Erik Šándor (Zdroj: Nový Čas)
LENTVORA - Chorý Erik Šándor (7) z obce Lentvora (okr. Lučenec) býva v starom dome bez vody a elektriny. Chlapec s ťažkou cukrovkou prišiel pred piatimi rokmi o mamičku, ktorá podľahla rakovine.
Odvtedy sa oňho stará nezamestnaný
otec, ktorý mu musí štyrikrát denne
pichať inzulín. Pre chorobu Erik zrejme
nenastúpi ani do školy - nemal by
mu tam kto pichať inzulín.
Rodina Šándorovcov žije ako v stredoveku. V domčeku, ktorý je na rozpadnutie, kúria drevom, večer si svietia sviečkami a vodu musia nosiť zvonku. Aj napriek týmto ťažkým podmienkam je Erik veselé a čulé dieťa. Miluje bicyklovanie a ako správny chalan aj autá či futbal. „Už sa teším na zimu. Budem sa bicyklovať a bude to jazda plná šmykov,“ hovorí s úsmevom chlapča, ktorému otec pravidelne pichá dávky inzulínu. „Pod stromček by som chcel malé auto, ktoré môžem šoférovať. Ale musím poslúchať,“ dodáva chlapec.
Lásku mu aj za mŕtvu mamičku plnými priehrštiami dáva jeho otec Alexander (52). O ich osude sa mu nehovorí ľahko: „Prišiel som o prácu. U nás jej je nedostatok a cestovať za ňou nemôžem. Veď čo by bolo s chlapcom? Pretĺkame sa ako vieme. Mesačne dostanem necelých 6-tisíc korún. Dve tisícky idú na inzulín, no musíme aj jesť a obliekať sa,“ vysvetľuje smutným hlasom.
„Bez manželky je to ťažké. Chýba nám. O tom, že má Erik cukrovku sme sa dozvedeli tohto roku v máji. Bol slabý, nevládal chodiť. Budúci rok by mal nastúpiť do školy, musíme však vyriešiť, kto mu tam bude pichať inzulín. Škola je totiž v dedine vzdialenej 20 kilometrov a ja s ním nemôžem cestovať každý deň,“ dodáva Alexander Šándor, ktorý sám učí syna písať a čítať.
Rodina Šándorovcov žije ako v stredoveku. V domčeku, ktorý je na rozpadnutie, kúria drevom, večer si svietia sviečkami a vodu musia nosiť zvonku. Aj napriek týmto ťažkým podmienkam je Erik veselé a čulé dieťa. Miluje bicyklovanie a ako správny chalan aj autá či futbal. „Už sa teším na zimu. Budem sa bicyklovať a bude to jazda plná šmykov,“ hovorí s úsmevom chlapča, ktorému otec pravidelne pichá dávky inzulínu. „Pod stromček by som chcel malé auto, ktoré môžem šoférovať. Ale musím poslúchať,“ dodáva chlapec.
Lásku mu aj za mŕtvu mamičku plnými priehrštiami dáva jeho otec Alexander (52). O ich osude sa mu nehovorí ľahko: „Prišiel som o prácu. U nás jej je nedostatok a cestovať za ňou nemôžem. Veď čo by bolo s chlapcom? Pretĺkame sa ako vieme. Mesačne dostanem necelých 6-tisíc korún. Dve tisícky idú na inzulín, no musíme aj jesť a obliekať sa,“ vysvetľuje smutným hlasom.
„Bez manželky je to ťažké. Chýba nám. O tom, že má Erik cukrovku sme sa dozvedeli tohto roku v máji. Bol slabý, nevládal chodiť. Budúci rok by mal nastúpiť do školy, musíme však vyriešiť, kto mu tam bude pichať inzulín. Škola je totiž v dedine vzdialenej 20 kilometrov a ja s ním nemôžem cestovať každý deň,“ dodáva Alexander Šándor, ktorý sám učí syna písať a čítať.
