BRATISLAVA - Premiéra Matoviča považuje za nekoncepčného a stále podľa neho hrozí, že mu prasknú nervy. Keď ho vidí, vypína všetko, lebo vie, akú monodrámu zahrá. Volil SaS, Sulíka považuje za liberála v slovenských pomeroch. Patrí k umelcom, ktorí stáli na tribúnach a boli súčasťou zmien v spoločnosti. Kto sa teraz za nich postavil, keď majú existenčné problémy? Kto mu ponúkol pomoc, keď je na dne?
Režisér a scenárista, ktorý nikdy nemal problém nezištne podporovať správnu vec a charitatívne projekty, ktoré pomáhali ostatným, cíti skutočnú beznádej. Spoveď talentovaného umelca, ktorý mal počas rozhovoru slzy v očiach. Nikita Slovák.
Keď nebola korona, ako ste fungovali a z čoho ste žili?
Fungovali sme normálne. Záviselo to, samozrejme, od kvality umelcov. Robil som predstavenie, ktoré bolo 12 rokov vypredané. Rovnako som režíroval v televízií. Všetko záviselo od našej šikovnosti.
Čo tvorilo gro vášho príjmu?
Bolo to pomiešané. Pracoval som v televízií. Tri ročníky som režíroval Krištáľové krídlo. Režíroval som predstavenie Podfuk, ktoré bolo asi 12 rokov vypredané. Rovnako som s Jánom Ďurovčíkom robil Rómea a Júliu. A pripravoval som ďalšie predstavenie.
Kedy ste naposledy dostali peniaze?
Naposledy to bolo trinásteho marca.
Čo sa zmenilo pre vás príchodom korony?
Bolo to niekoľko vecí naraz. Stratili sme možnosť plánovať veci. Lockdown, ktorý prišiel, bol prvou ranou pre umelcov. Stratili sme výhľady do budúcnosti. Ale všetci sme si mysleli, že táto vláda a ľudia, ktorí rozhodujú o našich životoch, majú pripravený plán. A budeme vedieť, kam to celé smeruje. Prvé tri mesiace sme všetci zostali bez živobytia. Letné mesiace boli pre nás stratené. Väčšina z nás je sedem mesiacov bez roboty.
Ako dlho ste bez príjmu? Resp. z čoho žijete? Ako od korony fungujete?
Tak ako ja, aj väčšina mojich kolegov žijeme z úspor. Hovorí sa, že človek by mal mať na tri mesiace úspory. No peniaze sa míňajú. O chvíľu začnem mať problémy a o dva mesiace naozaj výrazné. Budem riešiť, z čoho budem platiť nájomné. Viem, že pomocné profesie v kultúre ako sú osvetlovači, zvukári a iní, tí sú na dne už teraz.
Stretli ste sa s ministerkou?
Áno. Nestretol som sa s ňou v rámci pracovnej skupiny, ale na festivale, ktorý som robil. Prišla za mnou. Ľudsky mi sľúbila, že bude bojovať. Chápem, že limity sú obmedzené, že premiérom je ten, kto je.
Nepokúsili ste sa vy alebo kultúrna obec stretnúť s premiérom?
Snažia sa. Sám som však skeptický. Som režisér. A my režiséri sa na veci pozeráme inak. Vidím, kto rozmýšľa koncepčne a kto nekoncepčne. Režisér je niečo ako premiér v prenesenom slova zmysle. Vyberá si spolupracovníkov, ktorým dôveruje, ktorých počúva a vie, čo bude robiť zajtra. Vie, ako to na premiére bude vyzerať. To, žiaľ, postrádam pri osobe premiéra.
Ako to psychicky zvládate?
Lockdown som mal pestrejší o to viac, že nám opravovali dom. Z okna som nevidel nič, len igelit. A ďalšie mesiace som počúval zbíjačky. Byt som mal zaprášený. Mal som pevné nervy a mám ich stále. Až v poslednom čase, keď prišli tendencie všetko zatvárať, začal som byť nervózny. Aj voči tým ľuďom, ktorí nás posielajú dokladať do obchodov. Keď pôjdeme dokladať do obchodov, čo budú robiť tí, čo tam dokladajú teraz? Slovenská povaha je taká, že radšej budem zarábať 500 ako 1000, ale sused nesmie zarobiť nič.
Už máme nové opatrenia, ktoré pochovávajú kultúru a šport a je tu opäť núdzový stav...
Najviac ma vyvádzajú z miery dobre mienené rady, aby sme sa presunuli do online prostredia. Ja nie som influencer. Na sociálnych sieťach je veľa fanúšikov, ale nebudem to zneužívať na niečo, aby som predával, či mudroval do vecí, ktoré nepoznám. A predávanie vystúpení online odpadáva, ľudia si to zaplatia maximálne v Bratislave. Potreba kultúry na Slovensku sa týka maximálne 100-tisíc ľudí, ktorí sú ochotní za kultúru platiť a chodiť na ňu. Ostatným je to jedno.
Rozmýšľali ste nad tým, že by ste začali robiť niečo iné? A čo?
V živote som robil veľa povolaní a nie je mi žiadna práca cudzia. Zo zotrvačnosti mi je ľúto môjho talentu. Mal som šťastie, že som robil s veľkými ľuďmi ako s Mariánom Vargom, Formanom či Karlom Rodenom. Tieto mená ma stále držia pri živote. Je to zodpovednosť. Sme pokračovatelia veľkých umelcov. Keď to zapichneme, zostane priepasť. Stav tejto krajiny je devastujúci. Ocitli sme sa v stave, o ktorom sme si pred 15 rokmi nevedeli predstaviť, že k nemu príde. Príchodom nacistickej strany do parlamentu sa stratili akékoľvek zábrany. Sociálne siete prehĺbili priepasť medzi ľuďmi. Primitívi nadávajú profesorom.
Mali ste blízko k súčasnej koaličnej strane SaS. Nesklamala vás táto strana, že nie je dostatočne razantná a nie je ju tak počuť, keď sa prijímajú opatrenia?
SaS v tejto súčasnej vláde je akýmsi hlasom rozumu. Podľa mňa nechceli eskalovať niečo, čo aj tak príde. A to je kultúrna vojna. Sme v najhoršej situácií, v akej sme sa kedy ocitli. Debatujú v parlamente o potratoch, miesto toho, aby vymýšľali riešenia, ktoré by zachránili ľudí.
A nie je načase, aby SaS a Za ľudí už treskli po stole?
Môj názor je ten, že nechcú povaliť vládu. Čo sa týka osoby premiéra, tak u neho kedykoľvek hrozí, že mu prasknú nervy.
Sledujete ho na sociálnej sieti?
Nie. Absolútne. Keď ho vidím, okamžite všetko vypnem. Nepotrebujem ho vidieť, viem svojim spôsobom predvídať, čo a ako bude. Čo za monodrámu zahrá.
Neľutujete s odstupom času, že ste sa priklonili na stranu SaS, ktorá v koalícií nie je až tak viditeľná popri OĽaNO a Sme rodina?
Sulík je pre mňa liberál v slovenských pomeroch. Na Slovensku môžete byť liberálom odtiaľ potiaľ. A je to úplne jedno, či sa to týka marihuany, alebo iných vecí. Veď ju fajčí každý okolo. Zažil som v Česku miliardárov, ktorí na akciách fajčili marihuanu. Vyrábať z konzumentov marihuany ľudí, ktorí pôjdu na 10 rokov do väzenia a vyjdu odtiaľ ako promovaní zločinci, je hazard. A hlavne rozprávajú o tom alkoholici, ktorí sa pošťatí niekde váľajú v dedinskej krčme a večer píšu statusy proti marihuane a o tom, aké tresty by mali byť. To sa týka aj viery. Slovensko je krajina umiernených veriacich. Snáď len malé percento je katolibanu, ktorý stačí na vírenie vody. A potom to schytáme všetci.
Premiéra ste nekontaktovali, ministerka vám osobne sľúbila pomoc a stále sa niekoľko mesiacov nič nedeje. Napriek tomu si myslíte, že táto vláda zvláda krízu smerom k vám? Volili by ste túto koalíciu aj dnes? Je to to, čo ste si predstavovali?
Keď si pozriete politickú mapu Slovenska, chytí vás beznádej. Je to desivé. Podľa preferencií konkrétnych strán to vyzerá tak, akoby sme boli vo vlaku 19. storočia...
Nikto vám ale zatiaľ nepomohol. Vy ste ako tvár pomohli SaS vo voľbách. Oni vám podali pomocnú ruku? Boli ste za nimi a povedali im, aby oni teraz pomohli vám?
Aby som bol úprimný, mal som osobné ponuky od SaS, ktoré by riešili moju situáciu. Som z tých ľudí, ktorí nikdy nič nezneužívali pre seba. Bolo by mi trápne prijať nejakú politickú funkciu. Ani sa v tom nevyznám. Som obyčajný človek. Preto som to neprijal. Čo by si o mne mysleli moji kolegovia? Že sa chcem zachrániť na plťke? A tí, ľudia, ktorých v SaS poznám, nie sú nejakí extra fanúšikovia umenia. Možno okrem Alojza Baránika, ktorý je bývalý zborista z opery. Sú to ekonómovia a technokrati. My ako umelci nechceme toho veľa, chceme, aby nás brali vážne. Aby premiér zobral do úvahy, že vytvárame 1,7 percenta HDP.
Ako vás môžu brať ako umelcov vážne, keď sami ste medzi sebou rozhádaní a neviete sa všetci zomknúť a zjednotiť?
Ťažko byť jednotní. Nemyslím si, že jednotnosť je v tomto prípade výhoda alebo nevýhoda. Skôr sa delíme na umiernenejších a kultúrnejších a na tých radikálnejších. Predpokladám ale, že časom prejdeme k nátlakovejším akciám.
Nie ste sklamaný, že nikto z politikov sa za vás nepostavil?
Mojím sklamaním je to, že nás neberú do úvahy ľudia z brandže, ktorí sú už niekde inde. Napríklad Jožo Pročko alebo Robo Halák, ktorí sedia v parlamente za Obyčajných ľudí. Takýmto spôsobom, ako o tom hovoríte, som však nad tým nikdy nepremýšľal. Viem vám povedať, kto konkrétne ma z koalície sklamal a to mi stačí. Nebudem tú vinu hádzať na všetkých.
Keď strany potrebujú, aby ste išli na tribúny, volajú vás. A teraz pri vás nestojí nikto.
Nechcel by som to takto brať. Som človek, ktorý urobil to, čo mal a považoval za svoju povinnosť, a tým to pre mňa skončilo.
Každý jeden článok o umelcov, ktorí majú existenčné problémy sa stretne s neuveriteľnou nenávisťou bežných ľudí. Prečo je podľa vás slovenský národ tak negatívne naladený voči umelcom?
Títo ľudia sú negatívne naladení vždy voči všetkým, čo protestujú. Negatívne naladení boli proti lekárom, zdravotným sestrám, či učiteľom, čo som už absolútne nechápal.
Takže to nevnímate, že len voči kultúrnej obci?
Priznajme si to, že na Slovensku je umenie akurát folklór. A to sú krpce, žinčica, výšivka a ďalšie. To je asi slovník umenia na Slovensku. Rozumiem, keď mladí ľudia folklór bránia, žijú v tom. Zásadný rozdiel je, že my sme profesionálni umelci. My nie sme ĽŠU (Ľudová škola umenia). Nás sa ľudia pýtajú, či za to chceme ešte peniaze. Naozaj sa ma niekoľkokrát ľudia pýtali, či za to, čo robím, dostávam peniaze. Takže predstava Slovákov o umení je absolútne mizivá. Napriek tomu je tu umenie lepšie, ako sú jeho konzumenti.
Čo bude ďalej?
Sú to pre nás všetkých nové veci. Aj na mňa tlačili radikáli z kultúrnej obce, aby sme zobrali najväčšie a najhlučnejšie „bedne“ a išli hrať pred parlament. Bol som pri všetkých vzburách umelcov od roku 1996, kedy sme sa búrili voči vtedajšiemu ministrovi Hudecovi. Vymysleli sme festival Žijeme tu s vami. Venoval som ho ako darček všetkým, ktorí majú radi kultúru a zároveň ako poďakovanie všetkým technikom, osvetlovačom. Boli dojatí. Vyzval som ich na klaňačku a prvýkrát v živote sa prišli pokloniť. Im nikto nikdy netlieska. Bola to pre nich satisfakcia. Pýtate sa ma na veci, na ktoré strašne nerád odpovedám. My umelci sme veľmi hrdí ľudia...
