BRATISLAVA - Chcela byť právnička, no nakoniec ako letuška vládneho špeciálu prelietala približne 20 miliónov kilometrov. Anna Gorodovová lietala 44 rokov a stretla väčšinu významných československých a slovenských politikov.
Rada spomína na Václava Havla, Alexandra Dubčeka aj na Rudolfa Schustera, ktorému pri prevoze do rakúskeho Innsbrucku v kritickom stave držala infúziu a dúfala, že prezident prežije. Čoskoro odchádza do dôchodku spolu s lietadlom, na ktoré nedá dopustiť, JAK-om 40. Palubná sprievodkyňa Anna Gorodovová hovorila o svojej práci, zážitkoch a spomienkach v rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.
Ako dlho už robíte letušku?
Palubnú sprievodkyňu robím od 1. novembra 1973. Bola som vybraná z hotelovej školy v Piešťanoch. Vtedy sa z týchto škôl vyberali adepti na palubných sprievodcov. Tak som sa tam dostala, išla som do kurzu, úspešne som to zvládla a vybrala som si vládnu letku.
Prečo ste si vybrali práve tú?
Ani neviem, ale vybrala som si ju a začala som lietať na Slovensku. Vládna letka bola vtedy rozdelená na dve časti – Slovensko a Česko a ja som na Slovensku lietala na malých typoch JAK-40 na vnútroštátnych letoch. Vždy som však veľmi túžila po tom, aby som sa už dostala na tú veľkú palubu TU-154.
Napokon ste sa na "Tučko" dostali.
Áno, toľko som o to bojovala, že som sa nakoniec naň dostala. Urobila som si všetky skúšky a začala som lietať na veľkých palubách a to už bolo úplne iné. Lietala som s československou posádkou a to ma veľmi veľa naučilo. Získala som veľa skúseností, čo bolo pre mňa veľmi dôležité. Čím viac som vedela, tým istejšia som si bola na palube a vypracovala som sa na inštruktorku, inšpektorku a vedúcu kabíny až po examinátorku, ktorou som dnes.
Čo znamenajú tieto funkcie?
Vedúca kabíny je tá hlavná, ktorá má pod sebou ďalšie palubné sprievodkyne a zodpovedá kapitánovi lietadla. A potom inštruktor a inšpektor znamená, že už školím, odovzdávam svoje skúsenosti a vedomosti novým adeptom na palubných sprievodcov. A ako examinátorka adeptov preskúšavam a podpisujem im protokoly, vďaka ktorým môžu lietať.
Čo musí vedieť a robiť palubný sprievodca?
Naďalej platí, že prvotnou najdôležitejšou úlohou palubných sprievodcov je zaistenie bezpečnosti a potom pohodlie cestujúcich na palube lietadla. Druhotnou, ale tiež významnou a viditeľnou úlohou je poskytovanie služieb na vysokej a profesionálnej úrovni. Ak by sa nepodávalo občerstvenie, palubný sprievodca musí byť na palube prítomný. Je tvárou leteckej spoločnosti a očakáva sa od neho profesionálny prístup k cestujúcim aj schopnosť byť priateľský, ústretový, flexibilný a pohostinný. To je veľmi dôležité. Musia byť tiež kolegiálni a schopní využívať svoje organizačné schopnosti aj vedomosti a poznatky.
Ako sa zmenili skúšky, výcviky od čias, keď ste začínali vy?
V tom účele, ktorý som teraz spomínala, sa v podstate nič nezmenilo.
Aké všetky skúšky či výcviky treba absolvovať?
Musia sa zdokonaľovať v angličtine, vo výkone svojho povolania, zdravovedy. Tiež musia absolvovať požiarno-dymový výcvik, musia vedieť obsluhovať aj nafukovací sklz, plávaciu vestu aj nafukovací čln. A tieto skúšky sa každý rok opakujú a sú stále dokonalejšie. Musíme mať vysokú fyzickú aj psychickú odolnosť.
Dávate svojim zverencom nejaké vlastné špeciálne rady mimo príručiek?
Samozrejme, pokiaľ mám iné skúsenosti ako z príručky, tak im poviem. Napríklad im ukazujem, ako skĺznuť zo sklzu, čo urobiť, keby náhodou nechcel cestujúci vystúpiť cez tento sklz, alebo keby nechcel spolupracovať pri krízových situáciách.
Ste stále usmiata, je úsmev povinná výbava letušky? Zdôrazňujete palubným sprievodcom, že sa majú usmievať?
Úsmev je určite dôležitý. Cestujúci chce vidieť milú, usmievavú letušku, ktorá sa stará nielen o bezpečnosť, ale aj o pohodlie cestujúcich. Nevyhnutné je aj komunikovať s cestujúcimi. Musíme byť dobrí psychológovia, všímať si cestujúcich, pravidelne s nimi komunikovať a starať sa o neho. Nestarať sa len o VIP cestujúcich na palube vládneho špeciálu, ale aj o ostatných pasažierov.
Je rozdiel v tom, ako sa správate k bežným cestujúcim a k tým VIP?
Áno. K VIP cestujúcim nesmiem prejaviť žiadnu familiárnosť, to je neprípustné.
S kým všetkým ste za tie roky lietali?
Môj prvý let bol s profesorom Petrom Colotkom. Keď som sa dostala na českú palubu, lietala som aj s pánom Gustávom Husákom a jeho pani manželkou, s pánmi Štrougalom, Jakešom a ostatnými. Potom sa zmenila doba, prišiel rok 1989, bol demokraticky zvolený prvý prezident Československej republiky Václav Havel. Ako prvá som s ním letela na Slovensko a potom aj do Košíc. Bol veľmi skromný, milý. Protokol bol uvoľnenejší, politici sa predsa len ešte nevedeli správať podľa protokolu ako dnes.
Ktorý politik na vás urobil najlepší dojem?
Najlepší dojem na mňa urobil pán Havel, ktorý bol jedinečný. Ale veľmi rada som lietala s Alexandrom Dubčekom. Bol to úžasný, charizmatický a skromný človek. Veľmi rád sa rozprával o bežných záležitostiach. Veľmi som si ho vážila.
Dnes už to politici nerobia? Už sa s vami tak nerozprávajú?
Dnes už je to trochu iné. Aj keď sú mnohí veľmi príjemní, porozprávajú sa. Ale keď vidím, že nie som vítaná, alebo že majú svoj program, tak majú priestor na to, aby boli sami.
Bol alebo je niektorý politik, s ktorým ste vyslovene nerada lietali? Prípadne stalo sa, že ste aj let odmietli, lebo ste nechceli s daným politikom letieť?
To sa tak nedá povedať. Každý politik, keď vstúpil na palubu, bol hneď iný. Správali sa normálne, ľudsky, prirodzene. Nemôžem povedať, že by som mala nejaké zlé spomienky na niektorého z nich, či to boli prezidenti, premiéri, ministri. Nemám na nich zlé spomienky.
Sú to vysokopostavení ľudia, ktorí rozhodujú o štáte a sú zvyknutí, že ich iní počúvajú a poslúchajú. Na palube by ale mali počúvať pokyny personálu. Poslúchajú, alebo si robia, čo chcú?
Všetci sú slušní, počúvajú, pripútajú sa, poslúchajú pokyny.
Nestalo sa teda, že by ste ich museli napomínať?
Nie. To skôr robili ľudia na komerčných letoch. Našich politikov v porovnaní s nimi môžem pochváliť.
Ako veľmi sú rozdielne vládne a komerčné lety z pohľadu letušky?
Je to absolútne rozdielne. Na palube musí byť iná úroveň palubných služieb. Pri komerčných letoch som sa stretla s neprispôsobivými, niekedy až agresívnymi cestujúcimi.
Vy ste boli na palube lietadla JAK-40, keď ním prevážali prezidenta Rudolfa Schustera do Innsbrucku?
Áno, bola som. Lietadlo sa muselo prerobiť, aby sme ho mohli dať na palubu. Pamätám si, ako som mu držala infúziu nad hlavou a takto sme ho prevážali z Bratislavy do Innsbrucku. Nakoniec to dobre dopadlo.
Síce sa to dobre skončilo, ale zrejme vám na palube nebolo vtedy všetko jedno.
No to určite nebolo. Bol to absolútne neštandardný let. Snažili sme sa urobiť všetko pre to, aby sme mohli pána prezidenta bezpečne previezť.
Pán Schuster veľa cestoval. To ste si asi dosť zalietali.
Áno. S ním som nalietala najviac hodín. Bol veľký cestovateľ, miloval najmä Južnú Ameriku. Takže sme boli v Brazílii, Argentíne, Chile, Patagónii. Ale boli sme aj v Severnej Amerike. Veľký cestovateľ bol aj pán Migaš. Ten zas inklinoval k východu, takže s ním som lietala do Číny, Austrálie, na Nový Zéland.
Nalietali ste asi 20 miliónov kilometrov. Je vôbec na svete miesto, kde ste neboli?
Preletela som skoro celý svet, neskutočne veľa miest.
Ako je to s časom, keď letíte s ústavnými činiteľmi? Stíhate si pozrieť miesta, kam ich doveziete?
Tie cesty sú rôzne. Máme otočkové lety, keď priletíme a v ten istý deň odletíme, to skutočne vidíme len letisko. Ale lietame aj pobyty. To je úžasná vec, keď môžeme byť na pobyte aj týždeň. Naposledy sme tak boli v kazašskej Astane na Expo. Predtým zas v Petrohrade s hudbou ministerstva vnútra. A keď sme na pobyte, tak máme možnosť krajinu vidieť. Letušky, ktoré lietajú komerčné lety, túto možnosť nemajú.
Lietali ste s JAK-om, Tupolevom. Skúsili ste si aj nový airbus?
Skúsila, ale povedala som si, že už mám odlietaných dosť rokov a nechcem už skúšať nové.
JAK a TU-154 už nepatria k najbezpečnejším typom lietadiel. Mali ste niekedy pocit nebezpečenstva?
Nikdy. Nedopustím na tieto lietadlá. Nie sú nebezpečné a nikdy nás tieto ruské stroje nesklamali. Vždy sme doleteli bezpečne a mohli sme sa na tieto stroje spoľahnúť. Samozrejme, boli aj technické či prevádzkové problémy, ale nikdy neboli také, aby ohrozili bezpečnosť letu.
Takže nikdy ste sa na palube nebáli o život?
Nebála som sa. Strach som chvíľu mala po havárii vrtuľníka, ktorý letel po pani Husákovú do Bardejova. Vtedy ešte letušky lietali na vrtuľníkoch, mala som letieť, ale za zvláštnych okolností, náhod a osudu som neletela a zachránila som sa. Celá posádka aj s pani Husákovou zahynula. Vtedy som si kládla otázku, či mám ešte lietať. Lebo keď stojíte pri rakvách kolegov, to je veľmi zlý pocit a rozmýšľate, či má zmysel ešte lietať. Ale vždy som znova na palubu nastúpila a vydržala až do dnes, tých 44 rokov.
Kedy a kde ste zažili najväčší adrenalín?
Naše lety sú bezpečné. Ale raz sme leteli z Ameriky s pánom Hrušovským a jeho manželkou a vytekala nám hydraulika, čo je veľmi dôležitá súčasť lietadla. Tak sme polonúdzovo pristávali na Islande. Pristáli sme úspešne a bezpečne a tam po nich prišiel ďalší Tupolev.
Čo robíte v takýchto krízových situáciách?
O polonúdzovom pristávaní na Islande vtedy vedel len pán Hrušovský s pani manželkou, ostatní cestujúci to ani nevedeli. Pokiaľ pán kapitán nevyhlási núdzový stav, tak sa nerobia núdzové opatrenia a postupy. Keby núdzový stav vyhlásil, tak by išlo už naozaj do tuhého a museli by sme cestujúcich pripraviť na núdzové pristátie.
Takže za celých 44 rokov nevyhlásil kapitán počas letov vládnym špeciálom núdzový stav?
Nie, našťastie nikdy.
A čo najkurióznejšia situácia?
Opäť zaspomínam na pána prezidenta Havla. Leteli sme to Košíc a každý prezident dostáva rôzne dary. Dostal pekne zabalený košík, z ktorého zrazu vyskočilo maličké čierne prasiatko. Pobehovalo po celej palube. Pán prezident mal z toho strašnú radosť, že miesto obsluhy som naháňala prasiatko.
Čo všetko robíte pred letom? Je práca letušky vládneho špeciálu len o obsluhovaní na palube?
Nie. Robíme všetko. Predletovú prípravu, musíme pripraviť dokumenty, letovú dokumentáciu, pasy, poistky, objednať občerstvenie. A ten záver je, že musíme byť na palube príjemne naladení a starať sa o bezpečnosť a pohodlie cestujúcich.
Keď cestujete na dovolenku komerčnými linkami, prejavuje sa u vás profesionálna deformácia?
Áno. Naposledy som letela na Kubu a kamarátkou. Myslela som, že na tej palube vstanem a budem obsluhovať s celým palubným personálom.
Čo vám tak prekážalo?
Ja neviem, mne už asi všetko prekáža. Ja by som to inak robila, inak by som obsluhovala. Bol tam dosť dlhý časový sklz, kým nás vôbec začali obsluhovať. Ja som zvyknutá viac sa venovať cestujúcim a v pravidelných intervaloch, minimálne každých 20 minút. Ale áno, bol to komerčný let a tie sa od našich líšia.
Je palubný sprievodca vládnej letky vaše vysnívané povolanie?
Po strednej škole som veľmi túžila byť právnička. Vôbec neviem, ako sa zmenila moja situácia, že som išla do Piešťan a urobila si nadstavbu ekonomiku a techniku cestovného ruchu. Ale neľutujem to.
Môže sa letuškou vládneho špeciálu stať hocikto?
Pokiaľ má na to všetky predpoklady, teda strednú školu s maturitou, fyzicky a zdravotne je spôsobilá, ovláda aspoň jeden cudzí jazyk, najmä angličtinu, tak áno. Musí tiež zvládnuť turbulencie a podobné situácie.
