BRATISLAVA – Základná škola na Odborárskej ulici v Bratislave je známa aj tým, že ju momentálne navštevuje najviac vietnamských detí v Bratislavskom kraji. Už sme písali, aké výrazné ťažkosti majú so slovenským jazykom, a pritom sa vynorili ďalšie s tým súvisiace problémy. Vyjadruje sa k nim ministerstvo školstva aj Alena Faragulová, metodička výučby slovenčiny ako cudzieho jazyka a jeho lektorka.
Základná škola na Odborárskej ulici v Bratislave sa nachádza v najväčšej vietnamskej štvrti v Bratislave. Navštevuje ju päťdesiatdva vietnamských žiakov, najviac spomedzi základných škôl v Bratislavskom kraji. A keďže ide o malú školu, v niektorých triedach tvoria vietnamské deti tretinu až polovicu kolektívu. V predchádzajúcom článku sme písali o tom, aká náročná je výučba v takých triedach. Vietnamské deti na prvom stupni totiž hovoria po slovensky len pár slov. Zvyčajne sa ani nedá hovoriť o vetách, skôr len stručne vyjadrujú svoje potreby – cikať, napiť... No ani na druhom stupni to nie je oveľa lepšie, často je ich slovenčina lámaná a nesmelá. Nájdu sa však aj také, ktoré hovoria po slovensky dosť dobre.
S otázkou o výučbe detí cudzincov na našich školách sme sa obrátili na tlačový odbor ministerstva školstva. Vo svoje odpovedi uviedol, že štát im prepláca základné a rozširujúce jazykové kurzy štátneho jazyka. Základný kurz v počte štyridsaťosem hodín sa uskutočňuje po dve hodiny týždenne počas 12 týždňov a rozšírený kurz má šesťdesiatštyri hodín po dve týždenne a trvá 16 týždňov. Organizačne a finančne tieto kurzy zabezpečuje príslušný regionálny úrad v spolupráci s orgánmi územnej samosprávy. Ministerstvo školstva nás odkázalo aj na takzvaný školský zákon, na základe ktorého zdôraznilo, že „základné školy musia pri hodnotení žiakov – cudzincov v období prvého roku vzdelávania brať do úvahy, že štátny jazyk neovládajú dostatočne, a môžu to zohľadňovať aj v ďalších ročníkoch. Hodnotenie žiaka – cudzinca by malo byť individuálne, prispôsobené jeho špecifickým potrebám a rozvojovým možnostiam.”
Prečo sa na vietnamských žiakov slovenčina „nelepí“?
Práve v tom je však koreň problému. Akoby sa očakávalo, že náš jazyk sa na cudzincov v škole prirodzene „nalepí“ už len tým, že budú v prostredí, kde ním hovorí väčšina. V tomto smere to majú oveľa jednoduchšie deti cudzinci, ktoré hovoria niektorým zo slovanských jazykov. Také deti sa ľahšie učia nové slová, mnohé sú totiž rovnaké alebo podobné slovám v ich rodnej reči. Vietnamčina však s naším jazykom nemá nič spoločné, jedine ak fakt, že rovnako ako do slovenčiny, aj do vietnamčiny prenikli niektoré anglické a francúzske výrazy. Vietnamčina je tónový jazyk, čo znamená, že mnohé rovnako znejúce slová v nej majú odlišný význam – závisí to od výšky tónu pri ich vyslovovaní. Vietnamci rozlišujú v jazyku až šesť tónov, navyše slová nečasujú ani neskloňujú.
V Rakúsku dieťa bez znalosti nemčiny do školy ísť nemôže
Aj v bratislavskej základnej škole na Odborárskej počas tohto školského roka prebieha výučba slovenského jazyka ako cudzieho jazyka. Keďže školy si môžu tieto kurzy zabezpečiť aj dodávateľsky, prebieha s podporou Inklucentra, ktoré poskytuje expertov v oblasti inkluzívneho vzdelávania z vlastných zdrojov a dotácií. Odtiaľ prišla aj metodička a lektorka slovenského jazyka Alena Faragulová, ktorá na škole vyučuje slovenčinu v dvoch skupinách. Nie sú v nich len Vietnamci, ale aj deti inej národnosti. Jej kolegyňa vyučuje na tejto škole ešte ďalších deväť skupín, ktoré vznikli aj kvôli rôznym jazykovým úrovniam a výraznému vekovému rozdielu detí v rovnakých úrovniach.
Alena Faragulová si myslí, že cudzojazyčným deťom by adaptáciu v škole uľahčilo, ak by do nej nastupovali po absolvovaní ročného intenzívneho kurzu štátneho jazyka, podobne ako je to napríklad v Rakúsku, Francúzsku či Nemecku. „Možno by mohol trvať aj kratšie ako rok, no dôležité je, aby bol intenzívny a aby v ňom deti dosiahli stupeň B1, čiže prahovú úroveň jazyka, s ktorou už dokážu plynulo konverzovať. Až vtedy má zmysel, aby navštevovali aj iné vyučovacie predmety. V mestách, predovšetkým v Bratislave, lebo tu je najviac cudzincov, by mali byť pre tieto deti k dispozícii jazykové centrá. A mali by ich vzdelávať učiteľky, ktoré vedia učiť slovenčinu ako cudzí jazyk, čo vyžaduje celkom iné metódy.“ No keďže na pedagogických odboroch na Slovensku sa nepripravuje na výučbu slovenčiny ako cudzieho jazyka, takých učiteliek je podľa jej skúseností málo.
O najosobnejších problémoch potrebujú hovoriť vo svojom jazyku
Alena Faragulová vníma problém vyučovania detí s iným materinským jazykom ako mnohovrstvový. Upozorňuje, že pre deti cudzincov u nás neexistuje psychosociálna podpora. Výnimkou sú vojnoví utečenci z Ukrajiny, ktorým však podľa jej slov momentálne poskytuje ucelenú podporu iba Tím podpory pre Ukrajinu z Centra poradenstva a prevencie Bratislava III spolu s tímom terénnych pracovníčok z Inklucentra. „Ak majú tieto deti nejaké problémy doma, v škole, alebo sú depresívne, potrebujú sa o tom rozprávať vo svojom jazyku, najmä ak je ich znalosť slovenčiny malá. Nehovoriac o tom, že môžu trpieť aj dyslexiou, dysgrafiou či inými poruchami učenia alebo pozornosti, ktoré sa dajú odhaliť len v ich jazyku.“
Tu sa však odkrýva ďalšia vrstvu problému, a to fakt, že mnohé vietnamské deti nepoznajú dobre ani svoj materinský jazyk. „Ovládajú vietnamčinu na určitej hovorovej úrovni, ale mnohé v nej nevedia dobre čítať ani písať, čo je dôležité aj na učenie sa iných jazykov. Tým pádom nemajú dostatočnú ani svoju kultúrnu identitu a to je škoda. No riešenie takej širokej problematiky nemôže ležať na pleciach učiteľov ani rodičov, malo by byť systémové,” myslí si Faragulová.
Čo na to hovorí ministerstvo školstva
Ministerstvo školstva o týchto problémoch vie. „Aktuálne sme v kontakte s viacerými školami, ktorých sa táto téma týka, a snažíme sa nájsť čo najoptimálnejšie riešenie. V tomto roku plánujeme pripravovať nové nastavenie koncepcie vzdelávania žiakov – cudzincov, a to aj v súvislosti s možnosťou zmeny školského zákona a zavedením povinnej školskej dochádzky pre deti cudzincov.” Tá totiž nie je v zákone ukotvená pre deti cudzincov, ktoré nemajú povolený pobyt v SR, nie sú žiadateľmi o azyl, nachádzajú sa na území SR v sprievode zákonného zástupcu a zároveň nepatria k Slovákom žijúcim v zahraničí.
