BRATISLAVA - Spomienky v knihách sú rozprávaním o individuálnych ľudských osudoch, do ktorých často až absurdne a nečakane zasahujú dejinné udalosti 20. storočia.
Rozsiahla spomienková kniha s jednoduchým názvom Pamäti odkrýva životný príbeh jednej z najvýznamnejších postáv slovenskej výtvarnej kritiky. Po knihe zaručene radi siahnu teoretici umenia, pre ktorých má táto publikácia azda najväčšiu výpovednú hodnotu spomedzi čitateľskej verejnosti. Odporúčam ju však všetkým milovníkom výtvarného umenia, teda tým, čo na vlastných potulkách svetom neváhajú od rána do večera brázdiť galérie, múzeá a iné pamätihodnosti. Podobným svetobežníkom bola v minulosti aj autorka knihy, dominujúce rozprávanie o cestovateľských zážitkoch stavajú túto memoárovej knihu miestami do polohy cestopisu.
Memoárové rozprávanie postupuje chronologicky od detstva a obdobia druhej svetovej vojny cez najťažšie roky v kapitole Pohľad do tmy – Inferno, prelomový rok 1953 a postupne prechádza jednotlivými desaťročiami až po dnešné dni. Treba zdôrazniť, že autorka memoárov sleduje v prvom rade svoju profesionálnu dráhu historičky umenia, dlhoročné pôsobenie v SNG v Bratislave a taktiež svoju rolu pedagóga dejín umenia. Autobiografickú knihu dopĺňa podrobný poznámkový aparát a výberový bibliografia: rané práce, preklady, články a štúdie, katalógy výstav, knižné publikácie a nevydané rukopisy. Z rozsiahlej publikačnej práce vynikajú monografie o tvorbe Albína Brunovského a Ester Martinčekovej-Šimerovej.
Od detstva chcela byť spisovateľkou a zároveň prejavovala výtvarné nadanie. Oboje ju lákalo, prešlo však ešte veľa času, kým tieto dve oblasti ideálne prepojila v podobe písania o maliarstve. Začala študovať na Filozofickej fakulte dnešnej Univerzity Komenského (vtedy Slovenskej univerzity v Bratislave), naplno sa pohrúžila do štúdia filozofie, umenovedy a cudzích jazykov. Uzavrela manželstvo s divadelným kritikom Móricom Mittelmannom-Dedinským, no krátko po svadbe utŕžila od života ranu pod pás, keď sa z nepochopiteľných dôvodov dostala do absurdných káuz, z čoho vyplývalo zatknutie a pobyt vo väzení v Ruzyni. Otvorene sa rozpomína na hrôzostrašnú etapu plnú neistôt a napätia. Spomína však aj na ľudí, ktorí počas mizérie stalinského režimu stáli pri nej a nezištne jej pomáhali. Bola to napríklad jej celoživotná spriaznená duša Selma Steinerová, prostredníctvom tejto priateľky získala prístup k výtvarníkom, spisovateľom a redaktorom v časoch, kedy sa život začal dostávať do správnejších koľají. O svojom živote s Karolom Vaculíkom Peterajová už predtým písala v knihe Nepýtaj sa na svoj osud (vydavateľstvo Petrus, 2005), a preto sa v knihe Pamäti už natoľko nevenuje detailnému opisu spoločného života a dielu Karola Vaculíka, svojho druhého manžela.
Pamäti poskytujú osobné svedectvo o výtvarnom a kultúrno-spoločenskom dianí u nás i vo svete. Poznala sa s poprednými slovenskými, českými i svetovými umelcami a teoretikmi, aj vďaka výbornej znalosti talianskeho jazyka udržiavala živé kontakty s talianskymi historikmi umenia, obzvlášť z prostredia Urbinskej univerzity. S obrovským zanietením propagovala slovenské umenie v zahraničí, či už na Bienále v Benátkach alebo v pozícii členky Medzinárodnej asociácie výtvarných kritikov (AICA). Okrem kurátorskej a galerijnej práci treba vyzdvihnúť pedagogickú činnosť. Peterajová prednášala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, no nie vždy to bolo jednoduché vzhľadom na tlaky od vedenia školy s neúprosným vyžadovaním socialistického realizmu. Zmyslom pedagogického pôsobenia sa stali študenti, prednášala im o vtedy nežiaducich smeroch a umelcoch a dodnes oceňuje, že ju nikdy žiadny študent u rektora neudal za to, že si upravovala oficiálne osnovy. Študenti svojej profesorke aj po roku 1989 vyslovili jasnú dôveru, a to vysvetľuje všetko. O búrlivom revolučnom čase a zmenách na pedagogických postoch sa zmieňuje samostatná kapitola VŠVU a zamatová čiže nežná revolúcia.
Ťažiskovými sú v knihe momenty súvisiace s výstavnou praxou v domácom prostredí, no najmä aktivity týkajúce sa zahraničných ciest mimo republiky. Možno sa bude niektorým čitateľom zdať, že knihu zaťažuje častá deskripcia cestovateľských dojmov, prílišná opisnosť miest a pamiatok, ktoré autorka viacnásobne počas svojej kariéry navštívila. Jej cestovateľské zážitky som si pri čítaní vychutnávala, z Peterajovej písania cítiť vášeň človeka, čo nadovšetko miluje umenie a vie tieto zážitky pútavo artikulovať. Bolo by na tomto mieste zbytočné vymenovávať krajiny a mestá, kde všade mala možnosť cestovať, či už pracovne alebo súkromne, veď navštívila drvivú väčšinu všetkých európskych centier umenia, pripravovala dokonca výstavy v São Paulo či New Yorku. Všetky podstatné údaje si podrobne počas ciest zapisovala, čo vytvorilo hlavný materiál nápomocný pri koncipovaní knihy Pamäti.
Zuzana Chlebová
O ďalších osudoch si môžete prečítať v Knižnej revue 10 (16. mája).
