BRATISLAVA - Všeobecné sklamanie spoločnosti zo situácie v ČSSR, protikomunistické nálady, reakcia na represie v 50. rokoch, ktoré pokračovali na začiatku 60. rokov, neskorý odmäk, mobilizácia masarykovskej demokratickej tradície v českom prostredí boli hlavné dôvody, ktoré neskôr vyústili do Československej jari. Uviedol to politológ Ivo Samson.
Ako ďalej poznamenal, "je zaužívaným stereotypom tvrdiť, že "reformné sily KSČ" privodili zmenu myslenia aparátnikov, funkcionárov a vplyvných členov strany. Podľa neho sa komunistickí funkcionári týmto spôsobom chceli prispôsobiť spoločenskému trendu a chceli si zachrániť "imidž", "nerátali ale so silovou reakciou ZSSR. Keď sa tak stalo, komunisti ako celok morálne plošne zlyhali. Pozitívne sa tak zaslúžili o diskreditáciu komunizmu ako ideológie, najmä tým, že po akceptácii Moskovského protokolu chceli ostať členmi kolaborujúcej strany."
Ako ďalej Samson uvádza, vedenie KSČ na čele s Alexandrom Dubčekom nebolo schopné zabrániť intervencii vo jsk Varšavskej zmluvy. "Dubček a spol mali len dve možnosti - zrieknuť sa ideológie, to znamená marxizmu-leninizmu a chorobného historického príbehu o smerovaní dejín, VOSR, československého februára 1948 - čo urobiť nemohli, alebo sa ponúknuť Brežnevovi ako pomýlení súdruhovia, ktorí to mysleli dobre, ale teraz priznávajú chyby. Vybrali si druhú alternatívu," skonštatoval Samson. Z toho vyplýva aj politológov pohľad na Dubčeka. "Dubček bol aparátnik, ktorý preto, že bol neschopný a prišiel s niečím ako tretia cesta, bol dobrou voľbou pre demontáž komunizmu."
Práve pre svoju neschopnosť a nerozhodnosť bol podľa politológových slov Dubček zvolený za 1. tajomníka ÚV KSČ a práve pre túto neschopnosť ho obyvateľstvo akceptovalo. "Dubčekovi nikdy nenapadlo, že "deleninizácia" znamená koniec komunistického systému," dodal Samson. Reforma komunistického systému, ako to chcelo reformné krídlo KSČ, bola podľa neho absurdná. Príčiny intervencie preto vidí v tom, že sovietski predstavitelia si nemohli dovoliť demokratizáciu satelitného štátu. "Ako hlavnú príčinu vidím, spochybnenie monopolu KSČ. Proti Rumunsku, Albánsku či Juhoslávii členovia Varšavskej zmluvy nezasiahli, keďže tam na rozdiel od Maďarska a Československa nikdy nespochybnili monopolnú úlohu komunistov," vysvetlil politológ.
"Aj keď tieto krajiny nepodporovali zahraničnú politiku Sovietskeho zväzu, neboli ani hrozbou pre existenciu komunistického systému." Zároveň dodal, že "akákoľvek demokratizácia u nás musela logicky vyprodukovať konkurenciu voči komunistickej strane, napr. v podobe KAN, K-231, ktoré boli predohrou na založenie nekomunistických politických strán, ktoré by skôr či neskôr v alternatívnych voľbách zmietli komunistov z mocenskej pozície." Podľa Samsona vedenie KSČ sa v prípade odporu nemohlo v žiadnom prípade spoľahnúť ani na pomoc západných mocnosti. "Západ v tom čase nebol taký silný a komunistický blok ešte taký zdegenerovaný (vnútorne slabý a morálne rozložený) ako tomu bolo neskôr - v druhej polovici 80. rokov," dodal.
V súvislosti s tým Samson uviedol ako príklad tvrdenie predstaviteľa reformného krídla KSČ a jedného z autorov Akčného programu Zdeňka Mlynářa: "Kremeľ sa dva-tri dni pred 21. augustom obrátil na USA s otázkou, či považujú Jaltskú dohodu za stále platnú. Americký prezident Johnson vraj reagoval slovami, že "čo sa týka Československa, tak áno, v prípade Rumunska a Juhoslávie sú potrebné ďalšie konzultácie". Aj keď Mlynářové tvrdenie nie je doložené, je málo pravdepodobné, že by ZSSR poslal do krajiny v strednej Európe, ktorá susedí s krajinami NATO, polmiliónovú armádu bez toho, aby o tom vopred neupovedomil Washington," poznamenal Samson. ZSSR aj USA štáty v tom čase boli bipolárni rivali, ale aj "bipolárni partneri". Od Brežneva by bolo bývalo nezodpovedné, ak by vzbudil dojem že k západonemeckej hranici sa blížia masívne sovietske sily, dodal Samson na záver.
Ako ďalej Samson uvádza, vedenie KSČ na čele s Alexandrom Dubčekom nebolo schopné zabrániť intervencii vo jsk Varšavskej zmluvy. "Dubček a spol mali len dve možnosti - zrieknuť sa ideológie, to znamená marxizmu-leninizmu a chorobného historického príbehu o smerovaní dejín, VOSR, československého februára 1948 - čo urobiť nemohli, alebo sa ponúknuť Brežnevovi ako pomýlení súdruhovia, ktorí to mysleli dobre, ale teraz priznávajú chyby. Vybrali si druhú alternatívu," skonštatoval Samson. Z toho vyplýva aj politológov pohľad na Dubčeka. "Dubček bol aparátnik, ktorý preto, že bol neschopný a prišiel s niečím ako tretia cesta, bol dobrou voľbou pre demontáž komunizmu."
Práve pre svoju neschopnosť a nerozhodnosť bol podľa politológových slov Dubček zvolený za 1. tajomníka ÚV KSČ a práve pre túto neschopnosť ho obyvateľstvo akceptovalo. "Dubčekovi nikdy nenapadlo, že "deleninizácia" znamená koniec komunistického systému," dodal Samson. Reforma komunistického systému, ako to chcelo reformné krídlo KSČ, bola podľa neho absurdná. Príčiny intervencie preto vidí v tom, že sovietski predstavitelia si nemohli dovoliť demokratizáciu satelitného štátu. "Ako hlavnú príčinu vidím, spochybnenie monopolu KSČ. Proti Rumunsku, Albánsku či Juhoslávii členovia Varšavskej zmluvy nezasiahli, keďže tam na rozdiel od Maďarska a Československa nikdy nespochybnili monopolnú úlohu komunistov," vysvetlil politológ.
"Aj keď tieto krajiny nepodporovali zahraničnú politiku Sovietskeho zväzu, neboli ani hrozbou pre existenciu komunistického systému." Zároveň dodal, že "akákoľvek demokratizácia u nás musela logicky vyprodukovať konkurenciu voči komunistickej strane, napr. v podobe KAN, K-231, ktoré boli predohrou na založenie nekomunistických politických strán, ktoré by skôr či neskôr v alternatívnych voľbách zmietli komunistov z mocenskej pozície." Podľa Samsona vedenie KSČ sa v prípade odporu nemohlo v žiadnom prípade spoľahnúť ani na pomoc západných mocnosti. "Západ v tom čase nebol taký silný a komunistický blok ešte taký zdegenerovaný (vnútorne slabý a morálne rozložený) ako tomu bolo neskôr - v druhej polovici 80. rokov," dodal.
V súvislosti s tým Samson uviedol ako príklad tvrdenie predstaviteľa reformného krídla KSČ a jedného z autorov Akčného programu Zdeňka Mlynářa: "Kremeľ sa dva-tri dni pred 21. augustom obrátil na USA s otázkou, či považujú Jaltskú dohodu za stále platnú. Americký prezident Johnson vraj reagoval slovami, že "čo sa týka Československa, tak áno, v prípade Rumunska a Juhoslávie sú potrebné ďalšie konzultácie". Aj keď Mlynářové tvrdenie nie je doložené, je málo pravdepodobné, že by ZSSR poslal do krajiny v strednej Európe, ktorá susedí s krajinami NATO, polmiliónovú armádu bez toho, aby o tom vopred neupovedomil Washington," poznamenal Samson. ZSSR aj USA štáty v tom čase boli bipolárni rivali, ale aj "bipolárni partneri". Od Brežneva by bolo bývalo nezodpovedné, ak by vzbudil dojem že k západonemeckej hranici sa blížia masívne sovietske sily, dodal Samson na záver.
