PREŠOV - Pred 75 rokmi vypravili prvý vlak s tisíckou mladých žien zo železničnej stanice v Poprade do nemeckého nacistického koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau na území okupovaného Poľska. V prvom transporte smrti boli ženy zo Šarišsko-zeplínskej župy, medzi nimi aj 300 Prešovčaniek, z ktorých prežilo 16. Dievčatá a mladé ženy z Prešova už niekoľko dní predtým sústredili a z malej stanice poslali vlakom do Popradu.
Vo vlaku do neznáma bola aj Klára Lustbaderová, matka Prešovčana Petra Chudého, ktorá pobyt v koncentračnom tábore prežila. Vrátila sa domov spolu s matkou a tetou 5. mája 1945, no nikdy o prežitých hrôzach nehovorila. Chudému zážitky z koncentračného tábora porozprávala jeho stará mama Irena Fürst.
"Moja mama, keď odchádzala do koncentračného tábora, bola v prvom transporte, ktorý odišiel z Popradu do Auschwitzu. Mala 16 rokov, keď odišla, tri a pol roka bola v Auschwitzi a prežila. Stretla sa tam aj s rodinou. Moja stará mama, starý otec a ďalší členovia ich rodín išli v nasledujúcich transportoch do Auschwitzu. Vtedy tam zahynulo 13 členov našich rodín a prežili traja z celej rodiny," uviedol Chudý.
Mama mu však o hrôzach, ktoré prežila v koncentračnom tábore nikdy nehovorila. "Psychicky ju to do takej miery poznačilo, že o týchto udalostiach vôbec nerozprávala. Informácie, ktoré mám, sú od mojej babky," povedal Chudý. Po návrate prišli do chudoby. O dom sa museli deliť. Peter Chudý mal jedného brata, ktorý sa narodil ťažko zdravotne postihnutý, čo pripisovali Mengeleho pokusom na jeho matke. Tá už tiež nežije, zomrela vo veku 60 rokov.
Na prvý transport do koncentračného tábora aj na atmosféru v spoločnosti v tom čase spomínali Prešovčania na diskusnom stretnutí Holokaust v Prešove, ktoré pripravilo Krajské múzeum v týchto dňoch v rámci cyklu Čaj o piatej u Rákociho.
Historik múzea Jozef Kušnír potvrdil, že protižidovské nálady boli v Prešove silné. Už v roku 1938 dav demonštrantov zaútočil kameňmi na budovu židovského múzea. Neskôr sa podobná situácia zopakovala pri útoku na židovskú synagógu, ktorú výtržníci zapálili. Na budovách v meste sa objavovali hanlivé protižidovské nápisy. Nepriateľské nálady živila štátna tlač, ale aj miestny denník Slovenská sloboda. Vo výkladoch sa objavili diskreditujúce letáky. Židov okrádali, aby ich ponížili, mužom verejne holili brady. Z Prešova a okolia vyviezla vojnová Slovenská republika do nacistických vyhladzovacích táborov 6000 Židov, vrátilo sa z nich okolo 300.
"Mesto Prešov a samotná Šarišsko-zemplínska župa je považovaná za miesto, kde riešenie židovskej otázky bolo najradikálnejšie. Dokladá to množstvo právnych predpisov a opatrení, ktoré boli prijímané na miestnej a regionálnej úrovni. Aj postup voči Židom v mnohých prípadoch predstihol celoštátne opatrenia," uviedol historik. Dokumentoval to ďalej tým, že židovský kódex z 9. septembra 1941 nariaďoval označovať Židov žltou hviezdou. No v Prešove už župan v marci 1941, čiže zhruba pol roka predtým, nariadil označovať Židov žltou páskou na pravom ramene. Výnimka sa nevzťahovala ani na malé deti.
Chudý povedal, že nedokáže pochopiť, že z priaznivého demokratického vývoja do roku 1939 sa naraz v celom národe zrodil antisemitizmus. Súčasníkom by rád odkázal, že sa to nesmie opakovať, lebo by to bola tragédia nielen nášho národa, ale celého sveta.
