráno. Viem to, lebo slnko svieti na kŕmidlo pre vtáky. Ráno svieti na kŕmidlo a večer na borovicu. Mám pred sebou celý deň, kým sa slnečné lúče dotknú borovice.
Do obývačky vošla Carla, trochu sa hrbí, zbiera papieriky okolo mojich nôh. „Nevedela som, že ste tu, dušička,“ oslovila som ju.
„Pripravila som vám obed.“ Stiahla si gumené rukavice. „Dala som ho do chladničky, je na ňom papierik s odkazom. Teraz je deväť štyridsať, najedzte sa až o dvanástej, nie skôr, dobre?“
Poúča ma, akoby som vždy všetko zhltla, len čo odíde. „Mám doma dosť vajíčok?“ opýtam sa jej a zrazu pocítim hlad.
„Habadej.“ Carla položila na stôl obal s dochádzkou. „Tak ja idem. Helen príde neskôr, dobre? Dovidenia.“
Vchodové dvere sa so šťuknutím zavreli a počujem, ako ich Carla zamyká. Zamkla ma. Sledujem ju cez okno, ako vŕzgajúc kráča po chodníku. Na rovnošate má kabát s kapucňou lemovanou kožušinou. Opatrovateľka vo vlčej koži.
Ako dievča som sa vždy tešila, keď som mala dom len pre seba, mohla som vyjedať špajzu a obliecť si najlepšie šaty, púšťať si gramofónové platne a ležať na zemi. Teraz mám radšej spoločnosť. Svetlá sú zažaté a kuchyňa pripomína prázdne javisko, keď ta vojdem, aby som si usporiadala veci v skrinkách a skontrolovala, čo mi Carla nachystala na obed. Tak trochu som čakala, že niekto vojde, mama s nákupom alebo tatko, v rukách má zabalenú rybu s hranolčekmi, a povedia niečo dramatické ako v niektorej hre divadla Pier. Tatko by povedal: „Tvoja sestra odišla,“ a nato by zaznelo bubnovanie alebo trúbka, a mama by dodala: „Už nikdy sa nevráti.“ Potom by sme meravo pozerali jeden na druhého, aby si to diváci vychutnali. Vybrala som z chladničky tanier, som zvedavá, čo to bude. Na tanieri je pripevnený odkaz: Obed pre Maud, zjesť po 12. hodine. Stiahla som z taniera fóliu. Je to sendvič so syrom a paradajkou.
Keď som dojedla, vrátila som sa do obývačky. Je v nej veľmi ticho; dokonca aj hodinky na plynovom krbe tikajú celkom nečujne. Napriek tomu ukazujú čas, sledujem, ako sa ručičky pomaly posúvajú. Musím vyplniť hodiny dňa a v určitom čase zapnúť televízor. Dávajú jeden z tých gaučových programov. Dvaja ľudia na gauči sa nakláňajú k osobe na gauči oproti. Smejú sa, krútia hlavou a niekedy sa osoba sediaca sama rozplače. Nechápem, čo to všetko znamená. Potom nasleduje program, kde ľudia behajú po domoch a hľadajú veci na predaj. Sú to samé škaredé veci, ktoré sú napodiv cenné.
Pred niekoľkými rokmi by som bola zhrozená sama nad sebou, keby som cez deň pozerala telku! Ale čo iné sa dá robiť? Občas čítam, no prestala som chápať zápletku románov a nikdy si nezapamätám, kde som prestala. Takže si viem uvariť vajce. Viem ho zjesť. A viem pozerať telku. A potom už len čakám: na Carlu, na Helen, na Elizabeth.
Elizabeth je moja jediná priateľka, ktorá mi zostala; ostatné sú v domove alebo v hrobe. Rada pozerá tie programy o behaní a predávaní vecí a dúfa, že raz nájde nikým nepovšimnutý poklad. Na dobročinných trhoch skupuje kadejaké otrasné taniere a vázy a pritom si prekríži prsty, aby jej priniesli šťastie. Niekedy jej aj ja niečo kúpim, väčšinou nejaký vyčačkaný porcelán. Je to ako hra – kto objaví najotrasnejšiu keramiku vo fair-tradovom obchode Oxfam. Možno je to detinské, ale uvedomila som si, že len keď som s Elizabeth, keď sa spolu smejeme, som sama sebou.
V hlave sa mi mihlo, že si mám na čosi spomenúť v súvislosti s Elizabeth. Možno som jej mala niečo doniesť. Varené vajce alebo bonbóny. Jej syn ju nechá priam hladovať. Sám šetrí aj na žiletkách. Elizabeth vraví, že má od holenia strašne drsnú pokožku, a bojí sa, aby sa raz celkom nedorezal. Niekedy mu to želám. Taký žgrloš. Keby som k nej občas nezašla a nedoniesla jej niečo pod zub, schudla by na kosť. Mám tu odkaz, aby som nešla von, ale nechápem prečo. Nič sa mi nestane, keď skočím do obchodu.
Napísala som si nákupný zoznam, potom som si obliekla kabát, našla klobúk a kľúče, skontrolovala, či mám kľúče v správnom vrecku a potom ich ešte raz skontrolujem pri vchodových dverách. Na chodníku sú biele šmuhy po rozmliaždených slimákoch. Po daždivej noci sú na našej ulici stovky obetí. Ktovie, ktorá časť slimáka zanecháva tie biele šmuhy?
„Nuž nebledni, milý slimák,“ povedala som a zohla sa najnižšie, ako vládzem, aby som lepšie videla. Neviem si spomenúť, odkiaľ sú tieto slová, no možnože sa týkajú práve tohto. Musím si zapamätať, že to mám doma pohľadať.
Obchod nie je ďaleko, ale kým som k nemu došla, unavila som sa, navyše som zle zabočila, a tak som musela obísť celý blok. Cítim sa ako vtedy po skončení vojny. Často som zablúdila cestou do mesta, všade boli rozbombardované domy, nečakané priestranstvá a cesty zavalené tehlami, murivom a zničeným nábytkom.
Obchod Carrow´s je malý, prepchatý tovarom, ktorý nepotrebujem. Chcela by som, aby tam namiesto nekonečných radov plechoviek s pivom bolo niečo užitočnejšie. Ale takto to bolo odjakživa, aj keď som bola dieťa. Pred niekoľkými rokmi zmenili tabuľu s názvom. Teraz je tam napísané Coca-Cola a pod tým sa ako dodatok krčí slovo Carrow´s. V duchu som si to prečítala, vošla dnu a pri regáli plnom škatúľ som si nahlas začala čítať svoj zoznam.
„Vajcia, mlieko – otáznik – čokoláda.“ Naklonila som papierik k svetlu. Obklopuje ma príjemná kartónová vôňa, akoby som bola doma v špajze. „Vajcia, mlieko, čokoláda. Vajcia, mlieko, čokoláda.“ Čítam tie slová, no neviem si presne predstaviť, ako tie veci vyzerajú. Mohli by byť v niektorej zo škatúľ predo mnou? Pohla som sa ďalej a ticho som si mrmlala slová zo zoznamu, ktoré strácajú zmysel a menia sa na akýsi popevok. Na zozname je aj tekvica, no čosi také tu asi nepredávajú.
„Môžem vám pomôcť, pani Horshamová?“
Reg sa opieral o pult, sivý sveter sa mu vydul, zavadil ním o lacné cukríky v plastovej nádobe a zostali na nich chumáčiky vlny. Sleduje ma, ako chodím po obchode. Trápny sliedič. Neviem, prečo ma stráži. No dobre, raz som niečo potiahla. Čo je na tom? Bol to len zvädnutý šalát. Alebo pohárik malinového džemu? Zabudla som. V každom prípade sme to vrátili, či nie? Helen to zaniesla späť a bolo. Ani o ňom sa nedá povedať, že sa nepomýli – za tie roky, čo k nemu chodím nakupovať, mi často zle vydal. Predáva tu už celé veky a je načase, aby šiel do dôchodku. No jeho matka tu pracovala do deväťdesiatky, a on vydrží možno aj dlhšie. Bola som šťastná, keď stará pani konečne skončila. Zakaždým, keď ma videla, uťahovala si zo mňa, lebo ako dievča som ju raz poprosila, aby za mňa prevzala list. Napísala som jednému vrahovi a nechcela som, aby jeho odpoveď prišla k nám domov. Namiesto svojho mena som použila meno známej filmovej hviezdy. Odpovede som sa nedočkala, no Regova matka si myslela, že čakám list od milenca a smiala sa na tom, ešte aj keď som bola vydatá.
Čo som to vlastne chcela? Preplnené regály sa na mňa mračia a špinavé, popraskané modro-biele linoleum mi civie do tváre. Košík mám prázdny, no zdá sa mi, že som tu už hodnú chvíľu; Reg ma pozoruje. Vzala som niečo z regála; je to ťažšie, ako som čakala, a ruka mi náhle klesla pod váhou predmetu. Je to plechovka broskyňového kompótu. To je ono. Vložila som si do košíka ešte niekoľko plechoviek a prevesila som si držadlá na predlaktie. Cestou k pokladnici mi tenké kovové rúčky odierajú bok.
Kniha Hľadá sa Elizabeth sa nachádza v ponuke internetového obchodu iPark.sk>>