PRAHA/BRATISLAVA - Keď rakúsko-uhorský cisár Karol I. vydal 16. októbra 1918 manifest proklamujúci federalizáciu monarchie, bolo už na záchranu habsburského mocnárstva neskoro. O 12 dní neskôr bol 28. októbra 1918 vyhlásený samostatný československý štát, ktorý s tragickou prestávkou spôsobenou druhou svetovou vojnou vydržal až do konca roka 1992, kedy sa rozpadol na Českú a Slovenskú republiku. Jeho vznik však v pohnutých časoch vôbec nebol ľahký.
FOTO Kiska a Zeman si v Prahe pripomenuli 100. výročie založenia Československa: Gratuloval aj Putin
Vymaniť sa z nadvlády Habsburgovcov umožnila Čechom a Slovákom porážka Nemecka a Rakúsko-Uhorska v prvej svetovej vojne (1914-1918) a neschopnosť rakúskych vládnych kruhov riešiť mnohoročné národnostné pnutie v monarchii. K vzniku štátu však nemenej významnou mierou prispela i činnosť politických reprezentantov Čechov a Slovákov v rámci zahraničného odboja v čase vojny a tiež vojenské úspechy légií, ktoré úspešne bojovali nielen proti Nemecku a Rakúsko-Uhorsku, ale aj s ruskými boľševikmi.
Ešte v januári 1918 americký prezident Woodrow Wilson predniesol Kongresu 14 bodov, v ktorých boli obsiahnuté zásady k ukončeniu prvej svetovej vojny a v ktorých sa hovorilo aj o autonómii (ale nie o samostatnosti) pre národy habsburskej monarchie. Rozpad Rakúsko-Uhorska však započal a nezastavil ho ani ústupok v podobe ponúkanej federalizácie v októbri 1918. Českí a slovenskí politici v tom čase už vyjednali u víťazných mocností Francúzska, Veľkej Británie a USA uznanie Československej národnej rady ako budúcej vlády samostatného štátu.
Washingtonská deklarácia
Dočasná exilová vláda na čele s Tomášom Garrigue Masarykom, ministrom zahraničia Eduardom Benešom a ministrom vojenstva Milanom Rastislavom Štefánikom bola ustanovená 26. septembra 1918 a 18. októbra v Paríži publikovala tzv. Washingtonskú deklaráciu, ktorá v podstate znamenala vyhlásenie samostatnosti.
Prehlásenie nezávislosti Čechoslovákov Masarykom na kongrese národností vo Philadelphii, 26. októbra 1918.
V texte adresovanom USA odmietla autonómiu českého a slovenského národa vo federalizovanom Rakúsko-Uhorsku. Ústredným orgánom domáceho odboja bol Národný výbor československý, ktorého predsedom bol Karel Kramář. Výbor pripravoval prevzatie moci a vytváral štruktúru budúceho štátu.
Karel Kramář
Keď 27. októbra 1918 viedenská vláda vyjadrila ochotu rokovať o mierových podmienkach prezidenta Wilsona, Pražania to pochopili ako kapituláciu monarchie. Vypukli živelné demonštrácie, ktoré 28. októbra 1918 vyvrcholili vyhlásením samostatnosti a v krajine prevzal moc Národný výbor, reprezentovaný päticou "mužov 28. októbra" - Čechmi Aloisom Rašínom, Františkom Soukupom, Jiřím Strieborným, Antonínom Švehlom a Slovákom Vavrom Šrobárom.
Masaryk prezidentom
Medzitým v Ženeve jednala česká delegácia vedená Kramářom s predstaviteľmi zahraničného odboja na čele s Benešom. Rokovania sa skončili 31. októbra a bolo na nich rozhodnuté, že Československo bude republikou a Masaryk prezidentom.
Intenzívne sa jednalo aj na Slovensku - 30. októbra bola prijatá Martinská deklarácia, ktorá vyhlásila právo na nezávislosť slovenského národa a zároveň vyjadrila vôľu Slovákov žiť v spoločnom štáte s Čechmi. V novembri potom Národná rada uhorských Rusínov súhlasila s plánom na pripojenie Podkarpatskej Rusi k ČSR (definitívne sa tak stalo až 10. septembra 1919).
Vyhlásenie republiky bolo programom prvej schôdze Revolučného Národného zhromaždenia v pražskom Thunovskom paláci 14. novembra 1918. Na tej istej schôdzi bol Masaryk zvolený za prezidenta a bola ustanovená aj vláda vedená Karlom Kramářom.
Územné spory
Vznik Československa sprevádzali ostré územné spory s Maďarmi, Nemcami a Poliakmi. S Maďarmi bojovala československá armáda o niektoré územia až do roku 1920. So vznikom Československa sa nemohli zmieriť ani predstavitelia českých a moravských Nemcov. Tí vytvárali v pohraničných oblastiach samostatné útvary, ktoré mali spadať pod vládu takzvaného Nemeckého Rakúska (Deutsch-Österreich). Likvidácia týchto provincií začala koncom novembra a do konca roka 1918 už podliehalo pražskej vláde celé historické územie.
Menšiny pritom tvorili významnú časť obyvateľov nového štátu - v roku 1921 mala ČSR 13,6 milióna obyvateľov a z toho bolo napríklad 3,2 milióna Nemcov a 762-tisíc Maďarov.
