BRATISLAVA - Náš pohyb a správanie počas sviatkov Veľkej noci určuje nariadenie vlády. Nie všetkým je jasné, ako sa majú správať a či toto nariadenie je alebo nie v rozpore so základnými právami a slobodami. Preto sme oslovili jedného z najväčších právnych kapacít a expertov na Slovensku a vysokoškolského pedagóga profesora JUDr. Jána Mazáka, PhD.
Vláda prijala uznesenie a pri obmedzeniach a zákaze sa odvoláva: Podľa čl. 5 ods. 3 písm. g) ústavného zákona č. 227/2002 o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov. Myslíte, že nariadenie vlády, ktoré vláda schválila je dostatočne určité a zrozumiteľné, najmä z toho hľadiska, že obmedzuje základné práva a slobody?
Pozrite sa, vo všeobecnosti je tvorba práva zložitý proces, ktorý sa nemá veľmi „rád“ s ponáhľaním sa, situáciami, v ktorých treba napochytro prijať právne predpisy a urgentnou potrebou reagovať na okamžité, nepredvídané a skutkovo komplexné výzvy. Náhlivosť je obvykle „ocenená“ problémami pri výklade a používaní takých právnych predpisov. Napriek tomu sa nazdávam, že z aspektu základných požiadaviek na určitosť a zrozumiteľnosť je uznesenie vlády tolerovateľné, aj keď zasahuje do základných práv a slobôd.
Iste, dajú sa identifikovať sporné termíny, slová, situácie, ale stále zdôrazňujem, že aj slabé a nedokonalé právo ak ho používajú ľudia s dobrým úmyslom, obstojí, kým niekedy aj najkvalitnejšia právna norma zlyháva, lebo ju spotvoria tí, ktorí jej nechcú rozumieť, len ju prekrútiť.
Je nariadenie vlády jasné v bode o zákaze zhromažďovať sa. Čo to znamená? A koho sa to týka?
Vidíte, táto otázka je dobrý príklad na záver mojej predošlej odpovede. Áno, zákaz zhromažďovať sa je formulovaný tak, že pripúšťa kadejakú interpretáciu, ale ak zapojíme zdravý rozum, tak dokážeme vytriediť v podstate hlúpy a nedokonalý obsah tohto zákazu od jeho podstaty, ktorou je snaha aj takto zabrániť šíreniu koronavírusu.
Azda je pochopiteľné, že také zhromažďovanie (prečo sa nehľadal iný termín, napríklad schádzanie sa alebo stretávanie sa) osôb, ktoré by mohlo viesť k rozširovaniu nákazy, k prenosu vírusu by malo byť zakázané. Napríklad verejná oslava nejakej udalosti, prípadne umelecké podujatie s účasťou množstva osôb a podobne. Zákaz by však nemal zasahovať do obsahu základného práva na zhromažďovanie, ktoré máme garantované v základnom zákone. Žiaľ, tento rozdiel nie je v uznesení vlády vyjadrený spôsobom, ktorý by vylučoval zo zákazu uplatňovanie politického práva zhromažďovať sa ako ústavne zaručeného základného práva. Pričom je otázne, či by bolo možné toto politické právo vôbec obmedziť alebo zakázať, aj keby hrozilo rozšírenie nákazy. V novinovej odpovedi to neviem vyriešiť. Otázka patrí skôr na Ústavný súd.
Zákaz pokojne sa zhromažďovať znamená aj to, že sa nemožno vôbec stretnúť s členom rodiny, s ktorým nežijem v spoločnej domácnosti?
„S výnimkou osôb žijúcich v spoločnej domácnosti“ je tiež legislatívne vyjadrenie, ktoré v uznesení vlády zakladá pochybnosti. V teórii občianskeho práva domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby, pričom vôbec nemusia bývať v tom istom byte alebo dome, t.j. žiť pod strechou a mať rovnakú adresu. Spoločná domácnosť je viac morálny stav, než čisto skutková záležitosť.
Ale opäť sa vrátim k dobromyseľnému výkladu tejto časti uznesenia vlády. Ak odhliadneme od nedomysleného pojmu, tak vieme, z akých dôvodov sa styky medzi ľuďmi obmedzujú na spoločnú domácnosť a nikto by asi nebol sankcionovaný, ak by sa spravoval morálnymi kritériami spoločnej domácnosti a nie iba tým, čo je sucho napísané v uznesení vlády.
V bode o obmedzeniach sa napríklad hovorí, že sa to netýka pobytu v prírode? Čo to znamená „pobyt v prírode“? Môže byť človek napr. v mestskom, verejne prístupnom parku?
No opäť hra so slovíčkami. Zadefinujme si čo je „príroda“ a čo je „pobyt“ v nej. A máme po probléme. Teraz vážne. Pobyt v prírode je predsa notoricky známa aktivita a tak ju treba vnímať aj na účely rešpektovania rozhodnutia vlády. Všetko čo by išlo mimo notoricky známych aktivít v prírode by mohlo byť jeho porušením.
Možno nariadenie vlády a prípadne podobné mimoriadne opatrenia napadnúť súdnou cestou? Aká je vôbec ochrana práv občanov pred opatreniami, ktorý by už išli nad rámec toho, čo je nevyhnutné na prevenciu nákazy?
Myslím, že v tomto momente viacerých nepríjemne prekvapím . Ficova vláda, tuším už po roku 2014 presadila do zákona o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy takýto paragraf: Vláda rozhoduje spravidla formou uznesenia vlády; uznesenie vlády nepodlieha preskúmaniu súdom. Takže vláda sa takto dostala do pozície nedotknuteľnosti. Pravdaže, toto ustanovenie nie je v súlade s Ústavou, takže ľudia by sa mohli brániť v správnom súdnictve a za istých podmienok aj v konaní pred ústavným súdom. Ale navonok to vyzerá tak, že vládne rozhodnutia nepatria pod kontrolu súdnej moci. V právnom štáte niečo nepredstaviteľné, len si spomeňte na Najvyšší súd Veľkej Británie, ktorý zastavil vládu Jej Veličenstva v otázke Brexitu.
Sú naše zákony na riešenie obdobných mimoriadnych situácií dobre pripravené? Veď to, že môže prísť takto nebezpečný vírus sa už vie prinajmenšom od začiatku tohto tisícročia, kedy vypukli epidémie SARS a vtáčej chrípky.
Každý zákon musí disponovať prognostickým rozmerom. V zákonoch by sa malo pamätať aj na situácie, ktoré v budúcnosti môžu nastať, hoci v čase jeho prijímania neboli známe alebo existovali len ako teoretické možnosti. Ibaže v prípadoch akým je koronavírusová apokalypsa je oveľa vhodnejšie, ak zákony (aj ústavné) dávajú širší priestor na uváženie tým orgánom verejnej moci, ktoré sú oprávnené a povinné sa ruvať s takou pohromou. Jednoducho, pri boji s takým nešvárom nemôžete vláde a iným orgánom príliš zväzovať ruky, hoci treba trvať na zachovaní princípov právneho štátu, najmä ochrane základných práv a slobôd.
Nemá v obdobných prípadoch zmysel splnomocniť vládu na prijímanie opatrení, ktoré by inak musel schvaľovať parlament (tak ako to spravili nedávno v Maďarsku)?
Príkladom z Maďarska by som sa nerád inšpiroval. V parlamentnej demokracii nemôžete, hoci ani v tejto desivej situácii, „vypnúť“ suveréna, ktorým je Národná rada a robiť si čo vás napadne. Cesta do pekla je na to slabý výraz. Iné je pružná spolupráca medzi vládou a parlamentom, rýchla komunikácia problémov medzi nimi , využívanie paragrafov rýchleho nasadenie v legislatívnom procese a podobne.
