PRAHA - Nie je veľa vedcov, ktorí by sa mohli pochváliť tým, že ich objav zásadne zlepšil život miliónom ľudí. Mikrobiológ a imunológ Ján Vilček, dnes emeritný profesor Newyorskej univerzity a rodák z Bratislavy, je jedným z nich. Výsledkom jeho výskumu je liek používaný pre autoimunitné ochorenia, ako sú reumatoidná artritída a Crohnova choroba.
Slovenka odišla do Británie s 30 librami: Pracovala v McDonalde, teraz zarába poriadnu sumu
"Vždy som dúfal, že to, čo robím, povedie aj k praktickým výsledkom, ale nebol to môj primárny cieľ. Bolo to skutočne veľmi príjemné prekvapenie a dobrý pocit, že práca, na ktorej som sa podieľal, zmenila život miliónom ľudí. Nikdy ani vo svojich najfantastickejších snoch som nemohol ani dúfať, že by sa niečo také stalo," povedal v rozhovore pre ČTK Vilček, ktorý dnes popoludní prevezme čestný doktorát z lekárskych vied Univerzity Karlovej.
Vilček sa považuje za človeka narodeného "na šťastnej planéte", ale jeho život mal v rôznych fázach ku šťastiu ďaleko. Vyplýva to aj z jeho pamätí, ktoré vydalo pod názvom Láska a veda nakladateľstvo Prostor v roku 2016. Jeho rodičia, rovnako ako ostatní Židia, prišli počas vojny o majetok i postavenie. Aby nepriviedli do nešťastia syna, dali ho do sirotinca na katolícku školu. Neskôr sa jeho otec pripojil k povstaleckým ozbrojeným jednotkám a matka s Jánom sa skrývali pred nacistami na vidieku. "Stopercentne som si neuvedomoval, aká to bola vážna situácia. Na jednej strane som to vedel, na druhej strane to pre mňa bolo niečo ako hra na Indiánov," priblížil Vilček.
Po otcovi vraj zdedil optimizmus, ktorý mu zabraňuje myslieť na to zlé, čo prežil. Namiesto toho si najviac pamätá ľudí, ktorí jemu a jeho matke pomohli prežiť. Od matky, očnej lekárky, prevzal lásku k vede a k medicíne. Čoskoro si však uvedomil, že viac ako praktická medicína ho zaujíma teória, ktorá sa skrýva za ňou. "Ja som vždy za svoj hlavný cieľ považoval základný výskum - zistiť, ako veci fungujú," povedal. K nasmerovaniu k vede ho doviedol profesor Jaroslav Šterzl z Mikrobiologického ústavu v Prahe, u ktorého bol na stáži. Po štúdiu začal pracovať vo Virologickom ústave Československej akadémie vied.
Vedci vtedy skúmali kliešťovú encefalitídu. Vilček prišiel s novátorskou myšlienkou. Zistil, že za šírenie infekcie nemôže priamo vírus, ale látka, ktorú po napadnutí vyrábajú bunky. Jeho štúdiu zverejnil v júli 1960 prestížny vedecký časopis Nature. Mal vtedy iba 27 rokov. "Bolo skoro nemysliteľné, ako by som mohol v normálnej situácii publikovať článok, kde som bol jediným autorom," uviedol. V zahraničí by musel mať pri článku uvedenom i svojho mentora, v socialistickom Československu ale veci fungovali inak. Pre Vilčeka vtedy bolo náročnejšie sa presadiť, aby smel publikovať v zahraničnom periodiku miesto v časopise vydávanom ústavom.
Článok v Nature otvoril Vilčekovi dvere k zahraničným vedcom a nepriamo tiež k neskoršej emigrácii do USA. V tom čase bol už ženatý a k emigrácii ho presvedčila jeho manželka Marica, kurátorka Slovenskej národnej galérie. Cez Viedeň a Frankfurt sa mladí manželia dostali do New Yorku, kde Vilček získal miesto na Newyorskej univerzite. Tej zostal verný po celý život, aj keď na konci 70. rokov zvažoval ponuku univerzity v Ženeve. "Vtedy mi manželka povedala, že jedna emigrácia jej stačí," vykreslil vedec. Jeho žena vtedy pracovala v Metropolitnom múzeu umenia a nechcelo sa jej toto miesto opustiť. Rozhodnutie zostať v New Yorku sa nakoniec ukázalo ako správne.
O niekoľko rokov totiž Vilček vo svojom laboratóriu objavil látku, ktorá sa stala základom lieku Remicade. V 90. rokoch bol schválený a registrovaný pre liečbu Crohnovej choroby, čo je závažné zápalové ochorenie čriev, a aj na liečbu reumatoidnej artritídy. Vilčekovi začali chodiť listy pacientov, ktorým liek zmenil život. Zvlášť pri Crohnovej chorobe, ktorá inak vyžaduje opakované operácie alebo aj odstránenie čreva a zavedenie vývodu, mal liek takmer zázračné účinky.
"Od samého začiatku predaj tohto lieku prekonal nielen moje vlastné očakávania, ale aj vedecké predpovede," napísal Vilček vo svojich pamätiach. V roku 2013 sa Remicade dostal medzi tri najpredávanejšie lieky sveta, predaj presiahol 10,1 miliardy dolárov. Keď sa dnes osemdesiatštyriročný vedec obzerá za svojím životom, tvrdí, že na jeho úspechu mala podiel šťastná zhoda okolností, kontakty s ľuďmi a tiež to, že téma, ktorú si vybral za predmet svojho výskumu, sa stala jednou z ústredných tém výskumu v medicíne.
Dnes je Vilček už na dôchodku, na univerzite má ale stále svoju pracovňu a udržiava kontakt so svojimi mladšími kolegami. "S manželkou vlastné deti nemáme, ale mám veľa mladých ľudí, ktorí prešli mojím laboratóriom. To sú moji vedeckí potomkovia," uviedol.
