Hedviga Malinová nám poskytla rozhovor v utorok v piešťanskej kancelárii svojho advokáta. (Zdroj: Nový Čas)
PIEŠŤANY – Keď v máji obvinili Hedvigu Malinovú z krivej výpovede, žiadosť o rozhovor odmietla: „Pre Nový Čas nikdy.“ O tri a pol mesiaca neskôr už súhlasila.
Čakali by ste rovnako neisté dievča, ktoré vystúpilo 13. septembra 2006 pred televízne kamery, aby hovorilo o údajnom útoku dvojice mladíkov s vyholenými
hlavami? Omyl!
Prišiel niekto úplne iný - sebavedomá mladá žena! Prvá veta, ktorú povedala, bola: „Nechcela som tu prísť.“ Ale ako sama tvrdí, ak bude mlčať, svoje meno neočistí.
Počas hodinového rozhovoru neodmietla ani otázky, ktoré sa týkali jej citového rozpoloženia, súkromia či plánov do budúcnosti.
Ubehol rok odvtedy, ako vás mali prepadnúť pri ceste do školy. Ako sa odvtedy zmenil váš život?
- Keď sa na to pozerám zvonku, môj život sa nezmenil. Stále žijem v Hornom Mýte, som stále študentkou Univerzity Konštantína Filozofa, mám priateľa, kamarátov a skvelých rodičov. Na druhej strane sa môj život zmenil úplne. Z jedného dňa na druhý som sa stala najznámejšou študentkou na Slovensku, ľudia ma začali nenávidieť alebo ľutovať. Stratila som istotu počas tohto roku, pocit bezpečnosti a dôveru v orgány činné v trestnom konaní.
Polícia po dvoch týždňoch vyšetrovanie vášho prepadu a lúpeže skončila s tým, že ste si skutok vymysleli. Pre všetkých ste boli najväčšou klamárkou... Ako ste sa cítili vtedy a teraz po roku?
- Vôbec som si to nevedela vysvetliť. Dodnes nerozumiem, prečo to robia.
Ako ste vnímali, že sa to všetko o pár dní otočilo proti vám? Polícia vás obvinila z krivej výpovede.
- Nikdy som si nemyslela, že budem v pozícii obvinenej. Bol to pre mňa šok a dodnes si to neviem vysvetliť.
Polícia tvrdí, že ste menili výpovede a že ste si skutok vymysleli. Viete, prečo vás vlastne stíhajú?
- Svoje výpovede som nemenila. Keď ma predvolali na výsluch po obvinení z krivej výpovede, vyšetrovateľ mi len všeobecne vysvetlil, z čoho som obvinená. Neviem, čo mi kladú za vinu. A to je dôvod, prečo som vtedy odmietla vypovedať. S advokátom ste podali niekoľko námietok zaujatosti proti nitrianskym policajtom a prokurátorom. Všetky zamietli...
- Vnímam to ako boj s veternými mlynmi. Čokoľvek urobím a akokoľvek sa snažím očistiť, všetko zamietnu.
Prípad sa krátko po tom, ako vás mali prepadnúť, spolitizoval. Najprv do toho vstúpili politici SMK, navštívil vás poslanec Nagy. Hovorí sa, že ste odmietli pána Čaploviča.
- Odmietla som aj pána Bugára. V deň útoku som nebola v takom psychickom stave, aby som prijímala návštevu. Odmietla som všetkých. Bolo to nedorozumenie. Môj ošetrujúci lekár mi povedal, že dôjde delegácia, parlamentný výbor pre ľudské práva. Nevedela som, že predsedom je pán Nagy. Osobne proti pánovi Čaplovičovi nič nemám.
Potom do celej kauzy vstúpili maďarskí politici a neskôr na tlačovke aj minister vnútra a premiér...
- Tú tlačovú besedu som nevidela.
Výrazne celý prípad ovplyvnili aj médiá. Pomohli, alebo poškodili?
- Neviem to posúdiť.
Bývalý riaditeľ Úradu boja proti korupcii Jozef Šátek podal na premiéra, policajného prezidenta a ministra vnútra trestné oznámenie za tlačovku z 12. 9. 2006. Ako to vnímate?
- Klamala by som, keby som povedala, že ma to neteší. Osobne pána Šáteka nepoznám. Je to bývalý vysokopostavený policajt, a ak on tvrdí, že tam niečo nebolo v poriadku, tak mi to môže pomôcť.
Policajný prezident pripustil, že vás v osudný deň zbili, ale že to nebolo tak, ako ste to opísali.
- Je to bizarné. Doteraz tvrdili, že zbitá som nebola a po roku niekto povie, že som síce zbitá bola, ale nie tak, ako som to opísala. Keď si nie sú istí, či som bola, alebo nebola zbitá, ale sú si istí, že som určite nebola zbitá, tak ako som to opísala...
Ako si vysvetľujete, že vašich spolužiakov, ktorí vás videli po útoku ako prví, vypočuli vo februári? Veria vašej verzii?
- Je to čudný postup. Políciu dlho nezaujímali výpovede svedkov. Uzavreli prípad bez toho, aby ich vypočuli.
Ako vás vnímajú spolužiaci?
- Veria mi, lebo ma poznajú.
Identikity, ktoré vznikli krátko po prepade, viedli ku konkrétnym ľuďom. Pristali by ste na konfrontáciu?
- Áno. Dodnes na to čakám.
V júni sa na scéne objavil svedok, ktorý polícii potvrdil vašu verziu a opísal aj jedného z útočníkov, ktorý sa mal ku skutku priznať rodine. Na polícii podal vysvetlenie, ako svedka ho však nevypočuli. Poznáte sa s ním? Myslíte, že jeho výpoveď je relevantná?
- Toho pána som nikdy nevidela. Nepoznám toho človeka, takže neviem, nakoľko bola jeho výpoveď relevantná.
Muž, ktorého opísal, bol ten, ktorý vás napadol?
- Na túto otázku nemôžem odpovedať, čakám na konfrontáciu. Ak k tomu dôjde, rada na túto otázku odpoviem. Teraz však nemôžem. Polícia chce, aby sa prípad čo najskôr dostal pred súd. Veríte v nezávislé, objektívne rozhodnutie slovenského súdu? Budete súd a jeho rozhodnutie rešpektovať? Aj vzhľadom na to, že ste napadli zaujatosť policajtov a prokurátorov.
- Je to veľmi ťažká otázka. Ja verím v spravodlivosť a verím tomu, že keď sa to dostane na súd, tak ten výsledok bude spravodlivý.
Znamená to, že tam očistíte svoje meno?
- To neviem.
Myslíte, že sa váš prípad niekedy vyrieši? Kedy by ste to už chceli mať za sebou? Koľko ešte vydržíte?
- Chcem, aby sa to čo najskôr vyriešilo a skončilo. Myslím, že polícia to nechce vyšetriť.
Do školy ste chodili tou istou cestou, kde vás 25. augusta 2006 mali prepadnúť. Ako to vplývalo na vašu psychiku?
- Samozrejme, že zle. Bolo to najťažšie - vrátiť sa do Nitry a pokračovať v štúdiu, akoby sa nič nestalo. Chcem dokončiť školu, preto som sa tam aj vrátila.
Keď tadiaľ prechádzate máte všetko pred očami?
- Už nie. Chodila som na terapiu k doktorovi Haštovi, myslím, že teraz som už v poriadku. Prvé tri mesiace po útoku však boli pre mňa strašné.
Nový Čas zverejnil, že nosíte sako, ktoré ste počas útoku mali pri sebe. Aký máte z toho pocit?
- Odvtedy som sako mala na sebe niekoľkokrát. K saku odpor nemám. Mám odpor k tým veciam, ktoré sú teraz na polícii. Doteraz tam sú kabelka a telefón, keďže sú zašpinené krvou. A blúzka. Chodievate do Maďarska? Nebojíte sa dnes hovoriť na verejnosti po maďarsky?
- Nie. Už nie. Bolo obdobie, keď som sa po maďarsky bála hovoriť. Už to prešlo. Do Maďarska chodím zriedkavo na nákupy.
Meno Hedviga sa stalo synonymom klamstva. Nemrzí vás to?
- Mrzí ma, že je to tak. Chcem však vyhrať celý tento boj, očistiť svoje meno. A práve preto bojujem.
Spoznávajú vás ľudia na ulici? Ako reagujú Slováci a ako Maďari?
- Áno, spoznávajú ma. Ale v reakciách rozdiel nevidím. Teraz sa stretávam skôr s pozitívnymi reakciami. Aj keď priznávam, že to v minulosti bolo inak.
Aké sú vaše plány do budúcnosti a ako sa od útoku zmenili? Nechcete napríklad odísť do zahraničia?
- Nerada plánujem. Mám priateľa Slováka. Dlho sme rozmýšľali ako ďalej. Momentálne o odchode do zahraničia neuvažujeme.
Plánujete s ním spoločnú budúcnosť. Chcete sa za neho vydať?
- Spoločnú budúcnosť plánujeme, o svadbe je zatiaľ predčasné hovoriť.
Kto vám najviac pomohol po tom všetkom, čo sa udialo?
- Bol to on, ale aj rodičia, advokát Kvasnica a doktor Hašto.
Z čoho sa ešte po takej skúsenosti, ktorú máte za sebou, dokážete tešiť? Boli ste na dovolenke, s kým?
- Dnes sa viem tešiť z každého pokojného dňa. Aj keď pred útokom som mala viac pokojnejších dní. Som rada, keď sa moje meno neobjavuje v médiách. Dovolenku som strávila s priateľom v Holandsku a Chorvátsku.
Počas hodinového rozhovoru neodmietla ani otázky, ktoré sa týkali jej citového rozpoloženia, súkromia či plánov do budúcnosti.
Ubehol rok odvtedy, ako vás mali prepadnúť pri ceste do školy. Ako sa odvtedy zmenil váš život?
- Keď sa na to pozerám zvonku, môj život sa nezmenil. Stále žijem v Hornom Mýte, som stále študentkou Univerzity Konštantína Filozofa, mám priateľa, kamarátov a skvelých rodičov. Na druhej strane sa môj život zmenil úplne. Z jedného dňa na druhý som sa stala najznámejšou študentkou na Slovensku, ľudia ma začali nenávidieť alebo ľutovať. Stratila som istotu počas tohto roku, pocit bezpečnosti a dôveru v orgány činné v trestnom konaní.
Polícia po dvoch týždňoch vyšetrovanie vášho prepadu a lúpeže skončila s tým, že ste si skutok vymysleli. Pre všetkých ste boli najväčšou klamárkou... Ako ste sa cítili vtedy a teraz po roku?
- Vôbec som si to nevedela vysvetliť. Dodnes nerozumiem, prečo to robia.
Ako ste vnímali, že sa to všetko o pár dní otočilo proti vám? Polícia vás obvinila z krivej výpovede.
- Nikdy som si nemyslela, že budem v pozícii obvinenej. Bol to pre mňa šok a dodnes si to neviem vysvetliť.
Polícia tvrdí, že ste menili výpovede a že ste si skutok vymysleli. Viete, prečo vás vlastne stíhajú?
- Svoje výpovede som nemenila. Keď ma predvolali na výsluch po obvinení z krivej výpovede, vyšetrovateľ mi len všeobecne vysvetlil, z čoho som obvinená. Neviem, čo mi kladú za vinu. A to je dôvod, prečo som vtedy odmietla vypovedať. S advokátom ste podali niekoľko námietok zaujatosti proti nitrianskym policajtom a prokurátorom. Všetky zamietli...
- Vnímam to ako boj s veternými mlynmi. Čokoľvek urobím a akokoľvek sa snažím očistiť, všetko zamietnu.
Prípad sa krátko po tom, ako vás mali prepadnúť, spolitizoval. Najprv do toho vstúpili politici SMK, navštívil vás poslanec Nagy. Hovorí sa, že ste odmietli pána Čaploviča.
- Odmietla som aj pána Bugára. V deň útoku som nebola v takom psychickom stave, aby som prijímala návštevu. Odmietla som všetkých. Bolo to nedorozumenie. Môj ošetrujúci lekár mi povedal, že dôjde delegácia, parlamentný výbor pre ľudské práva. Nevedela som, že predsedom je pán Nagy. Osobne proti pánovi Čaplovičovi nič nemám.
Potom do celej kauzy vstúpili maďarskí politici a neskôr na tlačovke aj minister vnútra a premiér...
- Tú tlačovú besedu som nevidela.
Výrazne celý prípad ovplyvnili aj médiá. Pomohli, alebo poškodili?
- Neviem to posúdiť.
Bývalý riaditeľ Úradu boja proti korupcii Jozef Šátek podal na premiéra, policajného prezidenta a ministra vnútra trestné oznámenie za tlačovku z 12. 9. 2006. Ako to vnímate?
- Klamala by som, keby som povedala, že ma to neteší. Osobne pána Šáteka nepoznám. Je to bývalý vysokopostavený policajt, a ak on tvrdí, že tam niečo nebolo v poriadku, tak mi to môže pomôcť.
Policajný prezident pripustil, že vás v osudný deň zbili, ale že to nebolo tak, ako ste to opísali.
- Je to bizarné. Doteraz tvrdili, že zbitá som nebola a po roku niekto povie, že som síce zbitá bola, ale nie tak, ako som to opísala. Keď si nie sú istí, či som bola, alebo nebola zbitá, ale sú si istí, že som určite nebola zbitá, tak ako som to opísala...
Ako si vysvetľujete, že vašich spolužiakov, ktorí vás videli po útoku ako prví, vypočuli vo februári? Veria vašej verzii?
- Je to čudný postup. Políciu dlho nezaujímali výpovede svedkov. Uzavreli prípad bez toho, aby ich vypočuli.
Ako vás vnímajú spolužiaci?
- Veria mi, lebo ma poznajú.
Identikity, ktoré vznikli krátko po prepade, viedli ku konkrétnym ľuďom. Pristali by ste na konfrontáciu?
- Áno. Dodnes na to čakám.
V júni sa na scéne objavil svedok, ktorý polícii potvrdil vašu verziu a opísal aj jedného z útočníkov, ktorý sa mal ku skutku priznať rodine. Na polícii podal vysvetlenie, ako svedka ho však nevypočuli. Poznáte sa s ním? Myslíte, že jeho výpoveď je relevantná?
- Toho pána som nikdy nevidela. Nepoznám toho človeka, takže neviem, nakoľko bola jeho výpoveď relevantná.
Muž, ktorého opísal, bol ten, ktorý vás napadol?
- Na túto otázku nemôžem odpovedať, čakám na konfrontáciu. Ak k tomu dôjde, rada na túto otázku odpoviem. Teraz však nemôžem. Polícia chce, aby sa prípad čo najskôr dostal pred súd. Veríte v nezávislé, objektívne rozhodnutie slovenského súdu? Budete súd a jeho rozhodnutie rešpektovať? Aj vzhľadom na to, že ste napadli zaujatosť policajtov a prokurátorov.
- Je to veľmi ťažká otázka. Ja verím v spravodlivosť a verím tomu, že keď sa to dostane na súd, tak ten výsledok bude spravodlivý.
Znamená to, že tam očistíte svoje meno?
- To neviem.
Myslíte, že sa váš prípad niekedy vyrieši? Kedy by ste to už chceli mať za sebou? Koľko ešte vydržíte?
- Chcem, aby sa to čo najskôr vyriešilo a skončilo. Myslím, že polícia to nechce vyšetriť.
Do školy ste chodili tou istou cestou, kde vás 25. augusta 2006 mali prepadnúť. Ako to vplývalo na vašu psychiku?
- Samozrejme, že zle. Bolo to najťažšie - vrátiť sa do Nitry a pokračovať v štúdiu, akoby sa nič nestalo. Chcem dokončiť školu, preto som sa tam aj vrátila.
Keď tadiaľ prechádzate máte všetko pred očami?
- Už nie. Chodila som na terapiu k doktorovi Haštovi, myslím, že teraz som už v poriadku. Prvé tri mesiace po útoku však boli pre mňa strašné.
Nový Čas zverejnil, že nosíte sako, ktoré ste počas útoku mali pri sebe. Aký máte z toho pocit?
- Odvtedy som sako mala na sebe niekoľkokrát. K saku odpor nemám. Mám odpor k tým veciam, ktoré sú teraz na polícii. Doteraz tam sú kabelka a telefón, keďže sú zašpinené krvou. A blúzka. Chodievate do Maďarska? Nebojíte sa dnes hovoriť na verejnosti po maďarsky?
- Nie. Už nie. Bolo obdobie, keď som sa po maďarsky bála hovoriť. Už to prešlo. Do Maďarska chodím zriedkavo na nákupy.
Meno Hedviga sa stalo synonymom klamstva. Nemrzí vás to?
- Mrzí ma, že je to tak. Chcem však vyhrať celý tento boj, očistiť svoje meno. A práve preto bojujem.
Spoznávajú vás ľudia na ulici? Ako reagujú Slováci a ako Maďari?
- Áno, spoznávajú ma. Ale v reakciách rozdiel nevidím. Teraz sa stretávam skôr s pozitívnymi reakciami. Aj keď priznávam, že to v minulosti bolo inak.
Aké sú vaše plány do budúcnosti a ako sa od útoku zmenili? Nechcete napríklad odísť do zahraničia?
- Nerada plánujem. Mám priateľa Slováka. Dlho sme rozmýšľali ako ďalej. Momentálne o odchode do zahraničia neuvažujeme.
Plánujete s ním spoločnú budúcnosť. Chcete sa za neho vydať?
- Spoločnú budúcnosť plánujeme, o svadbe je zatiaľ predčasné hovoriť.
Kto vám najviac pomohol po tom všetkom, čo sa udialo?
- Bol to on, ale aj rodičia, advokát Kvasnica a doktor Hašto.
Z čoho sa ešte po takej skúsenosti, ktorú máte za sebou, dokážete tešiť? Boli ste na dovolenke, s kým?
- Dnes sa viem tešiť z každého pokojného dňa. Aj keď pred útokom som mala viac pokojnejších dní. Som rada, keď sa moje meno neobjavuje v médiách. Dovolenku som strávila s priateľom v Holandsku a Chorvátsku.
