BRATISLAVA – Základnú školu na Odborárskej ulici v Bratislave navštevuje najviac vietnamských žiakov v Bratislavskom kraji. V niektorých triedach tvoria tretinu až polovicu kolektívu. Do školy nastupujú zväčša bez akejkoľvek znalosti slovenčiny, ale aj na druhom stupni v nej hovoria len málo a lámane. Možno sa len domnievať, aký stres preto prežívajú. A s nimi aj pedagógovia, ktorí sa ich napriek tomu snažia niečo naučiť a venujú im viac času.
Vietnamci si štvrť obľúbili vďaka „Dimitrovke.” Základná škola na Odborárskej ulici 2 v Bratislave má tristodesať žiakov, pričom osemdesiatšesť z nich pochádza z iných krajín. Sú medzi nimi Albánci, Číňania, Ukrajinci, Rusi, Indovia, Bosniaci... No najviac, až päťdesiatdva, je Vietnamcov. Podľa štatistických údajov Centra vedecko-technických informácií SR v Bratislavskom kraji nie je iná základná škola s takým vysokým počtom vietnamských detí. Ďaleko za ňou nasleduje ZŠ na ulici Osloboditeľov s dvadsiatimi piatimi vietnamskými žiakmi a za ňou ZŠ na Vrútockej, ktorá má o jedného menej. Na väčšine ostatných škôl v kraji sú jeden až traja žiaci vietnamskej národnosti.
Dôvod, prečo má ZŠ na Odborárskej v tomto smere prvenstvo, súvisí s dejinami štvrte, ktoré do veľkej miery ovplyvnil závod Dynamit Nobel. Vznikla najmä pre deti jeho zamestnancov a obyvateľov okolia, ktorých zloženie bolo aj pred sto rokmi pestré. Žiaci v nej boli zaraďovaní podľa národnosti do slovenskej, maďarskej či nemeckej triedy. V 80. rokoch v „Dynamitke” (vtedy už niesla názov Chemické závody Juraja Dimitrova) praxovali aj Vietnamci. V rámci výmeny medzi socialistickými krajinami prichádzali do Československa študovať remeslá či vysoké školy. Po páde socialistického režimu tu niektorí z nich ostali a začali podnikať. Mnohí sa usadili práve v blízkosti tohto závodu.
V okolí školy majú byty, reštauráciu aj potraviny Podľa posledného sčítania obyvateľov, domov a bytov v roku 2021 žije v mestskej časti Nové mesto, kam spadá aj oblasť bývalej „Dimitrovky“, dnes už Istrochemu, päťstošesťdesiat obyvateľov vietnamskej národnosti. Okolie Nobelovej ulice je najväčšou vietnamskou štvrťou v Bratislave. Avšak kým vo svetových veľkomestách sú podobné štvrte plné vietnamských obchodov a reštaurácií, o tejto na pohľad svedčí len málo – supermarket s vietnamskými potravinami, vietnamská reštaurácia Hanoi Garden a bývalá závodná ubytovňa Nobel, ktorá je často prvým miestom pobytu Vietnamcov prichádzajúcich do Bratislavy a zároveň spoločenským a kultúrnym centrom vietnamskej komunity. Viaceré vietnamské rodiny však žijú aj v okolitých bytovkách.
V každej triede je dieťa – tlmočník
Základná škola na Odborárskej prijíma vietnamské deti vo veku šesť až štrnásť rokov. Pri nástupe zvyčajne po slovensky nevedia nič alebo len pár slovíčok, lebo školský zákon to nevyžaduje. To, na akú úroveň sa ich slovenčina dostane, závisí najmä od ich schopností aj vnútornej motivácie, pretože sa do veľkej miery očakáva, že sa slovenčina na ne „nalepí“.
Pedagógovia školy však upozorňujú, že to tak nefunguje. Pre lepšiu predstavu som sa pozrela na vyučovanie v niektorých triedach prvého aj druhého stupňa, kde tvoria deti tretinu až polovicu kolektívu. Videla som, že prvom ročníku ovládajú len pár slov, až na jedno dievčatko, ktoré ho opakuje, takže zo slovenčiny už pochytilo o čosi viac. Pedagógovia mi vraveli, že vietnamskí druháci už rozumejú nášmu jazyku lepšie ako prváci. Avšak na vyučovaní som z ich úst počula len minimum slovenských slov.
Ani v treťom a štvrtom ročníku nebolo nezvyčajné, že hovorili len najnutnejšie – piť, jesť, cikať... Starší žiaci vraj dosahujú rôznu úroveň slovenského jazyka, no ak prehovorili v slovenčine, vyjadrovali sa veľmi slabo a lámane. Snažila som sa domýšľať, čo vlastne chcú povedať. Atmosféra vzdelávania mala aj ďalšie spoločné znaky – vietnamské deti sa takmer nehlásili, mnohé pôsobili smutne alebo duchom neprítomne.
A to napriek tomu, že učitelia hľadali všemožné spôsoby, ako im sprostredkovať alebo uľahčiť úlohu a pri ich laviciach trávili viac času ako pri laviciach ostatných detí. Samozrejme, žiaci aj vyrušujú, a to bez ohľadu na národnosť. No ak sa začala hlasná debata či konflikt medzi vietnamskými deťmi, učiteľ sa nevedel dopátrať príčiny, lebo mu ju nevedeli alebo nechceli objasniť. Aj napriek tomu, že v každej triede sa našlo jedno vietnamské dieťa, ktoré vie po slovensky lepšie než väčšina, a keď si už učitelia nevedeli poradiť, obracali sa naňho ako na tlmočníka. A to nielen pri riešení konfliktov, ale aj keď im zadávali alebo vysvetľovali úlohy.
Učitelia sa snažia, ale to nestačí
Hane Baloghovej, učiteľke matematiky a fyziky na druhom stupni, sa osvedčilo vietnamským žiakom pri slovných úlohách kresliť obrázky alebo im úlohu zjednodušiť natoľko, aby ju vedeli vyriešiť. „ Pri Vietnamcoch vo vyšších ročníkoch hovorím po slovensky normálnym tempom a keď vidím, že niekto nestíha, vrátim sa k nemu a snažím sa mu pomôcť.
Keď napíšu písomku zle, dávam im šancu, aby sa na ňu pripravili znovu, napríklad o týždeň. Ale tú dávam aj slovenským deťom,“ približuje svoj pedagogický prístup. Náročnejšie vyučovanie v triedach s vietnamskými žiakmi ju nefrustruje, ale je jej ich ľúto. „ Najmä ak vidím dieťa s inteligentnou tvárou, ktoré môže skrývať potenciál, ale neviem ho z neho pre jeho neznalosť slovenčiny vydolovať. Myslím si, že aj oni sa preto cítia smutne.”
Igor Dujava, učiteľ informatiky a geografie, je zamestnancom tejto školy už deväť rokov. Hovorí, že otázku, ako motivovať vietnamské deti k učeniu slovenského jazyka, riešia už roky, ale na nič ideálne neprišli, pretože každé dieťa je individuálne. Vietnamskú komunitu si za tie roky celkom obľúbil, no v poslednom čase sa mu zdá, že jej výučba začala byť už neúnosná. Má dojem, že kedysi sa vietnamskí žiaci viac snažili adaptovať, ale v posledných rokoch akoby nechceli rozprávať po slovensky. „Možno aj preto, že rodičia niektorých z nich k nám prichádzajú len na pár rokov. Zarobia si tu a vrátia sa domov. Takže malá motivácia učiť sa náš jazyk je pochopiteľná. A tí, ktorí tu zostanú, sa väčšinou zamestnajú vo svojej komunite, kde nemusia hovoriť po slovensky. Nájdu sa aj výnimky, ale je ich menej.“
Druhou príčinou je podľa neho to, že vo viacerých triedach je už väčšie množstvo vietnamských detí. „Tým pádom sa združujú a hovoria po vietnamsky aj počas vyučovania. Je v poriadku, keď niečo vysvetľujú spolužiakovi, neraz ich o to aj poprosím, ale vyrušuje ma, keď sa medzi sebou bavia, kým sa ich snažím niečo naučiť.“ Často im totiž preto venuje čas navyše. „Keď vidím, že učivo nepochopili, radšej si k nim sadnem a doberiem ho s nimi, aby sme nemeškali na ďalšej hodine a aby som nezanedbával slovenské deti.“
Kultúry v zmiešaných kolektívoch sa neprepájajú
Jana Ondrigová, riaditeľka Základnej školy na Odborárskej, vníma v tomto smere frustráciu všetkých strán, pedagógov aj žiakov. „Učiteľom sa v triedach, kde je veľa detí cudzincov, učí oveľa ťažšie. Vychovávatelia v školskom klube majú zas problém udržať ich disciplínu aj poznať ich bližšie, najmä ak sú viacerí a vystačia si sami. V triedach, kde sú vo väčšom počte, nefungujú kolektívy ako celok a nedochádza v nich ani k prepojeniu kultúr, ktoré by mohlo byť pre všetkých obohacujúce.” Zároveň jej je ľúto vietnamských detí, ktoré čas v škole väčšinou presedia a všetko, čo by sa mohli naučiť, im pretečie pomedzi prsty.
